vychor

Tridsiatka významných spisovateľov, vrátane niekoľkých laureátov Nobelovej ceny, zareagovala na výzvu francúzskeho filozofa Bernarda-Henri Lévyho, aby rozozvučali výstražné zvony a varovali pred rastúcim nebezpečenstvom, ktoré ohrozuje Európu.

Áno, áno, áno. Títo páni si uvedomujú odkiaľ prichádza skutočná hrozba. Nie od Putina ani od Trumpa. Ale od totalitarizmu, nacionalizmu, populizmu a z pocitu jedinečnosti spojeného s túžbou po moci. Od tej túžby po moci, ktorá si hľadá nepriateľa, šíri z neho strach a využíva ho na spájanie slabých a nevzdelaných na ničenie osvedčených európskych a civilizačných hodnôt, a snažia sa nás vrátiť späť o niekoľko storočí do obdobia nevraživosti medzi národmi a masového utrpenia. Nálade v Európe nie je najlepšia. A to nie je rok 1938 ani 1956..  Keď jeden štát začal fyzicky ohrozovať ostatné štáty, prípadne keď ďalší štát zničil zárodky vôle ľudí k slobode. Nie je ani krátko po vojne, kedy nebolo čo jesť, Nie je superinflácia. Žiadny štát nezbavuje svojich občanov ich úspor. Nič také sa nedeje a napriek tomu sa nad Európou, teda hlavne nad tou, ktorá sa spojila do EÚ, začínajú sťahovať mračná. A tie neprichádzajú z Ruska, ani od Trumpa, a dokonca ani z Brexitu, ako sa  nám to snažia niektorí nahovoriť, ale priamo z útrob, zo žalúdka samotnej Európy.  Mračná populizmu. nacionalizmu, intolerancie, ktoré sa snažia spojiť pod zástavou národnej nadradenosti hlavne slabých a menej vzdelaných v boji proti tradičným, kresťanským a civilizačným európskym hodnotám, hoci sa tvária ako ich obránci.  V Nemecku, Francúzsku a Taliansku sa darí stále zreteľnejšie sily, podľa ktorých je bližšia košeľa ako kabát. Ale to je omyl. Košeľa v zime, keď bude ozaj zle. nezohreje. Teraz sú len niektorí ohrození v ich pohodlnosti. Ale ak by sa národy v Európe znovu začali hrýzť, to by už nebolo o pohodlí, ale o existencii.

To by si mali uvedomiť aj slovenskí izolacionisti a nacionalisti, ktorí broja proti jednotnej Európe a nariekajú nad stratou suverenity. Boli by schopní títo nositelia odporu proti EÚ, dovidieť ďalej ako od nosa, ak to nedokážu teraz? Ale rozumu, by sa mala chytiť aj  druhá strana, a mala prestať sa zosmiešňovať pred národom – ako je to v kauze Danko alebo pri cirkuse „vypočúvania“ uchádzačov na kandidátov ústavných sudcov.  Nicholsonová a Danko sa verejne hádajú ako malé deti na pieskovisku, naši parlamentári nevedia spočítať roky súdnej praxe, SaS a iné opozičné strany tancujú na protivládnej agitácií, ale pokiaľ sa týka predstáv o svojom vládnutí, tak dokážu prezentovať len to, čo by zrušili.  Naše politické elity pôsobia dojmom, že aj tie kompetencie, ktorých nie je málo a ktoré nám aj v spojenej Európe zostali, sú nad ich rozumné sily. Mimo Európy, ten cirkus si neviem vôbec predstaviť.