Štefan Ziegler

Kniha, ktorá sa nečíta ľahko, napriek tomu fascinuje. Román o temných stránkach ľudskej duše, no zároveň aj o dobre, ktoré fanatizmus dokáže pretransformovať vo svoj opak – na anjelov s kopytami. Aké aktuálne, keď pýcha a viera vo vlastné dobre vedú k hromadnému zabíjaniu.

William Golding (1911 – 1993) je anglický spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1983. Jeho najznámejším dielom je zrejme prvý román Pán múch, aj vďaka tomu, že bol sfilmovaný.

William Golding je autor, ktorý sa preslávil skúmaním temných stránok ľudskej povahy. V Pánovi múch ukazuje, ako sa civilizácia rýchlo rozpadá, keď sa stratí kontrola. Vo Veži (1964) sa však obracia k inému typu temnoty: k duchovnej pýche. Dej zasadil do štrnásteho storočia, no jeho témy sú hlboko moderné – slepá viera, sebaklam, manipulácia a najmä deštrukcia, ktorá vzniká, keď jednotlivec verí, že jeho vízia je nadradená realite.

Hlavnou postavou románu je Jocelin, dekan katedrály Matky Božej, s túžbou postaviť štyristopäťdesiat stôp vysokú vežu. Príbeh je nadčasový, hoci je zasadený do 14. storočia. Rovnako, aj keď v tomto prípade ide o náboženský fanatizmus, týka sa nepochybne každého fanatizmu a zla, ktoré spôsobuje v ktoromkoľvek čase a v každej podobe. Tak ako aj dnes spôsobujú zlo a smrť fanatické vízie o nadradenosti falošného dobra, ktoré fanatizmus, aj ako politický fanatizmus, povýšením vlastnej vízie na jediné dobro privádza k ničeniu a smrti na rôznych bojiskách – od Líbye, Iraku cez Palestínu, Juhosláviu až po dnešné konflikty v Iráne, Gaze a na Ukrajine. Nie sú aj tieto konflikty dôsledkom rozpínavosti a šírenia politických a ideologických vízií na miesta, kde už vedú k deštrukcii rovnako, ako je to v príbehu Jocelinovej veže?

Ale späť k románu.

Veža je prezentovaná ako čistý akt viery, hoci je od začiatku jasné, že ide o nemožný projekt: katedrála stojí na močarisku, jej piliere sú z nekvalitného materiálu a stavitelia varujú, že konštrukcia sa zrúti. Jocelin však odmieta realitu. Je presvedčený, že jeho vízia je božská, a preto musí byť uskutočnená.

Golding tu vytvára fascinujúci psychologický portrét: Jocelin je zároveň charizmatický aj slepý, duchovne zanietený aj krutý. Jeho náboženské presvedčenie sa postupne mení na fanatizmus, ktorý ničí nielen jeho, ale aj všetkých okolo neho. Aj preto veriaci fanatik začína okolo seba vnímať samých nepriateľov, služobníkov diabla. Verí však, že je nositeľom pravdy a poslania, a preto sa musí veža za každú cenu dokončiť bez ohľadu na obete, napriek tomu, že je to nemožné. Takto sa pravda mení na zlo. Určite to každému niečo pripomína.

Postupne sa fanatizmus mení na bláznovstvo, keď Jocelin začína nezdary pripisovať prenasledovaniu diablami a satanom, ktorí sa údajne zmocňujú staviteľov aj komunity, ktorá je znepokojená a prejavuje nevôľu. A to sa predsa nesmie – s tým sa stretávame bežne. Aj dnes pre mnohých, dokonca pre väčšinu, platí len jeden názor; tí ostatní sú vredom, zlom, chudobní duchom a podobne. Je zbytočné uvádzať príklady, znie to zo všetkých strán, rovnako ako to zaznievalo z kameňov, z ktorých je postavená katedrála a jej piliere.

Román je aj o tom, ako vízia fanatika, jedného človeka, ničí spoločenstvo, v ktorom pôsobí. Golding opisuje, ako sa jednotlivé postavy stávajú obeťami Jocelinovej posadnutosti. Roger Mason je odborník, ktorý vie, že projekt je nebezpečný, no Jocelin ho manipuluje, až kým neustúpi. Rachel, Masonova manželka, trpí psychicky aj fyzicky, pretože jej manžel je vtiahnutý do deštruktívnej práce. Pangall a jeho žena Goody sú symbolickými „piliermi“ komunity, ktoré Jocelinova vízia postupne ničí.

Golding tak vytvára alegóriu o tom, ako môže jediný človek s mocou a presvedčením zničiť celé spoločenstvo – a pritom si myslieť, že koná dobro.

Veža je symbolom pýchy, viery, sebaklamu

Veža je centrálnym symbolom románu. Je zároveň aktom viery – snahou dotknúť sa neba na Boží príkaz –, aktom pýchy, teda túžbou po osobnej sláve, aktom sebazničenia, čiže ignorovaním reality, a aktom násilia, pretože jej stavba si vyžaduje utrpenie iných.

Veľké ideály môžu byť krásne, no ak sú odtrhnuté od reality, stávajú sa nebezpečnými – napríklad demokratizačné pokusy v krajinách s odlišnými tradíciami, čo je tiež prejavom pýchy a túžby po moci.

Hoci Golding často zdôrazňuje temnotu človeka, Veža je podľa niektorých interpretácií jeho najnuansovanejším dielom. Ukazuje, že človek je zmesou dobra a zla, viery a pýchy, túžby po transcendencii a sebazničujúcej tvrdohlavosti. Jocelin nie je len tyran – je aj človek, ktorý túži po duchovnom zmysle, no nedokáže rozlíšiť Boží hlas od vlastného ega.

Dobro horlivca či fanatika sa stáva zlom a zlo sa stáva pravdou.

„Chcel som, aby pri mne stáli ľudia, ktorí majú vieru, ale nenašiel som nikoho.“

Goldingova Veža je román o tom, čo sa stane, keď človek verí, že jeho vízia je absolútna pravda. Je to príbeh o pýche, ktorá sa maskuje ako viera, o manipulácii, ktorá sa tvári ako duchovné vedenie, a o utrpení, ktoré je ospravedlnené „vyšším cieľom“.

V dnešnom svete – plnom ideológií, fanatizmov, politických aj náboženských extrémov – je Goldingovo varovanie mimoriadne aktuálne. Veža nám pripomína, že každá veľká myšlienka musí byť sprevádzaná pokorou, inak sa zmení na deštruktívnu silu.