vychor

Dostojevskij – paralely nielen politické

Spisovateľ napísal (voľne reprodukované):  Rímska katolícka cirkev je dokonca horšia ako sám ateizmus. Ateizmus len hlása, že niet Boha, ale katolicizmus ide ďalej: hlása Krista zdeformovaného, prekrúteného a zneucteného. Rímsky katolicizmus hlása, že cirkev bez moci na zemi neobstojí. Rímsky katolicizmus je vlastne pokračovaním Západnej rímskej ríše a všetko sa podriaďuje tejto myšlienke. Pápež sa zmocnil zeme a chopil meča: od tých čias všetko ide dole vodou, len k meču sa pridali prefíkanosť, podvod, fanatizmus, povera a zločin. Katolicizmus sa pohráva s najčistejšími citmi ľudu, a pritom sa všetko premieňa na peniaze a úbohú pozemskú moc. Ako sa z toho nemal zrodiť ateizmus. Len oni ho majú na svedomí, rímski katolíci!   V Európe už začínajú neveriť strašné masy samého ľudu, najprv len z nevedomosti, teraz už z nenávisti a fanatizmus a ku kresťanstvu.

A nakoniec spisovateľ dodáva: Sme na veľkom omyle, ak si nahovárame, že je to problém výlučne teologický. Veď aj socializmus je výplod kapitalizmu, jeho podstata je katolícka. Tak ako jeho brat ateizmus aj on sa zrodil zo zúfalstva, aby nahradil stratenú mravnú silu náboženstva, aby utíšil duchovný smäd.  Ale tiež len násilím.   Toto napísal v roku 1866 Dostojevskij vo svojom slávnom románe Idiot (Tatran, Bratislava 1989, s. 581-583).

Pokúsim sa preniesť tieto „bohorúhačské“ myšlienky do dnešnej doby. A ako to sadne: ako zadok na šerbeľ. Nenapadlo ma lepšie prirovnanie. Treba si len uvedomiť, že Dostojevskij bol pravoslávny veriaci s nevšednými myšlienkami, napravený revolucionár (ktorý mal už skúsenosť s popravšou čatou) a čo znamenalo v roku 1866 slovo socializmus. Pre vtedajšie vlády približne to, čo pre dnešných vládcov terorizmus. A ak všetky tieto skutočnosti dáme do súvislostí a zohľadníme dobu ocitneme sa priamo v Bruseli, v európskej Rade a Európskom parlamente, v jeho snahe zmocniť sa vlády nad Európou a ak svoj pohľad trochu zúžime, tak aj v slovenskom parlamente.  Len musíme trochu zmodernizovať slovník, povedať na plné ústa, čo si Dostojevskij dovolil len naznačiť: nie je to problém len teologický (v týchto šiestich slovách je skrytá hlboká kritika cárskeho Ruska). Ale hlavne politický. Katolícka cirkev má dnes predsa len iné priority ako v minulých storočiach.

Skúsme sa pozrieť do našej politickej reality a zameniť niekoľko slov.  Možne že nájdeme odpoveď, prečo volíme v Európe a na Slovensku extrémne či, neštandardné strany.

Tak ako zradila katolícka cirkev podľa Dostojevského chápania ľudí s ich najčistejšími citmi, nezachovali sa k svojim  voličom rovnako „demokratické strany“? Vyše dvadsať rokov hádok, vzájomného obviňovania a osočovania, šírenia nenávisti v mene „demokratického rozvoja krajiny“, pričom naše vlády neboli schopné za toto obdobie  nájsť čo i len trochu uspokojivé riešenie pre zdravotníctvo pri nepretržitom poklese úrovni školstva (univerzít pritom máme asi najviac na počet obyvateľov na svete) a ani dokončiť jednu diaľnicu z Bratislavy do Košíc  (aj keď je trvalou prioritou každého rozpočtu) – aby som načrtol len niekoľko hriechov – nie je potom logická skepsa voči systému, voči tradičným stranám a nakoniec aj proti súčasnému systému vlády? Tak ako katolícka viera zrodila ateizmus, nie je demokratická forma vlády, ktorá zradila demokraciu a zradzuje najčistejšiu vieru svojich demokratických voličov rodičom extrémizmu, nacifikácie spoločnosti a fašistoidných prejavov? Nie je to aj reakcia ľudí n to, že všetko sa premieňa na peniaze a úbohú pozemskú moc? Politické strany na Slovensku získali v posledných voľbách určitý počet hlasov od voličov, ktorí im prejavili dôveru. Tieto hlasy získali aj vďaka mediálnej manipulácii, prezentácii svojich programov a spôsobu komunikácia s obyvateľmi krajiny. Už tu začína podvod na demokracii. Pretože rozhodovala sila peňazí. Zrada na demokracii pokračovala. Ale nie tým, že vznikla pravo-ľavá vláda, to je štandardné riešenie a vyjadruje prienik názorov voličov.  Ale tým, že tí, ktorí „prehrali“ , demokratické riešenie vzniku vlády označili takmer za zločin, a pravdepodobne by uvítali nové voľby s novými možnosťami manipulácie voliča – čo ak to tentoraz vyjde. To bola druhá facka demokracii.

A tretia facka? Samotná práca v parlamente. Hádky, hrubosť, vulgarizmus. Politická nenávisť, vzájomné osočovanie z nekompetentnosti, zlodejstva a podpore oligarchov.

Len tak na zamyslenie: čo má väčší vplyv na formovanie nových generácií: vzor, ktorý poskytujú naši politici alebo kniha – umelecké dielo – ktorá obsahuje vulgarizmy.

Na záver na pripomenutie: Tak ako jeho brat ateizmus, aj totalita sa zrodila zo zúfalstva, aby nahradila stratenú mravnú silu náboženstva novým náboženstvom, aby utíšila duchovný smäd,  ale tiež len násilím.