vychor

Bozk

(O ceste na konečnú stanicu)

Je ráno, je nové ráno Deň začal tak, ako každý pracovný deň. Ranná hygiena, vonku svieti slnko a naháňa jarné oblaky, raňajky, manželka ešte v pyžame mi pripravuje desiatu. O desať minút utekám z tretieho poschodia na prízemie, výťah nefunguje, ale aj tak nemám čas na neho čakať. Ponáhľam sa na autobus, ak ho zmeškám, prídem neskoro do práce a Juraj bude na mňa zazerať. Spoza jeho pracovného stola, na ktorý je tak pyšný. Bude ticho, ale bude zazerať. Autobus sa už blíži,  až teraz si uvedomujem, že som zabudol Danu pobozkať. Tak ako to robím už tridsať rokov pri odchode z domu. Ale je to len zvyk, nič viac. Možno to posledné, čo zostalo z už zabudnutej lásky. Trochu ma to zamrzelo, ale už musím počítať drobné na cestovný lístok, pričom ostatných trochu zdržujem, nebol som pripravený, mince vyťahujem z peňaženky a nedarí sa mi nezbierať potrebnú sumu, dobehol som na zástavku v poslednú chvíľu. Niekto za mnou niečo nepokojne mrmle. Nerozumiem mu, mám už problémy so sluchom. Nie vážne problémy, ale aspoň výčitkám, ktoré tuším, nerozumiem. Posúvam sa v autobuse dozadu, ale rýchlo sa vraciam. Jediné voľné miesto je hneď za vodičom autobusu, Nemám to miesto rád, nemôžem si tam pohodlne natiahnuť nohy. Ale sadám si. Pred mojimi nohami sa nachádza panel vodičovej kabíny. Je to lepšie ako dvadsať minút stáť. Autobus odchádza, ešte raz zastal, pribral ďalších cestujúcich, tí stoja, tlačia sa, slnko sa opiera do skiel okien, autobus sa napĺňa pachom potu. Už sme za bránami mesta, v poliach. V diaľke už vidím komplex priemyselného závodu v ktorom pracujem. Dvadsať rokov tá istá panoráma. Za pár minút vystupujem. Prvé čo urobím, keď vystúpim, zavolám Dane.

Autobus však nečakane zastavuje ešte pred konečnom zastávkou. Prudké brzdenie zhodilo niektorých cestujúcich na zem. Aj moja hlava poskočila nekontrolovateľne dopredu a udrela sa o plexisklo predo mnou. Chytám sa za hlavu. Žiadna krv. Chvalabohu. Stojíme v poli. Porucha? Vstávam zo svojho sedadla, aby som sa pozrel von a zistil dôvod zastavenia. Pred autobusom stojí priestranný Mercedes a do autobusu vstupujú dvaja muži v uniforme. Policajti? Takú uniformu som nevidel.
Aj dnes? – pýta sa vodič mužov.
Žiaľ, ale iba jedného – odpovedá vyšší z mužov – len jedného.
Obidvaja ma chytajú za ruky, a ja, akoby očarený ich úsmevom – obidvaja odvodzujú svoju autoritu  z úsmevu – odchádzam s nimi dobrovoľne. S pocitom nevyhnuteľnosti. Prečo ja? Asi preto, že som sedel vpredu hneď za vodičom a ešte som sa aj postavil, tak som bol poruke. Uvedomujem si, že táto otázka, aj prípadná odpoveď na ňu, nemajú žiadny zmysel. Bolí ma hlava. Zelené klasy na poli sa varovne kymácajú.

Nemajte strach, žiadne obavy – prihovára sa mi vyšší z úradníkov, menší a zrejme aj mladší  len mlčí a pozerá sa do zeme – boli ste vybraný, zvolený a určený, aby ste absolvovali konečnú, absolútnu cestu. Máte šťastie, pôjdeme na konečnú stanicu. Čaká vás zážitok, na ktorý nezabudnete do konca života. Do konca.

Spomenul som si na Danu a chcel som jej zavolať, aby sa o mňa nebála. Ale vyšší muž sa na mňa usmial, objal moje dlane svojimi a mladší mi vybral mobil z vrecka.

Netreba, onedlho dostane vaša manželka správu o vašej ceste, poznamenal vyšší z dvoch –  povedzme, že z dvoch štátnych úradníkov či funkcionárov – a už otvára dvere od Mercedesu  Vnútri už sedia dvaja muži. Asi tiež účastníci výletu. Starší pán, určite už dôchodca, vyzeral skutočne tak, že na výlet odchádza v poslednej chvíli, lebo istotne už zajtra by nevládal. A vedľa neho približne pätnásťročný chlapec. V ušiach slúchadlá a nohami si podupáva do rytmu. Ani jeden z nich si ma nevšíma. Pozdravil som ich, ale neodpovedajú. Nevadí. Sadám si teda aj ja na zadné sedadlo.

Okolie mesta, v ktorom som strávil posledných 20 rokov môjho života, poznám dobre, ale železničnú stanicu, ku ktorej ma doviezli moji  sprievodcovia, nepoznám. Netušil som, že tu existuje nejaká stanica ešte aj za mestom.

Vyšší úradník sa obrátil na nás troch na zadnom sedadle:-Tu máte vstupenky na vlak, aj s miestenkami. Každý si musí sadnúť tam, kde je to predpísané. Čaká vás nádherný výlet a nádherný zážitok. Tak si to nepokazte. Ak by ste náhodou zabudli na vlak nastúpiť, alebo ak by ste si sadli na zlé miesto, skončilo by to pre vás nehodným spôsobom. Odtiaľto aj tak cesta nikam nevedie. Iba smerom sem. Trpeli by ste, nebolo by o vás postarané. Záverečný proces by sa predĺžil bez úžitku. Tak vám želám príjemnú cestu a jej nevyhnutné zavŕšenie nech je pre vás príjemné.

Zavŕšenie. Asi hostina, pomyslel som si, alebo rozdávanie diplomov, a už kráčam na túto zvláštnu železničnú stanicu. Veď nepatrí žiadnemu mestu, žiadnej obci a má vôbec nejaké meno? Taká opustená v poli.

Prekvapilo ma to, že celá súprava sa skladá len z dvoch vozňov a jedného rušňa. Do jedného nastupujú  len ženy, do druhého len muži. Škoda, kto vie prečo, veď skoro všetci sme tu dospelí, muži sami a ženy samé. Takto sa delia deti v niektorých základných školách, alebo starci v v domoch dôchodcov. To nie je veselé. Tá cesta bude asi dosť nudná. Ale väčšina žien má aj tak pomerne značne zvädnuté prsia. Väčšinou sú staršie odo mňa. Chodia a nastupujú bez podprsenky. Zvláštne v tomto veku. Zato je ich veľa v odpadových košoch, spolu s prezervatívmi.

Vozne sú natreté  tmavomodrou farbou a lesknú sa nich perleťovou bielou farbou napísané nápisy. Sú trochu morbídne, ale pravdivé Veď občas treba pripomínať aj konečné veci človeka, hoci  všetci sa často tvárime akoby smrť neexistovala, akoby nebola, a pritom je to najprirodzenejšia vec na svete. Je prirodzenejšia ako láska, prirodzenejšia ako zuby múdrosti. Na jednom vozni je napísané: Smrťou nezaniká nič, lebo nič zostáva ničím aj po smrti . Na druhom: Smrť je jediným skutočným zmyslom života. Ja si ale predstavujem úplne inak zmysel môjho života. Na druhej strane, ženie sa mi myšlienka hlavou, že ak by som konal vždy s týmto vedomím, správal by sme sa možno niekedy aj rozumnejšie, láskavejšie. Tá veta má v sebe skrytú logiku, tajomnú logiku, ktorá by stratila pre mňa, možno, svoje tajomno, ak by som dokázal konať s vedomím konečnej stanice. Ale na to často zabúdam. Spomenul som si na Juraja. Zrejme zažíva poriadny šok, lebo doteraz som v práci nevynechal ani jeden deň, ak nešlo o plánovanú neprítomnosť. Určite je znepokojený. Ale nech, nech si užije samotu vo svojej kancelárii. Je šéf, tak nech si rieši problémy sám. Ja mám doklad od štátnych zamestnancov, ktorí ma sem doviedli, že som bol pre tento vlak osobitne vybraný a že účasť na tomto výlete je povinná, hoci, samozrejme, zodpovednosť za seba nesiem ja, žiadny úradník, ani Juraj. Danu vraj už informovali.

Vedľa mňa kričí malý, asi päťročný chlapec, chce ísť domov, za mamou. Zdá sa, že je tu sám, bez sprievodu príbuzných alebo vychovávateľky. Pristupuje k nemu zamestnankyňa železničnej stanice – domnievam sa, že je tu zamestnaná, lebo je oblečená v tmavomodrom kostýme rovnakej farby, v akej boli odetí štátni úradníci, ktoré ma sem doviedli. A muži v rovnakým oblekoch stoja pri jedinom vchode do stanice, ktorej budova je tiež natretá tmavomodrou farbou. Jediné, čo nie je na stanici tmavomodré, je červená zástava, z ktorej kvapká červená farba. Mohla by to byť aj krv – hoci aj zvieracia.
Chlapec vedľa mňa stále plače, ale už tichšie. Zamestnankyni stanice sa podarilo ho trochu uspokojiť, či pravdou alebo klamstvom je asi dosť jedno, hlavne že už nekričí. Sľubovala mu, že mama určite príde, že mamu aj otca určite uvidí, len musí ešte viac zblednúť a byť úplne ticho. Prečo by mal zblednúť, pýtam sa v duchu, a necítim sa pritom dobre.

Tí muži pri vchode vyzerajú ako strážnici. Som na správnom mieste? Možno som tu omylom. A túto odmenu mal dostať niekto iný. Niekto, kto mal sedieť v autobuse na mieste, ktoré som unáhlene obsadil, hoci som vedel, že miesto za šoférom nie je to, čo by som si prial. Vyskúšam, či je vôbec možné odísť z tejto stanice. Nie, nechcel by som riskovať dôsledky neuposlúchnutia pokynu na cestovnom lístku, len by som chcel vedieť, či je pobyt na tejto stanici definitívny, ale či ešte možno uplatniť vlastnú slobodnú vôľu.

Pane von nemôžete, jeden zo strážnikov ma chytil za rukáv a pevne držal.- Vráťte sa späť. Onedlho bude treba nastupovať. Väčšina je už vo vlaku
Ale ja sa len potrebujem vyšťať, skúšam to takto. -Na stanici nie je žiadne  WC, je tu plno ľudí, potrebujem len na chvíľu von .
Neskúšajte to takto naivne, WC tu nie sú, lebo takéto zariadenie nikto z transportovaných nikdy nepotreboval, nepotrebuje a nebude potrebovať. Klamete, pane.
Tak potom som výnimka, hoci pochybujem, že všetci tu, na stanici ,sú bez svojim základných potrieb. konzumovať a vylučovať, skúšam to znovu a usmievam sa na strážnikov.
To je nezmysel, vo vašom stave. Pane, zoberte jednoducho na vedomie, že na tejto stanici, ani v jej okolí sa neští ani neserie. A neserte ma, hovorí rozhorčene strážnik, ktorý ma drží za rukách. Ten druhý sa len usmieva, ale nehľadí na mňa-

Skutočne, má pravdu, nič z toho sa mi nechce. Hoci podľa zvyklostí v tomto čase by som už v práci odišiel skontrolovať z kancelárie na vecko, nie prvý raz, či som ešte chlapec. Zdá sa, že jediný, kto tu má pochybnosti som ja. Nikto sa neošíva. Nikto okrem mňa nehľadá východ zo stanice, nikto neodmieta nastúpiť. Teda až na toho malého chlapca. Jedna vlaková sprievodkyňa si ho berie na ruky a odnáša ho do vlaku. Chlapec plače, snaží sa sprievodkyni utiecť. Nemá ale šancu. Sprievodkyňa si ho pritláča na telo, jej objatie nepovoľuje, akoby mala ruky zo železa.  Asi by som mal zasiahnuť. Inde áno. Ale tu? Nikto iný však nevenuje tejto scéne pozornosť. Akoby tu bolo všetko tak, tak ako má byť. Možno necestujú prvý raz a sú lepšie informovaní. Ak nemajú obavy iní, nemusím ani ja. Nastupujem do vlaku.

Väčšina cestujúcich či transportovaných, ako nazval cestujúcich jeden zo strážnikov – už nastúpila. Nastupujem medzi poslednými. Zastaralý parný rušeň odfukuje stále s väčšou intenzitou. Biela para sa váľa po nástupišti ako obria perina.

Sadám si na svoje miesto. Číslo štyridsaťsedem. Rok môjho narodenia. Náhoda, ale mrazí ma z nej. V kupé už sedia traja ľudia, skôr bytosti. Pozdravím sa, ale nevenujú mi žiadnu pozornosť. Mladí chlapec, čo tu robí? Táto cesta má byť odmenou za celoživotné snaženie. Má ledva dvadsať rokov a pohľad starca. Vedľa neho sedí skutočný starec, chvíľami spí, chvíľami na mňa hľadí. Akoby ma prebodával, akoby chcel zasiahnuť pohľadom moje srdce. Má biele husté vlasy. Modré oči bez života. A ten tretí, vedľa neho si musím sadnúť. Ten buď vzdychá, alebo ticho plače. Taká spoločnosť, tu musím byť omylom. Dve miesta zostávajú voľné. Vlak sa už pohol, asi už nikto nepríde. Prechádzame kukuričným poľom. Klasy kukurice narážajú do okna. V kupé zavládlo šero. Kukurica bráni slnečným lúčom preniknúť do vnútra vozňa. Takto to trvá asi desať minút. Muž vedľa mňa hlasno vykríkol a spadol zo svojho miesta na zem. Snaží sa vstať, ale viditeľne mu to spôsobuje bolesť. Pomáham mu späť na sedadlo. Chytá sa mojej ruky a pevne ju zviera. Vstávam zo svojho miesta , chytám ho pod pazuchou a zdvíham na jeho miesto. Konečne sedí, ale ruku mi nepúšťa. Vzdychá. Na chvíľu prestane a z očí sa mu rinú slzy. Chlapec oproti sa na to nedokáže pozerať, na utrpenie iných. Otáča sa  ku sklu okna. A na okno pritláča svoju tvár. A s tvárou sa skle zrazu prehovoril:
– Príliš dlho čakal, teraz si svoj život odtrpí. Hlupák, odísť treba včas.
– Odísť, kam odísť, reagujem.

Chlapec a len zasmial. Neodpovedal.

– Idem sa spýtať sprievodkyne, či nemá niečo proti bolesti. To bude rozumnejšie, vravím si skôr pre seba, niežeby som oznamoval druhým.

Vlak sa medzitým rozbehol a opustil stanicu. Chlapec sa opäť len zasmial. Neodpovedal. Tvár pritlačené na sklo, akoby počítal kukuričné klasy. Žiadny nesmie vynechať. Vyšiel som teda na chodbu pohľadať sprievodkyňu. Krásna žena, dlhé svetlé vlasy až po plecia, spod saka je jej črtali lákavé prsia, a tvár takmer ako dieťa. Pred mnohými rokmi, už ani neviem, ako to bolo dávno, som poznal dievča, ktoré vyzeralo presne ako táto sprievodkyňa. Bola tak krásna, že som sa jej bál dotknúť. A nebol som sám, kto sa bál tohto dotyku. Nakoniec si zobrala toho prvého, ktorý sa nezľakol pri pohľade na ňu a mal odvahu sa do krásy zamilovať. Na rozdiel od vlakovej sprievodkyne bola aj milá. Vedela sa smiať. Vďaka smiechu prežila aj svoje trápenia, príchody hriechu a odchody.
– Ihneď choďte na svoje miesto, tu nemáte čo hľadať, skríkla na mňa sprievodkyňa.

– Iste, pôjdem, len som vás chcel poprosiť, hovorím jej.

– O lieky, že?, hovorí ona mne, ale odpoveď nečaká. – V tomto štádiu sú už lieky zbytočne, inteligent sa dovtípi, dodáva.
– Ale jeden pán, sedí vedľa mňa, má veľké bolesti. Je to ťažké …, hovorím ja jej, ale prerušuje mňa.
– Mám s vami hovoriť po lopate, hovorí sprievodkyňa mne a  tlačí ma späť do vnútra kupé. Nepočúva ma. Vráža do mňa svojim telom. Môjho pleca sa dotýkajú jej prsia. Povoľujem a padám do vnútra.

– Sadám si späť na svoje miesto. Spáč, ktorý sedí oproti mne, otvára oči. -To je zbytočné, poznamenal smerom ku mne. A oči opäť zatvára.

– Prečo, nechápem, hovorím nahlas, aby ma všetci počuli.

Chlapec odtiahol tvár od okna, pozrel sa mňa a hlasno sa rozosmial. Ale inak mlčí, len sa smeje. Mňa to ale uráža. krásna žena ma zrazila k zemi, nie je ochotná so mnou hovoriť a tento chlapec – svedčili by mu aj krátke detské nohavice – sa mi vysmieva.

– Prosím ticho, obaja – poznamenal spáč bez toho, aby otvoril oči.

Stíchol som teda. Pochopil som rýchlo, zmysluplného rozhovoru sa nedočkám. Krajina za oknom vlaku sa zmenila, kukuričné pole zmizlo a nahradila ho vysoká stena z tmavomodrých tehál pripomínajúca protihlukové steny chrániace obyvateľov za stenou pred zvýšeným hlukom. Mňa ale stále trápi správanie sa sprievodkyne, a aj  mojich spolucestujúcich. Aké úžasné zážitky ma už môžu očakávať v takejto spoločnosti. Preto vstávam, aby som nahliadol do ostatných kupé, či aj tam sedia podobné kreatúry ako v tomto mojom. Snažím sa otvoriť dvere, ale sú zamknuté. Mykám kľučkou, ale nepovolí.
– Niektorí ľudia si myslia, že sú nesmrteľní a nedokážu sa zmieriť s tým, že sú už dávno mŕtvi, niektorí už od narodenia, prehovoril zrazu muž vedľa mňa a prestal vzlykať. Sú nič a ničím zostávajú aj po smrti, len to nevedia. Čo to má spoločné s nesmrteľnosťou, chcel som na neho zrúknuť, ale ovládol som sa. Veď je to chorý človek. Mládenec pri okne sa znovu zasmial.

– Tak, prehovoril šedivý pán sediaci oproti bez toho, aby otvoril oči. A už nám zobrali posledný odlesk slnka, za chvíľu budeme na mieste a všetko utrpenie skončí.
– Aké utrpenie, vykríkol som, ja netrpím, ja tu nemám čo robiť, ja som tu omylom. Zrazu mi to došlo. – Ani ten mládenec netrpí, len sa zabáva. To, že sem zobrali aj chorých, neznamená, že všetci sú chorí. To, že niektorí padli do paste ničoty neznamená, že tam spadli všetci.

Mládenca postihol záchvat smiechu. – A možno trpím viac ako všetci tu vo vlaku spoločne, hovorí mládenec a usmieva sa. Možno ma bolí duša, a čo je viac ako driapavá bolesť duše? Haaaá. Zrazu zvážnel. – Od mala ma znásilňoval otčin, matka sa mi len vysmievala, keď som jej to vravel. Školu som kvôli domu nedokončil, nemám vzdelanie, som úplne nanič. Len otčinovi som slúžil na jebačku. poznáš takú bolesť, panáčik. Sadni si a mlč, pochop, že si mŕtvy.

• Nie je schopný sa zmieriť so smrteľnosťou. Chudák, prehovoril bielovlasý starec so zatvorenými očami. A ty, obrátil sa k mládencovi, neprečítal si žiadnu knihu, lebo nevieš ani čítať, ja som ich prečítal stovky. Ja som starý, ty si mladý. A kde je rozdiel medzi nami? Tu žiadny rozdiel neexistuje.

Ja a mŕtvy? Ja nie som mŕtvy. Kde to vlastne som, kam smeruje tento vlak, kam vlečie výletníkov?  Okolo mňa sú samé dýchajúce mŕtvoly? Teraz mi svitlo, ja som tu omylom. vstávam a búcham na dvere. Vzlykajúci muž vedľa mňa sa snaží prinútiť ma sadnúť si. Chytá ma obidvomi rukami a ťahá späť na sedadlo. Je ale príliš slabý a tak búcham ďalej. Musím predsa niekomu povedať, že som v tomto vlaku omylom.

A ozaj, moja snaha má úspech, počujem, že niekto otvára dvere. Vo dverách stojí sprievodkyňa a prihovára sa mi pokojným hlasom potom, ako si zmyselne oblizla pery. Nie si prvý, kto vyvádza, s každým sme si poradili, vždy boli najväčšie problémy s tými, ktorý zahynuli nečakane.

Ale ja som nezahynul. Ja som tu omylom, kričím. Oni sú bez vôle, ja jej mám nadbytok, čo to nevidíte, čo to nechápete? Snažím sa pôsobiť pokojne, stíšil som hlas. Sprievodkyňu však nepresvedčím.

To je vylúčené, systém je celé storočia, tisícročia neomylný. Tento systém nie je ľudský, tento systém je vesmírny, hovorí pokojne sprievodkyňa, zatiaľ čo vlak zrazu zastáva. Brzdy ľudsky škrípu. To ale ešte nie je konečná, a nie je tu ani žiadna železničná stanica, ani malá búdka či prístrešok. Niečo neobvyklé sa stalo.

Sprievodkyňa nedokáže skryť prekvapenie. Pootvorené ústa a v očiach, žeby strach? Táto zastávka určite nie je plánovaná, a to protirečí dokonalosti vesmírneho systému. Sprievodkyňa ma opäť plnou silou sotila na sedadlo, zamkýna dvere a počujem, že beží a praskla jej úzka sukňa. Toto správanie, ktoré sa podobá na paniku, zasa nesvedčí o dokonalosti služobníčky systému. Niečo sa stalo, s čím sa nepočítalo.

– Tak vidíte, obraciam sa k spolucestujúcim. Pomaly sa obraciam, hovorím pomaly. Aby som mal čas aj ja uveriť. Oni mi veriť nebudú. majú oblečené kazajky. Ten systém nie je dokonalý a ja som tu omylom, opakujem. Som tu omylom. Moji spolucestujúci sú zrejme tiež znepokojení. Mrvia sa na svojich miestach. Ale nie pre moje slová, Majú iné problémy. Sloboda ich dávno nezaujíma. Bielovlasý starec sa jej vzdával pomaly pri starnutí. Môj chorý sused podľahol putám rovnako ako chorobe. A mládenec ju nikdy nespoznal. Nevedia sa dočkať cieľa cesty.

Veru nie sme ešte na mieste. Na tom mieste bude vládnuť oslnivá žiara, ktorá nás oslepí a pripraví o zmysly. Budeme horieť v centre ohňa, hovorí mládenec a už sa nesmeje. Zbytočné zdržanie. Moje zmysly mi vždy išli na nervy. Bolesť z očí, bolesť z dotykov. Bolesť z hrubých nadávok. Bolesť z cudzieho jazyka, ktorý sa ma dotýkal na citlivých miestach.

Prešiel krátky čas a krásna sprievodkyňa opäť otvára dvere, už pokojná, oznamuje nám dokonca s úsmevom: Porucha rušňa, rušne vyrábajú aj fušeri medzi živými, oznamuje. využite čas čo najrozumnejšie, prestávka v jazde bude krátka. Len bezvýznamné zdržanie. keď oheň je večný. Opäť je sebavedomá a zamyká zvonku dvere.

Ja napíšem list na rozlúčku. Najprv som na to nemyslel, teraz ale im napíšem, nech majú čierne svedomie. Nech aspoň trochu trpia,- povedal mládenec a z vrecka vytiahol papier, pero a začal písať.

Ja si radšej v pokoji odpočiniem, nech vstúpim do žiary odpočinutý, aby som si ju čo najlepšie užil, hovorí  starý pán s bielymi vlasmi

A ja, žiara mi je okradnutá, len aby tie bolesti prestali. Poď vlak poď, vzdychá ubolený muž vedľa mňa a z očí sa mu začali roniť slzy.
– Ale ja chcem odtiaľto von, jediný vykrikujem. Doma ma čaká manželka  a v práci si bezo mňa neporadia.

Nikto si ma ale nevšíma, všetci traja sa zahĺbili do vlastného vnútra. Akoby tu ani neboli. A možno tu ani nie sú. Mladík je pritlačený na sklo. Starý pán spí. A ten posledný, môj ubolený sused, vzdychá akoby zo zvyku, nevýrazne plačlivo.  Určite by sme sa  mohli odtiaľto spolu dostať, ak by tí traja neboli také lepry. Zmierili sa so svojim osudom, a možno už ani nemajú žiadne východisko a ich poslednou zastávkou je skutočne konečná stanica. Ale ja nie, čo tu hľadám? Oheň, žiara, posledná stanica. Čo tu hľadám? Ja som tu omylom, mám ešte veľa povinností, veľa záväzkov, veľa úloh. Chcem milovať. Som tu omylom, mám záväzky a povinnosti. Omylom. Môj čas ešte neprišiel, žiadna konečná. V zásuvke na mňa čaká rozpísaná poviedka, má byť prekvapením. Som tu omylom. Omylom. Kolegovia. Manželka čaká. Aká je krásna, keď je nahá, žiadna iná nie je taká krásna. Som tu omylom. Omylom. Omylom. Rušeň zapískal, rozbieha sa a ja stále kričím: Som tu omylom. Ale nikto ma nepočuje. Klepot rušňa sa zrýchľuje a ja udieram do dverí. Päsťami, lakťom, hlavou. Kopem nohami. Som tu omylom. Chlapec sa stráca v okennom skle. Chcem milovať a mne praská hlava, po nose a cez ústa mi tečie krv. Aká je teplá. Starec so šedivými vlasmi tvrdo zaspal a spadol na zem. Plač a vzdychy môjho suseda nepočujem, lebo stále kričím. Som tu omylom. Vôľa, silná vôľa zdolá tieto dvere. Musí. Šiestym zmyslom vnímam praskot svojich kostí, lámu sa, ale stále udieram. Nie, oni sa vzdali,  ale ja mám vôľu, lebo verím v dôležitosť mojej cesty, ktorá ešte nie je na konci. Ešte toho musím veľa zvládnuť. Konečná stanica je ďaleko. Som tu omylom, a moja vôľa tieto dvere zdolá. Vôľa kričím, vôľa, tie dvere padnú a kto chce môže ísť so mnou. Môže ísť so mnou, kto má vôľu ujsť konečnej stanici a nebojí sa bolesti. Tak pripravte sa, to, čo praská už nie sú moje kosti, to praskajú dvere. Padajú. Kde je vôľa, tam sa otvára cesta. Kto chce, môže ísť so mnou. Tí traja z môjho kupé sa ale nehýbu a dvere zatiaľ padajú. Pomaly, ale padajú.

Vybehol som na chodbu. Chodba je prázdna. Ešte ku dverám vozňa. Dajú sa otvoriť. Tvár mi osviežuje čerstvý ranný vzduch. Opäť je ráno. Koľko času prešlo od okamihu, keď som nastúpil do toho nešťastného autobusu, z ktorému ma vytiahli dvaja muži, žiadni úradníci štátu. Služobníci pohrebného ústavu. Teraz ale treba pozbierať všetku odvahu a vyskočiť. Rušeň zrýchľuje, čierny dym z jeho komína zahaľuje krajinu. Odvahu, Štefan. Bude sa čudovať krásna slečna vlaková sprievodkyňa, keď uvidí vyvalené dvere a keď bude o jedného pasažiera menej. Aká zbytočná je jej krása. Rovnako zbytočná ako krása kvetu na hrobe. Žiadna konečná stanica na mňa ešte nečaká, žiadny dokonalý vesmírny systém neexistuje. Vôľa a odvaha ho zdolajú. Skáčem a je ráno, je nové ráno.

Je ráno, je nové ráno  Deň začal tak, ako každý pracovný deň. Ranná hygiena, vonku svieti slnko a naháňa oblaky, raňajky, manželka ešte v pyžame mi pripravuje desiatu. Utekám z tretieho poschodia na prízemie, výťah nefunguje, ale aj tak nemám čas na neho čakať. Ponáhľam sa na autobus, ak ho zmeškám, prídem neskoro do práce a Juraj bude na mňa zazerať. Spoza jeho pracovného stola, na ktorý je tak pyšný. Bude ticho, ale bude zazerať. Autobus sa už blíži,  až teraz si uvedomujem, že som zabudol Mirku pobozkať, tak ako to robím už dva roky pri odchode z domu. Zamrzelo ma to. A tak sa otáčam a utekám späť. Mirka, kričím ešte na schodoch, zabudol som ti dať pusu. Mirka pribehla tuho ma objala, o moju tvár sa opreli jej pery a zo žartu ma odtlačila. Tak bež už, Števko. A ja bežím. Trochu ma zamrzelo, že asi prídem neskoro do práce. A skutočne, autobus mi ušiel rovno spred nosa. Tak čakám na ďalší. Prichádza asi o desať minút, kupujem si u šoféra cestovný lístok Autobus je plný. Jediné voľné miesto je hneď za vodičom autobusu, Nemám to miesto rád, nemôžem si tam pohodlne natiahnuť nohy. Pred mojimi nohami sa nachádza panel vodičovej kabíny. No ale je to lepšie ako dvadsať minút stáť. Všetci už nastúpili, ale autobus stojí na mieste. Prečo stojíme, prečo nejdeme? Šofér telefonuje, vstáva a obracia sa do autobusu: – Žiaľ ďalej nejdeme, budeme tu stáť najmenej hodinu, ale pravdepodobne aj dlhšie. Pred nami sa stala havárie. Havaroval predchádzajúci autobus. Je tam veľa zranených, a vraj jeden mŕtvy.

Chudák pomyslel som si, sadne si ako každý deň do autobusu, aby ho odviezol do továrne a rozmýšľa o svojich pracovných úlohách, alebo o tom, čím sa poteší, keď sa podvečer vráti domov. A tiež možno zabudol ráno pobozkať svoju manželku, aj to sa stáva v rannom zhone a mrzelo ho to, keď práve autobus, v ktorom sedel, havaroval.  Možno ho poznám, veď aj ja tam pracujem. Teraz ale nemá zmysel o tom rozmýšľať. Cesta je uzavretá, a tak vystupujem a sa vraciam za svojou Mirkou. Konečne sa budeme môcť spolu v kľude naraňajkovať a možno aj poláskať. Bude ku mne milá.  Ale hlavne budeme sa radovať z nového dňa. Spolu.