Založ si blog

Cirkus v meste

Moje poviedky majú v sebe prvky absurdity, lebo som presvedčený, že nič lepšie nevystihuje našu súčasnú situáciu ako práve absurdno. Je efektívnym prostriedkom, ktorý reflektuje prítomnosť a kladie dôraz na reálnu „absurditu“ dnešného sveta. Ako aj táto poviedka, ktorá je o vzťahu človeka s „iným“ vnímaním  a „všeobecnej verejnosti“, pre ktorú je takýto jedinec síce zdrojom zábavy, nemá však žiadne miesto v reále tejto verejnosti.  A preto by mal zomrieť.

Cirkus v meste

Keď som vyšiel z budovy psychiatrickej liečebne a vstúpil na dlhú cestu vydláždenú rôznofarebnými dlažobnými kockami, ktorá vedie k prvým domom na okraji mesta, oslepilo ma slnko. Sklonil som hlavu a sledoval topánky ako kráčajú po dlažbe. Odhadol som, že k tieňu z domovej zástavby to bude tak tristo krokov. Už som ich napočítal do päťsto a ešte stále som cítil na hlave dopad prudkej slnečnej žiary na hlavu. Dlažbu pod mojimi nohami vystriedal  šedivý betón.

Tlak slnečných lúčov povolil a ja som zhliadol vyššie. Kráčajúc už v tieni k zemi pričupených domov zazrel  som muža ako sa snaží tlačiť pred sebou prázdny vozík s kolesami nahor. Napočítal som ich päť. Napriek tomu, že sa nehýbal z miesta, jeho tvár vyjadrovala spokojnosť.  Jedna zo žien, ktoré v uličke čistili latríny, sa rozosmiala plynulým preskokom z plaču do veselia.

V každom z trojposchodových domov bola na prízemí predajňa s rôznym tovarom. Ľudia sú tu očividne podnikaví.  Prevažovali cestoviny, cigarety a krmivo pre psov, všetko vo veľkých množstvách. To krmivo som nechápal, pretože na ulici nebolo vidieť žiadneho psa, tak ako to je v tejto dobe bežné v chudobnejších štvrtiach bez poľovníkov. Predajne boli takmer ľudoprázdne, okrem predávajúcich, ktorí vo vnútri pokojne pili kávu. Všetci len kávu. V každom jednom obchode. Ak by som vstúpil dnu, bol som presvedčený, aj mňa by ponúkli. Vycítil som to, a ja sa nemýlim. Kráčal som rýchlo a nijako som nedával najavo svoje prekvapenie z miesta, na ktoré som zablúdil. Ani vtedy nie, keď z jednej z latrín vyšiel muž, takpovediac s holým zadkom, namydlený a s holiacim strojčekom v ruke. Keď prišiel ku kvetinovému záhonu, zohol sa a začal holiacim strojčekom kypriť pôdu. O kúsok ďalej vyskočila z okna prvého poschodia žena, dopadla zadkom na skyprenú pôdu a vstala bez úrazu, len si trochu oprášila zásteru, na ktorej mala vrstvu bieleho prášku. Mohla to byť múka, cukor. Mýlil som sa. Zrak, na rozdiel od vedomia, môže spôsobiť omyl. Keď som prišiel bližšie, zistil som, že sú to piliny. Mal by som nosiť okuliare, moje oči už nie sú tak bystrozraké ako pred nástupom na liečenie.

Žena sa ma snažila osloviť, ale nevedela zo seba dostať žiadne rozumné slovo, len nejaké zvuky. Ja som sa pre istotu tváril, že ju nevnímam, lebo som si nebol istý, či jej porozumiem a nedajbože ju neurazím. Dúfal som, že neprosí o pomoc. Zrýchlil som krok v nádeji, že onedlho uvidím koniec ulice a železničnú stanicu. Ulica, na ktorú som zablúdil, pôsobila nevľúdne, hlavne kvôli tichu. Ľudia, ktorí sa v hojnom počte po nej pohybovali, boli mĺkvi, opatrne našľapovali a niekam sa ponáhľali. Všade stáli len ošarpané domy a chatrče, ktoré pôsobili, že sa o chvíľu zrútia.

Z bezfarebnosti ma zrazu vyrušil obrovský reklamný plagát, ktorý pozýval milovníkov cirkusu na mimoriadne predstavenie. Chýbal tam údaj o dni a dennom čase. Nebola na ňom uvedená ani cena vstupného. Ľudia, ktorí tu žijú pravdepodobne vedia svoje a tieto informácie sú pre nich zbytočne. Na plagáte bol vyobrazený interiér šapitá s tancujúcimi koňmi, krásnou, sporo odetou tanečnicou a mužom na akrobatom na lane, ktorý sa veľmi podobal na mňa, vrátane pivného brucha, ktoré nosím všade so sebou. Usmial som sa nad touto náhodou a pokračoval som ďalej. Bolo mi už treba sa ponáhľať, stmievalo sa a na ulici nebolo žiadne osvetlenie.

Zrazu vyšla z jednej z chatrč mladá žena, zamávala na mňa a lákala ma k sebe. Pouličná atmosféra sa výrazne zmenila. Usmievala sa spôsobom, akým sa usmievame, keď zbadáme niekoho známeho, s ktorého prítomnosťou sme nepočítali. Zastal som a ona pribehla ku mne. Prešlo už veľa rokov odvtedy, keď ma naposledy oslovila neznáma krásna a zvodná žena. Usmial som sa. Ona tiež, a zrejme ju môj úsmev osmelil, popravila si prsia vo svojej blúzke s hlbokým výstrihom a pobozkala ma, na líce a na krk. Neprehovorila, ale jasným pokynom ma vyzvala, aby som kráčal ďalej po ulici s tým, že ona bude kráčať za mnou. Poslúchol som, hoci som nemal. Ale v podstate, ak sa chcem odtiaľto dostať, nemohol som zostať stáť na mieste. Bolo mi jasné, že mi chce robiť spoločnosť. To mi až tak nebolo proti srsti. A tak sme kráčali vo dvojici. Všimol som si, že sa ľudia z ulice vytratili. Kráčali sme po nej už len dvaja. O to viac ich bolo teraz v oknách domov a vo dverách chatrčí. Niektorí nám kývali. Jednej pani vypadol pritom z rúk hrniec s kapustou. Dievča, ktoré kráčalo so mnou, mi naznačilo, aby som im odmával naspäť. Bolo to absurdné. Kráčam pustnutou ulicou a ľudia ma tu zdravia ako nejakého významného predstaviteľa ich komunity, alebo významnú postavu známu z médií. Asi si ma s niekým mýlia. Z jedného okna visí červená zástava so zlatou hviezdou. Bolo to komické, ale vo vnútri ma zožierali pochybnosti, bál som sa, že v skutočnosti ide o niečo, o čom nič neviem, oni však vedia. To nemusí skončiť dobre. Zrazu  sa pred nami odkiaľsi objavil voz, taký, akým sa zváža seno z polí, do ktorého boli zapriahnuté dva biele kone. Hneď som si domyslel, ten voz je určený pre mňa. Kočiš pripomínal cirkusového klauna. Vystúpil som na voz a so mnou aj moja krásna spoločníčka. Tuho ma objala a ja som pocítil na svojej hrudi jej prsia. Kočiš šibol kone bičom, a my dvaja sme stratili rovnováhu a spadli sme na podlahu vozu. Z okolitých domov sa ozval potlesk a pochodová hudba. Obidvaja sme sa objímali, dievča sa smialo a bozkávalo ma. Neviem ako dlho to trvalo než sme zastali; ocitli sme sa v žiari reflektorov. Postavili sme sa, boli sme v cirkusom stane, v strede arény. Znela dychová hudba a mohutný potlesk. Ja som ale nikoho a nič nevidel. Bol som oslepený reflektormi. Moja spoločníčka a voz, ktorý ma sem priviezol, zmizli a ja som stál sám v strede arény. Pristúpil ku mne muž, ktorý bol pravdepodobne riaditeľom cirkusu, v čiernom obleku s čiernou kravatou. Bol odo mňa o dve hlavy vyšší. Pravdepodobne ani nebol z tohto kraja, kde všetci mlčia, a oslovil ma: „Pán Štefan Z., oznamujem Vám, že ste bol odsúdený na smrť. Poprava bude vykonaná okamžite, na dnešnom predstavení tak, že vyleziete pod nebo stanu a budete sa snažiť prejsť po lane na druhú stranu, čo sa Vám zákonite nepodarí ako každému kto nepozná pravidlá. Dole sú nainštalované dlhé oceľové nože, z ktorých jeden, podľa uhla dopadu, Vám prepichne srdce. Ďalšie zasiahnu ostatné vaše orgány.“

Bude to vraj rýchle a humánne, bezbolestné. Toto sa mi ale zdalo byť trochu absurdné a tak som sa zasmial, skôr usmial, čo vyvolalo v hľadisku prejavy nevôle. Tak som sa spýtal, prečo a kým som bol odsúdený.

„Tieto informácie sú tajné, rozsudky spálené, mená sudcov boli vymazané z registra, dôvod nepoznám, sudcovia sa mi nezvyknú zdôverovať. Nie je to ani potrebné. Mne a ľuďom v hľadisku stačí vedieť, že sa tak rozhodlo,“  vysvetľoval podrobne a trpezlivo riaditeľ.

Vyšiel som si v meste, kde som bol návštevníkom, na prechádzku pred cestou domov, bol som nepozorný a zablúdil som. A nakoniec skončím v niečom, čo sa podobá na cirkus, kde sa očakáva odo mňa verejná samovražda ako inscenácia na pobavenie návštevníkov. Chcel som sa rozbehnúť a jednoducho ujsť. Veď každý deň chodievam behať a tento pán nevyzerá na to, že by so svojou výškou a hmotnosťou dokázal so mnou držať krok. Zisťujem ale, nedá sa. Po obvode cirkusu sú rozostavané tigre a pred nimi stojí moja krásna spoločníčka – teraz ako krotiteľka tigrov – oblizuje si jazykom pery a krúti záporne hlavou.

Riaditeľ pristúpil ku mne a vyzval ma, aby som vstúpil na rebrík. Poslúchol som. Nakoniec tak ma naučili, podliehať autoritám. A riaditeľ je autorita, krotiteľka tigrov je autorita a publikum je tiež autorita a dôležitá časť verejnosti, ktorú nemožno ignorovať. Ak sa tak stane omylom, možno mi neskôr postavia pamätník ako obeti, ktorá uprednostnila zachovanie systému pred vlastným životom, ak by ma ale popravili podľa práva, tak som si takýto koniec zaslúžil. S týmto presvedčením som začal stúpať hore na rebrík. Dychová hudba prestala hrať a vystriedala ju džezová kapela s kvíliacim saxofónom. Táto hudba sa mi páčila oveľa viac a povzbudila ma k ďalším krokom v ústrety smrti. Konečne som hore. Bojím sa pozrieť dole, aby sa mi nezakrútila hlava a nespadol som dole predčasne, čím by som pokazil predstavenie pádom mimo nožov, to by bola len taká obyčajná smrť, bez striekajúcej krvi. Nešťastná náhoda, nič plánované, ľudia by si mohli žiadať späť vstupné, ktoré zaplatili, a tým by premrhalo úsilie vynaložené na prípravu tohto podujatia – určite nemohlo byť jednoduché smerovať ma k lanu. Uvedomil som si, že som prepustený psychiatrický pacient, a teda už aj zodpovedný za svoje činy.  Posledný krok na malú plošinu som urobil už so zatvorenými očami. Chytil som sa zábradlia a otočil doprava k lanu. Keď som ich znovu otvoril, bol som prekvapený. Aká je to pasca? Predo mnou miesto lana bolo natiahnuté pevné plátno široké asi pol metra a na bokoch vo výške pása boli natiahnuté hrubé laná, ktorých som sa mohol pridržiavať a v podstate bezpečne prejsť na druhú stranu. Čo sa teda odo mňa očakáva? Mám prejsť a tým pokaziť popravu? Mám prejsť a zvyšok života prežiť s vedomím, že som podvodník? Že som sklamal? Tí ľudia v hľadisku predsa zaplatili vstupné za predstavenie a sudcovia vynaložili nemalú námahu, aby preskúmali môj život a odsúdili ma. A pán riaditeľ cirkusu bude mať po kariére. Určite ho odvolajú a možno aj potrestajú. Ale na druhej strane, z neznámeho dôvodu ktosi na mňa položil bremeno rozhodovania o mojom živote a smrti. To nie je náhoda, a pritom ešte by sa mi chcelo žiť, čo je určite zvodná perspektíva. Nemám pocit, žeby som svoju úlohu na tejto zemi zavŕšil, žeby mal nastať koniec. Budem mať rôzne možnosti, ako ľudí potešiť, ak budem žiť. Viem ako  prispieť k všeobecnému dobru. Možno by som ešte stihol nejaký román napísať, ešte niečo zatiaľ nezavŕšené dokončiť a odovzdať. Takto som uvažoval a cítil som, že publikum už začína byť netrpezlivé. A potom, keď som už kráčal po natiahnutom plátne, nevedel som sa rozhodnúť. Počul som ako sa dole uzatvárajú stávky, kedy spadnem. Všetci verili, že spadnem, išlo len o to, kedy. Ale ja som nepadal a zdola na mňa sálala nervozita publika. Kráčal som a kráčal. Už som takmer na konci. Niekto zakričal: „Podvod, skoč“. Vystúpil som na druhom konci na plošinu.

Strach zo smrti je predsa len väčší ako strach zo života. Na druhej strane prijať zodpovednosť za život je zložitejšie, ako rázny koniec bez zodpovednosti. Nakoniec, zbaviť sa zodpovednosti možno aj zaživa. Z úcty ku sklamaným stávkarom, ktorí dole v hľadisku stavili na moju smrť, tak ale neurobím. Než som zišiel dole, hľadisko sa takmer celkom vyprázdnilo. Zostalo tam len pár ľudí, ktorí mi zatlieskali. Hudba prestala hrať, už keď som vystúpil na druhej strane na plošinu. Riaditeľ, krotiteľka tigrov a tigre zmizli. Robotníci už začali pracovať na demontáži stanu. Nikto mi nebránil vyjsť von. Rozsudok pravdepodobne zrušili. Znovu som sa ocitol na mieste, kde  ľudia snívajú o mrakodrapoch a bývajú  v chatrčiach. Keď som sa narovnal uvidel  som muža ako tlačí pred sebou vozík s kolesami nahor. Napriek tomu, že sa nehýbal z miesta, jeho tvár vyjadrovala spokojnosť z nehybnosti.

 

 

 

 

Muchov popolník (poviedka ocenená v súťaži Poviedka 2020)

12.05.2024

Je piatok ktoréhokoľvek ročného obdobia. Ktoréhokoľvek, pretože strom pred domov, v ktorom žije Mucha, vyschol, a nemení sa podľa ročných období. Možno nie je ani piatok, lebo na dni v týždni nezáleží, pretože od zajtrajšieho ráno bude môcť ležať v posteli bez ohľadu na kalendár. Nielen zajtra. Nie je nakoniec ľahostajné, ktorý z vetrov zlomí suchý strom? [...]

Sex a svedomie

10.03.2024

(Milostný príbeh, ktorý sa už stal alebo sa ešte len stane – úryvok) Alexander kráča smerom k železničnej stanici, v tme, v ktorej doznievajú údery čižiem občianskej hliadky, aby našiel svoje konečné riešenie. Kráča sám so svojim svedomím. Ovieva po pocit smutnej samoty – ktorá mu bola pred nedávnom potechou. Nič na nej nemenilo, že sa pohyboval [...]

Literárne myšlienky o vojne v mieri (H. Hesse)

02.02.2024

„Niekoľkokrát som vyjadril svoju mienku, že každý národ musí začať od seba, ba aj každý jednotlivec, a nie sa dať ukolísať falošnými politickými otázkami viny, musí skúmať nakoľko on sám so svojimi chybami, nevšímavosťou, zlozvykmi nesie vinu na vojne a všetkých biedach sveta, to je jediná cesta, ako sa možno vyhneme budúcej vojne. Neodpustia mi to, lebo sami sú, [...]

Richard Sulík, Peter Pčolinský, Milan Krajniak

Borisa Kollára po Krajniakovi opustil ďalší člen. Zo Sme rodina odišiel Peter Pčolinský

18.06.2024 19:43

Peter Pčolinský bol v minulosti podpredsedom hnutia.

Handlová, atentátnik, streľba, Fico

Lex atentát prerokuje parlament v skrátenom legislatívnom konaní

18.06.2024 19:33, aktualizované: 19:52

Balík zákonov má riešiť niektoré opatrenia na zlepšenie bezpečnostnej situácie na Slovensku.

Pochod za slobodu a demokraciu

Na pochode za slobodu a demokraciu sa v Bratislave zišli stovky ľudí

18.06.2024 19:24

Súčasťou bolo aj verejné zhromaždenie, na ktorom sa čítalo spoločné vyhlásenie. To podpísalo 90 subjektov z celého Slovenska.

Matúš Šutaj Eštok, ministerstvo vnútra

Na futbal za štátne? Podľa rezortu vnútra je to bežné, Keketi však letel komerčnou linkou. Opozícia hovorí o papalášizme

18.06.2024 19:00

Minister cestovného ruchu a športu Dušan Keketi neletel špeciálom, ale klasickým letom. Bratislavský župan Juraj Droba cestu späť uhradí z vlastných peňazí. Politológ hovorí o škandále.

Štefan Ziegler

Manipuláciou k jednotným potrebám a mieru

Štatistiky blogu

Počet článkov: 37
Celková čítanosť: 64557x
Priemerná čítanosť článkov: 1745x

Autor blogu

Kategórie