Založ si blog

Tulák Emil

Tulák Emil

(Tak trochu absurdná poviedka zo súčasnosti s postavičkami, ktoré postihla Veľká zmena. Skrátená verzia  vloženým textom napísaným kurzívkou)

 

(Emil je čerstvý dôchodca, ktorého celkom otvorené podvádza jeho mladšia manželka. A preto sa rozhodne potrestať tým, že odíde z domu skôr, než sa ráno vráti od milenca. Vráti sa až večer. Jej obavy a neistota budú dostatočný trest, dúfa Emil. Jeho prvé kroky vedú do blízkeho parku. Dúfa, že ráno tam bude ľudoprázdno, pokoj a ticho. Čaká ho tam ale prvé stretnutie.)

Prvé stretnutie

Zo zadumania ho vyrušil pohľad na starého muža, ktorý sa zohýna a pokúša sa ľavou rukou dosiahnuť na predmet na zemi. Neúspešne.

Emil má dobrú výchovu, je úslužný k starším ľuďom. Zohol sa a zdvihol zo zeme strieborný zapaľovač. „Zafajčil by som si“, poznamenal ošumelý starec namiesto poďakovania. „Aj ja,“ odpovedal Emil, hoci to nebola pravda. Už tri týždne je bez cigarety a premáha ho strach, že si znovu jednu zapáli, a potom druhú …

„Dajte si“, starec strká Emilovi cigaretu takmer nasilu do úst. Podarí sa mu to pre slabý odpor a zapaľuje ju.

Emil sedí na lavičke. Mestské električky sú preplnené deťmi a ich rodičmi, opilci sa prebúdzajú, prostitútky naopak zaspávajú a exekútori podobne ako revízori cestovných lístkov sa vydávajú za svojou neradostnou prácou. Komedianti v ministerských budovách pripravujú nové čísla. Akcionári sa schádzajú, aby zrušili posledný printový literárny časopis v krajine.

„Zabil som. Deti vo vojne sú len omyl, boží omyl, nemali sa narodiť; čo sa stane s tými, ktorí prežijú? Dáte si ešte jednu. Na prvých piatich zabitých ešte záleží, ešte to nie sú čísla. Napadajú vás rôzne myšlienky, napríklad o povolaní zabitého, jeho poslaní, či by mohol byť dobrý futbalista, maliar, či má deti, ženu, krásnu či škaredú. Samé nezmysly. Nakoniec však, keď boje skončia, zostáva len štatistika, ktorú používa aj prokurátor, keď obžalúva porazených.“

Tento človek bol vo väzení, uvedomil si Emil, a opanovala ho zvedavosť. „Ste privandrovalec z väzenia, a ako, kedy?.“

„Po vojne ma zbili, zavreli, priateľ môj, z nenávisti voči zlu vo mne. Z nenávisti som aj ja bojoval proti inému zlu v presvedčení, že nenávisť v človeku dovoľuje zabíjať zlo na druhej strane rieky; z nenávisti ma odsúdili, presvedčení, že ja som zlo. Zlo ale neexistuje, existuje len nepriateľ, ktorý stojí v ceste. Taktiež krivé zrkadlá. Báli sa ma a preto ma sputnali a súdili. Dnes sa ma neboja, lebo ja súdiť nemôžem, môžu ma kopať do zadku, udierať do rebier, kŕmiť ma potkanmi. Preto ma pustili. Bez kapustnice. Pozri, kvety, ožívajú, dvíhajú hlavy do výšky, hľadajú slnko, ktoré im môže vysušiť zem. Mám smäd, poď, pozývam ťa, už otvárajú U Jozefa. Príživníci obchádzajú pomníky.“

 

Starý muž, vojnový zločinec pozýva Emila do bufetu na kraji parku. Emil sa podvoľuje, neochotne ide s ním. V bufete popíjajú traja muži, ktorí sa mužovi striedavo vysmievajú a nadávajú mu. Starec z parku im odpovedá:

„Zabíja sa. Vo vojne sa zabíja, je to úplne normálne a očakávané, čo by ste čakali, tá moja bola dávno, tie vaše sú dnes, a čo? No, čo? Že sa nezabíja? Ha, oveľa viac, oveľa účinnejšie, humánnejšie!  Hovno humánnejšie, ani úplatky nepomôžu, mŕtvi sú ako zabudnuté kačice na zamrznutom jazere. Nemajú svojho miesta, poblúdili. Už nastal polčas rozpadu Aj noviny a správy vo vojnách sú  kvalitnejšie. Satelity všetko odfotia, že áno? Tak ma odsudzujte. Áno, aj deti som. Dávno, ak chcete, zabite ma, už ma i tak zabili. Je vám to aj tak ľahostajné, preto do mňa len pre zábavu, z nudy,  kopete. Nie pre vec, ktorá je už mŕtva.“

Starec odišiel, Emil zostal v bufete a nasleduje druhé stretnutie

Emil mlčí. Krpec sa uškŕňa. Nosatý muž, štyridsiatnik alebo zodratý tridsiatnik, vzdychol. Tretí muž pri stole, o niečo starší, pochopil, že Emil je v rozpakoch a prišlo mu ho ľúto: „Nehnevajte sa na nich, nie pre každého je Veľká zmena šťastím, nie každý stihol pokropiť sa živou vodou. Keď padajú kamene, triafajú náhodne okoloidúcich; ale práve to, že vždy len okoloidúcich. Netušia, že šťastie i nešťastie nie sú výsledkom náhodného, ale zákonitého a právneho prírodného a sociálneho pohybu.“

„Mlč, profesor,“ ohradil sa nosatý muž,  „stačí to povedať jednoduchšie. Niekoho trápi po zmene svedomie, iného strata kapitálu. To je môj prípad, tuto Ivana trápi strach, že ho pochovajú klienti, ktorých kádroval. Čo tam po kameňoch. Zato ale, budú voľby, možno vstanú noví politici.“

„Sudcovia,“, skočil nosatému mužovi do reči krpec Ivan, „kdeže politici, sudcovia sú to, rozdávajú diabolské karty, hrajú na čiernych trubkách pochodové piesne do kroku odchádzajúcim. Poďme ideme, treba pozametať ulice, onedlho zo všetkých strán začne pribúdať návštevníkov parku.“

Emil sa vnára do ruchu veľkomesta a hľadá miesto, kde by si odpočinul. Našiel ho v ambulancii všeobecného lekára. Žiaľ aj tu sa rozprúdila debata, ktorej stredobodom bol pán Mára, pred Veľkou zmenou, muž s vysokým postavením. Prideľoval rodinám byty. Všetko sa ale zmenilo, prišiel o svoju pozíciu a čaká ho odsúdenie. Pán Mára prdol, ospravedlňuje sa:

„Prepáčte, slečna, ja za to nemôžem, je to môj osud, ktorý nahradil moje poslanie!“
„A aké ste mal poslanie, pán Mára?“ spýtala sa slečna.
„ To by ste mi neuverili, ale skúsim naznačiť ako som menil osudy ľudí a robil som ich šťastnými: prideľoval som družstevné byty mladým manželom, zaslúžilým pracovníkom, hrdinom z povstania a tak rôzne“, povedal pán Mára.
„To ste zbohatli, že? Poznám, za úplatky, vieme, aké to bolo, To ste boli aj člen strany,“ stroho skonštatoval pán Pischrám.
„Takto mnou ľudia pohŕdajú, preto ten môj problém, niekedy veľmi riedky, vodnatý.“ Pán Mara sa obrátil smerom k Emilovi. Bože, aká smola, pomyslel si Emil, najprv stretnem vojnového zločinca a teraz muža s postavením pred Veľkou zmenou, v súčasnosti nulou.

„Hanbíte sa, aspoň trochu, za to, že ste prideľovali, ako ste prideľovali,“ pýtal sa provokatívne pán Pischrám.

„Je to osud, pán sudca, tam som mal stoličku, kam mi ju osud postavil. Môžem prevziať za to zodpovednosť, ak musím, tak prevezmem, aj za stierače blata z papúč a hrubé vlnené ponožky, včera som si ich kúpil, a dnes mi ich vyčítajú. Už od rána, manželka a deti sa za mňa hanbia, môžete súdiť osud? Ak áno, tak ma súďte.“

Všetci v čakárni zmĺkli, nastalo ticho, v ktorom by bolo možné sa započúvať do šumu muších krídiel, dôkaz ale chýbal, a tak znovu prehovoril pán Mára, akoby na svoju obhajobu: „Nedávno zomrel môj otec, niekde v cudzine, emigrant, nie je príjemné dediť po emigrantovi, ak sú narušené vlákna dejín a auto po ňom má hrdzu na podvozku. Neverte všetkému, čo sa hovorí o dedení. To len historici hľadajú výhovorky pre neschopnosť vysvetliť vysvetliteľné dejinné súvislosti. Nakoniec, ani krádeže nie sú náhodným javom, ak majú podporu v kotrmelcoch.“

Prítomní mlčali. Pán Mára pokračoval: „Otec mal krásny pohreb, všade kvetiny, zlaté popruhy, elegantní hostia aj funebráci, bola jeseň, vietor rozhŕňal lístie popadané pod unavené stromy. Pred cintorínom parkoval, čiastočne zakrytý, čierny koč pre hlavných smútiacich, ale i voz s cukrovinkami a ovocím. Pre tých, čo odchádzajú z cintorína v zajatí praktických myšlienok o budúcnosti a smrti.“

Ďalšie stretnutie sa uskutočnilo v obchodnom dome, kde stretáva bývalého kolegu Stajla (postava z môjho nevydaného románu) a oslovuje ho neznáma žena, ktorá ho očividne pozná, ale Emil sa nevie na ňu rozpamätať.  Ženu zoznámi so Stajlom a on sám uniká z centra mesta taxíkom do okrajovej štvrti, do ktorej slušní ľudia nechodia. Je tam však cintorín, takže sa môže vyhovoriť, že ide na pohreb priateľovi. Jeho cieľom je však lesík, kde – ako Emil očakáva – si bude môcť psychicky odpočinúť. Tu však opäť naráža na ďalšiu divnú postavu, z ktorej sa vykľuje …

“, žobrákov hlas rozkvital ako jarné kvietky a nadobúdal ostrie tŕňov šípkových krovín.

Emil sa konečne lepšie prizrel na svojho nechceného spoločníka.

„Podobáte sa na jedného Veľkého. Čo by tu ale robil. Vy, predsa áno? Nie sú tu ale žiadne úložiská.“

„Veľké zmeny nemenia len to, čo je vidieť, ale aj podkožné orgány, vrátane exekučných, a tiež spôsob myslenia. Bez zmeny myslenia nemá žiadna zmena zmysel. Nevytvára nový obraz, len osviežuje trochu farby starého obrazu, čo využijú majitelia galérie a zvýšia cenu vstupného. Nevšimli ste si ako rastú ceny a súčasne upadá umenie?“

Žobrák sa postavil, vztýčil sa ako susedná jedľa. “Natiahni hlavu, prestaň ju sťahovať medzi plecia a scvrkávať sa. Pozri sa  mi do očí!“

„Preboha, veď ste vraj mŕtvy, bez pohrebu, ale s veľkým nekrológom, zostať po vás mohol len tieň“, vykríkol Emil, keď ho spoznal. Šmykol sa na lístí a zavrávoval .

„Tak nejak. Tieň osobnosti má svoju silu. V tieni sa pravda prelieva spolu s klamstvom do kroniky, a z kroniky prenikajú do dejín, do hustej fazuľovej polievky, z ktorej sa prdí; mnohým z ľudí chutí, potkanom a medveďom nie.“

Lesná pôda je klzká, Emil sa snaží udržať rovnováhu. V lese spievajú vtáci, drevorubači zhadzujú hniezda. Čokoľvek konáme, s každým činom súvisí otázka zodpovednosti a viny.

„Cítite nejakú zodpovednosť?“ spýtal sa Emil, ani nevie prečo. Znovu sa cvrkol  To vždy bola a je nadmieru odvážna otázka, pokiaľ ju nekladie sudca alebo vyšetrovateľ.

„Začo? Načo?  Som vyškrtnutý zo zoznamu. Pripísali mi len mŕtvych, nie zachránených , len chudobných, nie bohatých. Zodpovednosť je zbytočná – je to lodný kufor bez lode a mora – tam kde chýba vodca. Mňa vodcovstva zbavil jedinec prostredníctvom masy. Zmenil sa nositeľ kožucha, nie funkcionalita. Po Veľkej zmene sa z neho stal obchodník, z ostatných tiež, až po koniara. Zmizli mačky aj myši, zvíťazili potkany. Veľká zmena je tragédia. Dnes predmet osláv, neskôr obsah dvoch viet v dejepise.“

 

Emil rozmýšľa, či by bolo vhodné si urobiť selfie s mužom, ktorý je všeobecne považovaný za mŕtveho. Nakoniec sa rozhodne proti, mohol by byť obvinený z terorizmu. Emil sa cíti …

… trápne a bezmocne, preto opäť vtiahol hlavu medzi plecia a zmrštil sa. Kto sa mu posmieva neverná manželka alebo skrachovaný politik?

Zbytočne žobrák ďalej vykrikoval, rozhadzoval rukami, prevetrával svoj zlatý zub, lámal suché konáre, Emil zbehol na chodník vedúci späť k cintorínu a k zástavke električky číslo päť, ktorá ho dovezie tam, kam treba, kde možno zavŕšiť tento deň. Neverená manželka pravdepodobne už sedí pri televízore popíja kávu bez cukru a klipká netrpezlivo očami, podľa predstáv manžela

 

Emil cestuje električkou domov. Zažije v nej ešte jeden nepríjemný incident, vtiahne hlavu medzi plecia a pozoruje dianie na ulici.

 

Ak sa chcete viac vedieť o stretnutiach, ktoré Emil absolvoval počas celého dňa alebo dozvedieť sa, aký je záver poviedky a aké nešťastie Emila postihlo, plný text nájdete na adrese www.ziegler.sk/tulák_emil.pdf

 

 

Muchov popolník (poviedka ocenená v súťaži Poviedka 2020)

12.05.2024

Je piatok ktoréhokoľvek ročného obdobia. Ktoréhokoľvek, pretože strom pred domov, v ktorom žije Mucha, vyschol, a nemení sa podľa ročných období. Možno nie je ani piatok, lebo na dni v týždni nezáleží, pretože od zajtrajšieho ráno bude môcť ležať v posteli bez ohľadu na kalendár. Nielen zajtra. Nie je nakoniec ľahostajné, ktorý z vetrov zlomí suchý strom? [...]

Sex a svedomie

10.03.2024

(Milostný príbeh, ktorý sa už stal alebo sa ešte len stane – úryvok) Alexander kráča smerom k železničnej stanici, v tme, v ktorej doznievajú údery čižiem občianskej hliadky, aby našiel svoje konečné riešenie. Kráča sám so svojim svedomím. Ovieva po pocit smutnej samoty – ktorá mu bola pred nedávnom potechou. Nič na nej nemenilo, že sa pohyboval [...]

Literárne myšlienky o vojne v mieri (H. Hesse)

02.02.2024

„Niekoľkokrát som vyjadril svoju mienku, že každý národ musí začať od seba, ba aj každý jednotlivec, a nie sa dať ukolísať falošnými politickými otázkami viny, musí skúmať nakoľko on sám so svojimi chybami, nevšímavosťou, zlozvykmi nesie vinu na vojne a všetkých biedach sveta, to je jediná cesta, ako sa možno vyhneme budúcej vojne. Neodpustia mi to, lebo sami sú, [...]

Handlová, atentátnik, streľba, Fico

Lex atentát prerokuje parlament v skrátenom legislatívnom konaní

18.06.2024 19:33

Balík zákonov má riešiť niektoré opatrenia na zlepšenie bezpečnostnej situácie na Slovensku.

Pochod za slobodu a demokraciu

Na pochode za slobodu a demokraciu sa v Bratislave zišli stovky ľudí

18.06.2024 19:24

Súčasťou bolo aj verejné zhromaždenie, na ktorom sa čítalo spoločné vyhlásenie. To podpísalo 90 subjektov z celého Slovenska.

Matúš Šutaj Eštok, ministerstvo vnútra

Na futbal za štátne? Podľa rezortu vnútra je to bežné, Keketi však letel komerčnou linkou. Opozícia hovorí o papalášizme

18.06.2024 19:00

Minister cestovného ruchu a športu Dušan Keketi neletel špeciálom, ale klasickým letom. Bratislavský župan Juraj Droba cestu späť uhradí z vlastných peňazí. Politológ hovorí o škandále.

Jan Lipavský / Peter Pellegrini /

Pellegrini prijal Lipavského. Blízkosť národov podľa prezidenta nesmieme brať ako samozrejmosť

18.06.2024 18:59

Hlava štátu budúci týždeň absolvuje prvú oficiálnu zahraničnú pracovnú cestu v Prahe.

Štefan Ziegler

Manipuláciou k jednotným potrebám a mieru

Štatistiky blogu

Počet článkov: 37
Celková čítanosť: 64556x
Priemerná čítanosť článkov: 1745x

Autor blogu

Kategórie