vychor

(Milostný príbeh, ktorý sa už stal alebo sa ešte len stane – úryvok)

Alexander kráča smerom k železničnej stanici, v tme, v ktorej doznievajú údery čižiem občianskej hliadky, aby našiel svoje konečné riešenie. Kráča sám so svojim svedomím. Ovieva po pocit smutnej samoty – ktorá mu bola pred nedávnom potechou. Nič na nej nemenilo, že sa pohyboval v univerzitnom prostredí medzi študentmi a kolegami učiteľmi. Vnímal ich ako šum muchy v uchu. Pokiaľ písal svoju knihu, ktorá mu mala priniesť uznanie z odborných kruhov aj u širokej verejnosti, ešte sa dokázal tešiť z ticha, avšak vo výchove novej elity spoločnosti pre potreby novej doby  nedokázal nájsť žiadny zmysel.

I.

„Poďte dnu, pán docent, a sadnite si.“ Alexander si hneď všimol rukopis, ktorý ležal pred mužom sediacim za rozmerným secesným stolom. Opatrne si sadol – ovlažený sladkým očakávaním. Za oblokom padal z oblohy mrznúci dážď. Nie je to priskoro? Opäť raz budú sanitky zvážať starších ľudí do nemocníc. Alexander však vie, že vôbec na tom nezáleží; nevlastní strom, ktorý  by sa mohol zlomiť pod ťarchou ľadu, sám je mladý a talentovaný, šikovný a súčasne opatrný – on nepadne. Muž za stolom dáva najavo svoje nadšenie, ktoré by skolilo aj býka, dokonca aj porazený býk by vypudil slzu z oka; na druhej strane stola Alexander na pohodlnej čalúnenej stoličke sa snaží ukryť, v snahe zachovať dekórum tejto chvíle,  úsmev, ktorý chce vyliezť z jeho duše na povrch, na tvár osvietenú úspechom.

– „Dobrá práca, vynikajúca, ako krásna a vášnivá žena, oplatilo sa do nej investovať všetko to vaše, vami vynakladané úsilie, pravda, aj finančné prostriedky od štátu. Päť rokov práce, gratulujem. Pečené vtáčatá nie sú zadarmo, veru nie. Ak sa vaša práca dostane na verejnosť, o tom nepochybujem, vaše  meno nadobudne cveng svietiacej gule.  Podarí sa to, oficiálne sa to podarí, to mi verte, zaslúžite si aby … Bude to niečo prevratné, už dnes vám gratulujem k budúcim úspechom a kobercom, ktoré vedú na najvyššie poschodia. Je tu len jeden jednoduchý problém, mizivý, ale aj tak problém na riešenie. Škoda by bola niečo zanedbať. Treba len zobrať handru a zmiesť z obalu malé zrnko, ktoré kazí výsledný dojem smerujúci k širšej verejnosti. A verejnosť sa neriadi rozumom, ale emóciami. To sa dá využiť, ale aj zneužiť. A tí, čo sa nevyznajú, rozhodujú podľa dojmu. Nepodceníme to, naopak.“ Muž za stolom sa oprel chrbtom o kožené operadlo, ruky natiahol pred seba a chytil sa nimi vzdialeného okraja stola; takmer si na stôl ľahol.  Z očí mu vytekal neurčitý pohľad.

– „Aký problém?“ Alexander sa usmial, neočakával žiadny zákerný útok, len čosi ako narovnanie kravaty pod krkom. Dojem, čo tam po dojme, ale poslúchne, treba prejaviť aj vďačnosť, a ak bude treba meštiakovi sa zalíškať, tak sa zalíška.

– „Nie ste člen strany.“ Muž na druhej strane stola, už aj tak v hlbokom predklone, vysunul hlavu ešte viac dopredu. Ústa sa mu zväčšili, pery roztancovali.

– „Viete predsa, strane záleží na tom, aby získala na svoju stranu predovšetkým zdatných, vzdelaných a pevných ľudí, ideovo odolných. Je to otázka praktickej politiky, cieľavedomosti a zjednotenia zdravého pre boj s chorými vetvami nášho národného stromu. Cieľ je všetko, cesty k cieľu sú len prostriedkom.  Nič nebudeme spochybňovať. No nechcem byť patetický. Len pripomínam, takým ľuďom strana pomáha, tých podporuje. A každý potrebuje podporu, aj ten najtalentovanejší,  bez podpory nie sú výsledky, odvedená práca sa rozplynie v prázdne.  Viete…, že? Presvedčili ste sa osobne. Talent na nesprávnej strane nie je talent, je nepriateľ.“

Alexander prikývol. O politiku sa nikdy nezaujímal, hoci, ako každý, politickej propagande neušiel, všeličo sa o neho oprelo bez hlbších stôp, aj keď v poslednej dobe na ňu narážal príliš často, ale aj tak sa snažil, aby ho politika čo najmenej obmedzovala; videl v nej len boj mien za ktorými, stáli neznáme osoby a zmeny, ktoré, našťastie neznamenali žiadne zmeny v jeho živote. Bol si istý, že politika sa ho nebude môcť dotknúť, ak ju bude ignorovať, oslobodený od akýchkoľvek politických ambícií. O chvíľu sa dozvie, ako sa mýlil, hoci dôsledky omylu si uvedomí naplno až o niekoľko dní. Pokiaľ nemlčíte v čiernej pivnici, každý čin má dôsledok a každý dôsledok má svoju cenu.

– „Uvedomujete si dôležitosť členstva, ktoré vám ponúkam?“ Alexander síce s nevôľou, ale prikývol. Čo iné mohol urobiť po toľkej chvále? Napokon, členstvo strane je česť, je to odmena. Karin to pravdepodobne tak nevníma, ale na nej v tomto nezáleží.

– „To ma teší.“ Pán za secesným stolom zvážnel. Naklonil sa dopredu, zovrel dlaň pravej ruky v päsť, vztýčil ukazovák: „Nezáleží len na mne, vaše prijatie musí schváliť výbor. A ten, obávam sa, že vaše členstvo neschváli,  ak – je mi to ľúto, tiež som na rozpakoch –  ak nepodporíte vylúčenie profesora Raaba z učiteľského zboru, pedagogická rada už vylúčenie schválila, už sa čaká len na vaše vyjadrenie ako jeho priameho nadriadeného.“

Takúto požiadavku, či vlastne podmienku, Alexander neočakával. Profesor Raab ho prijímal na Univerzitu, bol jeho dlhoročným podporovateľom a priateľom. Oslavovali spolu sviatky, tykali si, Alexander si tykal aj s jeho manželkou, nakoniec, na veľké sviatky si sadali za spoločný stôl; Alexander bol vlk samotár a Raabovci nemali deti; spoločne bojovali proti smútku z osamelosti.  A teraz má podpísať Raabove vylúčenie, má mu dať posledný úder. Aj by sa postavil na odpor, ale má odpor význam? Keď sa hore rozhodli, zbavia sa ho aj bez jeho prispetia. Má to zmysel, kvôli svedomiu si zničiť kariéru? Alexander váhal, čo dával najavo mlčaním a pohľadom upretým na cigaru položenú na popolníku. Muž za stolom si tento pohľad všimol, nepripísal ho váhaniu:
„Ponúknem Vás, nech sa páči, zapáliť si ju môžete doma! Ale neodpovedal ste mi, môžem …“
Alexander mu skočil do reči: „Môžete so mnou počítať, chápem, aj keď, sám viete, akým bol prínosom …“ . Pán za stolom sa zamračil. „Áno bol, ale vtedy sa aplikovali iné kritéria, a je veľmi otázne, či boli správne, milý kolega, veď viete … Mali by ste sa viac venovať vnútornej politike. Ale nechajme to tak, vaše uistenie mi stačí!“

Alexander opäť len prikývol. Nebol priaznivec dlhých rečí. Postavil sa a chcel už odísť. Počasie vonku bolo nevľúdne, pršalo a vietor prevracal dáždniky v rukách postáv prechádzajúcich univerzitným námestím; ale práve takéto počasie potreboval, počasie ideálne na prevetranie hlavy a vystrnadenie zbytočných myšlienok o niečom, o čom je rozhodnuté a z jeho pozície nemenné.

Obidvaja chvíľu mlčali, čakali, kým sa ticho nerozlezie po stenách. Dekan nakoniec stíšeným hlasom pripomenul:
„Vy ste ešte mladý človek, relatívne mladý, ale už istotne viete, že všetko so všetkým súvisí a prázdno neexistuje.“
Alexander prikývol, nevedel ale, čo povedať, profesor Raab bol jeho učiteľ a priateľ. Je však pravda, že pôvodom patrí k Nečistým, a Nečistí  sú brzdiacim piestom v hybnom kolese spoločnosti. Navyše, nevedia sa ovládnuť, tajne trvajú  na sexe, a potom  protizákonne plodia deti. O tom niet pochýb.

Alexander odvrátil zrak a pozrel na dvere. Čaká ho prítulná priateľka, s ktorou sa náhodne zoznámil na miestnom kúpalisku. Obidvaja milujú sex, avšak z rôznych dôvodov. Karin pre neskrotnú vášeň, ktorú nemožno naprogramovať, Alexander z rozumu ako nástroj na uspokojenie zdravej potreby a podmienky na uvoľnenie pracovnej energie, vyžadujúcej telesnú odolnosť a duchovnú vyrovnanosť. Obidvoch však privádza do rovnakého bodu, do prístavu pokoja a k hlbokému výdychu, ktorý ústi v tvorivom čine. Preto si rozumeli, až kým sa neocitli v bode, ktorý na nich čakal a nebolo možné sa mu vyhnúť.

II.

Karin sedí v hlbokom kresle a sleduje ručičku na nástenných hodinách. Pomaly bude polnoc. Mal tu byť už pred tromi hodinami. Sedí, čaká a počíta počet výdychov.. Očami prebehne miestnosť, aby sa znovu zastavila pohľadom na hodinách. Už tu nemala byť, v ateliéri, v tomto čase mala byť doma. Domov však nemôže ísť, zmieta ju príliš veľký nepokoj. Prečo neprišiel? Prečo, čo sa stalo? Opustil ma, mal nehodu, zabudol? Najedol sa, už nie je hladný? Nie, zabudnúť nemohol, na to boli predchádzajúce stretnutia príliš intenzívne. Verila jeho vášni, jeho neutešiteľnej túžbe. Zoznámili sa pred mesiacom a odvtedy sa tu stretávali každý pracovný deň, vždy podvečer, aby sa stihla vrátiť včas domov mimo akéhokoľvek podozrenia.

Miestnosť je veľká, chudobne zariadená. Kreslo, v ktorom sedí Karin, stojí nezmyselne v strede miestnosti oproti vchodovým dverám. Okrem týchto dvier sú tu ešte jedny, menšie, ktoré vedú do miestnosti so záchodovou  misou a umývadlom. Pri stene vľavo od kresla stojí veľký gauč s vysedenými dierami, a ošúchaným hnedo-modrým poťahom. Sú tu tri nepohodlné stoličky, jedna veľká skriňa, ktorá slúži ako skladište maliarskych potrieb, a rozmerný stôl s tubami olejových farieb. Pri stole stojí maliarsky stojan, o ktorý sa opiera plátno s prvým náčrtom nahého muža. Popri stene za stojanom je uložených približne desať hotových plátien. Zostali jej po poslednej výstave, o niečo viac ich predala za dobrú cenu.

S Alexandrom sa   zoznámila náhodou …..

Celú poviedku nájdete ak kliknete na text vedľa: Literárne texty (artweb.com).