vychor

Právo na štátnu existenciu, samostatnosť, treba obhajovať a podopierať kultúrnymi činmi.

Pomerne často sa objavujú hlasy, ktoré volajú po osobnosti, ktoré dokážu pozdvihnúť politickú kultúru na vyššiu úroveň, po zjednocovateľovi a záchrancovi. Inak povedané, niektorí volajú po záchrane zhora (aha, blížia sa voľby, tipujem na pomerne bohatú ponuku záchrancov). Ale tak to nefunguje. Kultúra politiky sa zmení len pod vplyvom kultúry ulice.

Zmena musí prísť zdola. Otázka (problém) spočíva teda v tom, ako zmeniť kultúru ulice pri súčasnom devastačnom pôsobení politickej kultúry? Tomuto pôsobeniu napriek, alebo aj vďaka nemu, vychádzajúc z presvedčenia, že čím hlbšie dno, tým silnejší odraz.  Riešením sú osobnosti schopné pôsobiť dole a zdola, osobnosti s hromadným vplyvom, schopné vyvolať pozornosť a následne kultúrnu revolúciu. Facebookový influenceri to nebudú.

Revolúciu preto, že súčasný stav kultúry je stav, pri ktorom kultúra ako nástroj formujúci občiansku spoločnosť v súčasnej forme definitívne zlyhala. Nie malý podiel musí mať na tejto zmene umenie a jej nositelia, ako nosný pilier kultúry. Čím menší štát, o to dôležitejšie sú osobnosti. Politika nám ich neposkytne. Bolo by zaujímavé porovnať politickú kultúru v malých krajinách a počtom nositeľov Nobelovej ceny.

V našich podmienkach až prevratnou premenou kultúry bude možné dosiahnuť aj podstatnú zmenu v kultúre politiky. Lebo najprv sa musí zmeniť občan, verejnosť. Radikálne, pôsobením kultúrnej a umeleckej obce. Ako?

Po prvé, mala by šíriť rešpekt k názoru, s ktorým nesúhlasíme. Pretože aj to, čo odmietame, môže byť prínosom, ak spoznáme príčiny názoru, ktorí odmietame. Napríklad, ak podporujeme Ukrajinu, nestačí verbálne odsudzovať podporovateľov Putina, ale dôležité je poznať  príčiny tejto podpory. Vo vede je oponentúra dôležitá pre poznanie, prečo by tomu malo byť inak aj v iných sférach života?

Teda, po druhé, oponent nie je nepriateľ. Bez uplatnenia tejto zásady sa nedostaneme dopredu ani o malý kúsok. Naučili sme sa oponentovi nadávať, častovať ho výsmechom, ponižovať ho. A tento zlozvyk sa šíri z politiky, teda zhora spolu s vierou, že čím silnejšie a prázdnejšie slová, tým mohutnejší potlesk.  Prázdno ma jednu výhodu, možno ho vyplniť čímkoľvek. Ale aj nevýhodu – degraduje kultúrnosť národa. Zmeniť to možno len tlakom zdola. Politik to nezmení, jemu to vyhovuje.

Po tretie, mnohým slovám treba vrátiť ich jedinečný, pôvodný význam. Potrebujeme urobiť poriadok v chaose slov. Predovšetkým sa to týka pojmov z politiky, psychológie, červených uličiek a hodnotiacich fráz, ktorými sa označujú javy aj ľudia veľmi odlišného charakteru, čím sa tieto stávajú neurčitými a zahmlievajú vyslovené myšlienky, väčšinou úmyselne. Slová sa nepoužívajú na šírenie myšlienok, skôr na degradáciu protivníka.  Opäť platí: získava tým politik, degraduje kultúra.

Čo iné ako umenie by malo byť učiteľom novej kultúry? Potom ako si urobí poriadok vo vlastných radoch (aj to vyžaduje menšiu revolúciu), by to mohli byť najmä umelci v najširšom slova zmysle (priraďme k nim aj vedcov, novinárov, vôbec všetky kategórie tvorivých ľudí), ktorí povedú verejnosť, spoločnosť, k rešpektu k iným ľuďom a názorom (aj k tým, ktoré považujeme za hlúpe), úcte k oponentom a poriadku pri vyjadrovaní myšlienok.

Až v takej spoločnosti bude mať šance na prevrat aj kultúra politiky.

Štefan Ziegler