Štefan Ziegler

Množí sa to. Náreky nad stavom našej spoločnosti. Slzy vyplavované zo slov odsudzujúcich susedov a iných spoluobčanov pre ich voľbu, zaostalosť, nepochopenie potrieb doby. Je to akási móda – nariekať, a tým dávať najavo – ja k nim nepatrím, ja nie som ovca, ja som lepší. Naozaj? To nie. Je mi ľúto, musím to napísať. Áno, na druhej strane, mnohé postrehy a nálady, o ktoré sa plač časti našej „elity“ opiera, sú pravdivé, ale v prúde všetkých nárekov, ktoré sa na mňa – určite aj na iných – hrnú ako vody Niagary, sa nechtiac deformujú, menia sa na nepravdu. Nie sú lžou, len nepravdou. Aj kvantita od určitej hranice deformuje. Chápete! – je toho veľa,  čo sa píše o sračkách, je veľa tých, čo rozhorčene súdia tento národ, príliš veľa – bez hľadania príčin, bez spájania sa k činom. Len tak, ako príspevok do vlastného životopisu. (Málokoho pritom trápi degradácia kultúry a humanity, ale to je iná téma.)

Ja mám však inú skúsenosť a iné presvedčenie (možno žijem na zlom mieste), že väčšina národa – lepšie, väčšina ľudí na tomto území s rovnakým úradným jazykom – je úplne v poriadku – morálne aj inak, bez ohľadu na volebné preferencie, vzťahy k USA a Rusku. K nim  sa ani nedostávajú všetky obvinenia, ktoré na nich vypúšťajú „múdri“, a ak sa aj dostanú, ignorujú ich, nedotýkajú sa ich. Možno aj preto, že sa cítia byť slobodní, aj keď nahnevaní – a to konkrétne; na rozdiel od všeobecných ľudových prokurátorov obviňujúcich biedu nášho ľudu z pokrivenia ich vlastných predstáv. Politika a veľké slová sa o nich opierajú, ale sa ich nedotýkajú neurologicky. Je im „normálne“ ľúto zabitých, zavraždených, okradnutých – odsudzujú vrahov a zlodejov, a vravia: Vojna je zlo. Ako normálne cítiaci ľudia. Tak ako civilizovaní ľudia. Oni (aj ja) majú pritom iné starosti ako je smerovanie krajiny, prázdne slová na parlamentných papieroch a výstižné články, ktoré pomenúvajú realitu presnými pojmami. Podľa mienky autorov a ich fanúšikov. Napríklad, ich trápi pokazený výťah v dome, alebo vypredané vajíčka v obchode či reči experta ekonóma Baláža včera v Televíznych novinách o tom, že nielen 14. ale ani 13. dôchodok nemali dostať dôchodcovia, lebo nám utečú lekári do zahraničia. Z toho mám(e) zlé svedomie, kvôli mne a podobným, sa zrúti zdravotníctvo. Bolo by možno dobré zriadiť špeciálny dôchodcovský účet na podporu tohto odvetvia, ktoré ušetríme tým, že nebudeme – my dôchodcovia –  chodiť do kaviarní, do divadiel a kín, nebude kupovať knihy ani maliarske potreby. Žartujem, samozrejme. Na tom  neušetríme, to si aj tak nemôžeme a ani mnohí nebudeme môcť dovoliť.
Zhrniem: Možno vyššie popísané náreky platia pre vybrané spoločenské, politické a kultúrne „elity“, no ja ani moji priatelia – mnohí vedia písať, kresliť, skladať a spievať – píšu, kreslia, skladajú a spievajú, a tiež neraz sa hnevajú, ale necítia sa byť v sračkách, aj keď jednu priateľku dnes bolí hlava, iného zasa trápia zuby – len sa cítia byť chudobnejší než by chceli byť, bezbrannejší ako by chceli byť a obyčajnejší ako by chceli byť. Ale to nie je problém, to je otázka zodpovednosti jedinca za vlastný život. Cigarety vraj znovu zdražia, zato pri dnešných teplotách možno aj v októbri rozkvitnú maliny.