Založ si blog

Terapia

(poviedka podľa Schopenhauera)

 

Všetko, čo nejako patrí alebo môže patriť svetu, je nevyhnutne podmienené subjektom a je to iba pre subjekt. Svet je predstava.

(Arthur Schopenhauer: Svet ako vôľa a predstava)

 

Prvá októbrová nedeľa skončila pre Dušana šokom. Krátko po večeri ho z rozjímania nad knihou, spadnuté viečka mu bránili v čítaní, prebral telefonát od priateľa Ivana. Okrem jeho komentára k poslednému ligovému kolu a niekoľkých vtipoch o židoch a ženách s nadváhou, ktorým sa Dušan smial Ivanovi na potechu, pretože bol príliš lenivý na to, aby sa snažil ich pochopiť, ho Ivan  len tak mimochodom – medzi vtipom o jazvecoch a receptom na kapustnicu – informoval, že Oľga vraj leží po mozgovej príhode v mestskej nemocnici. Dozvedieť sa to mal náhodou v tržnici od jednej známej, ktorú síce Dušan nepoznal, ale ani na chvíľu nezapochyboval o jej pravdivosti.  Zlým správam dokázal ihneď uveriť, kým dobré správy prijímal s nedôverou. A táto správa bola mimoriadne nepríjemná, horšiu si ani nevedel predstaviť. Dušan nepoznal takmer nikoho z Oľginých známych, lebo obaja sa rozhodli svoj vzťah zatiaľ držať v tajnosti, to znamená, že nikoho spoločne nenavštevovali a ani nestretali, len veľmi výnimočne v čase, keď ich čosi prinútilo spoločne opustiť múry stavieb, v ktorých sa stretávali. Teda múry Dušanovho bytu. A tajiť predbežne znamená, že už takmer rok, sa im to aj darí. V nemocnici vraj leží už tretí deň a najhoršie má už za sebou . Ani Ivan nevedel, aký majú títo dvaja medzi sebou vzťah. Pre neho to bola len ich spoločná známa, regionálna celebrita, maliarka, vzrušujúca pre redaktora miestneho týždenníka preto, že si starostlivo strážila svoje súkromie. Týmto sa podobala Dušanovi, ktorý  si budoval po rozchode s manželkou, a odvtedy už prešlo desať rokov, svoj vlastný svet, do ktorého púšťal len málokedy cudziu osobu. Aj Oľgu do neho pustil len v takej miere, ktorá práve tak stačila na to, aby mu táto jeho ochranárska  opatrnosť nenarušila tento nečakaný vzťah, záležalo mu na ňom, sám nevedel zadefinovať prečo. Najčastejšie si potrebu jej blízkosti vysvetľoval záhadným magnetizmom jej osobnosti, ktorý pôsobil mimo jeho vplyvu, aj keď si priznával, že aj v ňom musí byť čosi také ako opačný pól magnetického poľa, ktorý je prapríčinou vzájomnej príťažlivosti a ktorého siločiary nepôsobia v dočasnej telesnosti, ale priame v duši, akomsi druhovom duševne existujúcom v každom subjekte ľudského rodu špecifickým a jedinečne neopakovateľným spôsobom. Je veľkou náhodou, uisťoval sa Dušan o svojom šťastí, ak sa stretnú dva navzájom príťažlivé póly, u ktorých neexistuje už od počiatku žiadna pochybnosť, že sa stretli dva póly jedného výlučného magnetu, ktoré sa kedysi veľmi dávno rozdelili, každý utekajúc za inými potrebami, aby sa jedného dňa opäť spojili ich potreby vo chvíli, keď sa stretli na jednom mieste a v jednom čase. A to je veľká náhoda a súčasne obrovské šťastie.

A toto veľké šťastie sa zdalo byť v tejto chvíli ohrozené. Oľga ako reálna žena a súčasne ako uskutočnenie jeho predstavy ideálu, bola zasiahnutá bleskom s potenciálom zničenia celku, vytvoreného z objektívnej skutočnosti a sna.   Vnorenie sna do reality je normálny jav, ktorý pomáha idealizovať skutočnosť a potláčať ničotnosť excoistencie a potláčať depresiu.

Ihneď  ako sa Dušan oboznámil s touto Jóbovou zvesťou a vedomím mu preletel záchvev strachu vedel, že musí ju navštíviť a osobne sa presvedčiť, v akom je Oľga stave. Inak by ho zožral nepokoj a rozleptala neistota. Na druhý deň, poobede,  sa za ňou vybral v hlave so všetkými počas posledných hodín zozbieranými obavami a predstavami spojenými s tým, čo sa môže dozvedieť,  súčasne sa aj trochu bál, že stretne jej rodičov, ktorých síce poznal a oni zasa poznali jeho, ale len ako jedného z nej kolegov zo sveta kultúry a svoju prítomnosť pri nemocničnej posteli pacientky, ku ktorej mali aj rodičia len obmedzený prístup, by asi ťažko dokázal vysvetliť logicky uveriteľnými vetami. Hoci literát a uznávaný štylista v osobnom styku zďaleka nebol taký pohotový, ako keď mal na poslednú chvíľu spísať príhovor nad rakvou  kolegu, ktorý tragicky zahynul pod hromadou paliet naložených maliarskymi farbami. Ako  u Oľgy zakotvený milenec – hoci to bola pravda len v malom rozsahu – považoval za svoju povinnosť džentlmena neodkrývať toto tajomstvo. Nakoniec, vyhovovalo mu to presne tak, ako tomu aj v skutočnosti bolo – prezradenie ich vzťahu by predsa mohlo viesť aj k tomu, že by ju jej blízki ľudia mohli začať karhať za tento vzťah, prípadne ju presviedčať, že Dušan nie je perspektívna partia, a to aj vzhľadom na jeho vek, veď môže onedlho zomrieť, hoci aj nasledujúci mesiac. Skôr ako milostným pletkám, by sa mal venovať svojim vnúčencom. Tých ale Dušan žiadnych nemal. Hranicu šesťdesiatky už minul a Oľga bola – nuž podstatne mladšia.

Dušana v nemocnici nikto nezastavil, veď boli návštevné hodiny a chodby boli plné presúvajúcich sa ľudí. Prekvapilo ho, koľkí ľudia sa dokážu smiať v takejto budove. Idioti. Nemocnica nie je na smiech, nie je na veselie.  Oľginu izbu našiel ľahko, všetky izby na chodbe boli označené menami pacientov. Oľga mala osobitnú izbu, ležala v nej sama, a rodičov, ani žiadnu inú neželanú návštevu nestretol, len narazil na sestričku, ktorá práve pohľadom kontrolovala prístroje. Sestrička sa na Dušana spýtavo pozrela, ale Dušan zašepkal rýchlo, takmer nezrozumiteľne, že je brat pacientky. Sestrička sa pochopením usmiala, chytila Dušana takmer dôverne za lakeť pravej ruky a upozornila ho: „Ale len krátko, maximálne päť minút. Pacientka potrebuje kľud.“

Preboha aký kľud, potrebuje rozptýlenie, pomyslel si Dušan, ale prikývol.  Sestrička odišla z izby a Dušan zostal sám s Oľgou v izbe. Oľga nehybne ležala v posteli, jej zrak mieril kamsi do prázdneho kúta, akoby Dušana vôbec nevnímala. Všimla by si muchu, ak by si jej sadla na nos? Jej inokedy jasné, živé oči pôsobili mŕtvolne, vyprázdnene.

Dušan sa pokúsil chytiť Oľgu za ruku, tá ju ale odtiahla a preložila sa ju krížom cez prsia na druhú stranu. Cez svoje krásne, mohutné prsia, ktoré vzbudzovali rešpekt. Dušan sa ich dotkol len raz v živote, v záchvate príťažlivosti, ktorou prekonal strach z dôsledkov. Ruku ale ihneď odtiahol, akoby sa dotkol horúcej platničky. Zarazený vtedy čakal na reakciu, žiadna však neprišla. Len výzva: Ak budeš potrebovať soľ, je na stole. Aj teraz mal chuť sa ich dotknúť, ale ihneď sa zahanbil, a ruky založil za chrbát.

„Olinka, to som ja, Dušan,“, prihovoril sa jej.  Na Oľginej tvári sa nepohol ani sval. Stále strnulo hľadela do kúta.  Za jej pohľadom, niekde v skrytom vedomí, v hlave, v centre jej intelektu, akoby panovalo silné elektrické napätie. Alebo naopak, absolútne prázdno? Neistota sa zmocnila Dušana. Netušil ako reagovať v situácii, keď sa neobjaví očakávané, keď sa nepodarí nadviazať očakávaný vzťah. Vďačný, krátky úsmev bolo minimum, s ktorým s istotou počítal. Aké slová, aké gestá zvoliť?  Tváriť sa vážne, alebo sa usmievať. Povedať vtip? Ako komunikovať z vlastnej iniciatívy?

Za dverami, na nemocničnej chodbe, sa ozval ženský hlas v rozhovore s mužom. Pravdepodobne hlas sestričky a lekára. Dušan sa zľakol, že niekto z nich, možno obaja, vstúpia do izby, a vyhodia ho. Ustúpil od postele a s obavami sa pozrel na dvere. Bol presvedčený, že ak vstúpia, vyhodia ho. Ovládol ho strach, mal potrebu močiť. Zatvoril oči a predstavil si, že je doma. Rýchlo vybehol z obývačky na chodbu, z chodby na záchod. Nadvihol dosku, otvoril rozparok, ale nenašiel dosť rýchlo vývod zo svojej močovej rúry. Cítil ako mu moč steká po stehnách. Teplá tekutina pôsobila na neho blahodarne. Pozrel sa pod nohy a na zemi objavil tmavú mláčku. Odbehol do komory, aby si doniesol handru, poutieral stopy po nehode a prezliekol sa.

Vrátil sa späť. Hlasy na chodbe stíchli, nebezpečenstvo pominulo a Dušan otvoril oči. Z dôverne známeho, domáceho priestoru sa opäť preniesol do izby s bielymi stenami, bielou nemocničnou posteľou, a bielym prázdnym stolíkom, rozžiarenej poobedňajším slnkom. Nutkanie na močenie ustalo, podlaha bola čistá. Dušan znovu pristúpil k posteli a pohladil Oľgu po vlasoch. To som ja, Dušan, prihovoril sa znovu Oľge. Oľga naširoko rozďavila ústa, akoby chcela vykríknuť, ale nevydala zo seba ani hlások. Na čelo jej vystúpili vrásky a v ústach jej bolo vidieť dva pokazené, zanedbané zuby, z vychudnutej tváre jej vystúpili lícne kosti.  Dušan prekvapene hľadel na Oľginu tvár. Takto ju nikdy nevidel. Zistil, že aj krásna žena môže byť škaredá. Nemé Oľgine ústa zostávali otvorené, akoby ich nedokázala zatvoriť.  Napätá pokožka v kútikoch úst hrozila prasknúť. Dušan si uvedomil, že Oľga má strach. Nepoznávala ho a Dušan bol zmätený.

Dušan sa s Oľgou zoznámil na jednej kultúrnej akcii, na ktorej Oľga vystavovala svoje kresby, väčšinou portréty a krajiny, ktoré sa vyznačovali tým, že do nich vždy namaľovala aj seba.  To preto, že svet vidím  cez zrkadlo, ktoré nosím v sebe, bezo mňa by táto krajina neexistovala, vysvetľovala Dušanovi, keď sa jej raz pýtal na dôvod.

Dušan sa podujatia zúčastnil ako pozvaný hosť, novinár z miestneho denníka, od ktorého sa očakával článok v kultúrnej rubrike a popritom od organizátorov aj  prednes niekoľkých jeho básní. Dušan účasť nevedel odmietnuť, hlavne keď mal konečne príležitosť prezentovať verejne svoju poéziu, záujem o ktorú bol veľmi vzácny.  Vzácny, teda vlažný, Oľga Dušanovi učarovala na prvý pohľad,  dokonca dvakrát, raz ako talentovaná umelkyňa, po druhý raz ako atraktívna a hrdá žena. Vyžarovala dôstojnosť a vážnosť a súčasne akúsi čarovnú milotu bez toho, aby sa musela pohnúť, urobiť gesto, alebo aby pohla svalmi vo svojej tvári. Dlhé ryšavé vlasy a zelený lesk v očiach a hlavne očarujúci pohľad, ktorým rozžiarila každú skupinku svojich priateľov, pri ktorej sa zastavila, pútali väčšiu pozornosť účastníkov akcie ako vystavené obrazy a sprievodný program.

Dušan odhadoval jej vek na tridsiatku, o to viac ho prekvapilo, že už má štyridsaťpäť rokov, je už dlhšie rozvedená a má dospelého syna, ako sa dozvedel z poznámok, ktoré ktosi utrúsil počas zdvorilostných rozhovor, ktorých sa Dušan zúčastnil bez toho, aby sa príliš usiloval o nadväzovanie kontaktov s ľuďmi, ktorí sa pohybovali po výstavnej ploche a popíjali ponúkané alkoholické  občerstvenie. Dušan žil sám, a väčšie spoločnosti ho nelákali, skôr naopak, bál sa ich, cítil sa neistý a hlavne starý. Mladým bol len pod ochrannou kuratelou svojho bytu. Dlho váhal, či prísť, ale nakoniec bol jeho zmysel pre povinnosť silnejší ako obavy a rozpaky, pretože sľuby sa majú plniť. A Dušan sľúbil, že sa akcie zúčastní a obohatí ju prednesom niekoľkých svojich básni.  Zdvorilý potlesk po skončení recitácie ho ešte viac utužil v presvedčení, že jeho miesto nie je tu, a preto sa chcel rýchlo vytratiť bez rozlúčenia, aby si doma dal svoj obligátny drink z ginu a toniku a skryl sa vo svojich myšlienkach namiesto načúvania myšlienkam ľudí, ktorí ho nezaujímali.

„Volám sa Oľga, vaše básne ma skutočne zaujali.“  Oslovila Oľga Dušana, podala mu ruku a tuho ho objala. Dušan zostal zarazený, a taktiež k sebe pritisol ženu, ktorá sa k nemu privinula. Bol v rozpakoch, hlavne keď pocítil na svojej hrudi jej hrdé prsia. Usmial sa a mlčal a tak prvá prehovorila Oľga.
„Nerozumela som im, ale vyvolali vo mne silné emócie, až som sa roztriasla“, dodala Oľga potom ako sa od seba odlepili.
„To ma teší Oľga“. zamumlal Dušan.
Oľga sa usmiala. „Nebuď v rozpakoch, môžem ti tikať?“
„Samozrejme, pani. Teší ma. Od muža v mojom veku sa snažia krásne ženy skôr udržať si odstup.“ Dušanovi zrazu vypadlo z pamäti jej priezvisko.

“Ach, hlúposti a volaj ma jednoducho Oľga, tak ma tu volajú všetci, “, zasmiala sa Oľga a odišla.

Také bolo ich prvé krátke stretnutie. Teraz stojí nad jej posteľou v  nemocničnej izbe, pozoruje jej mŕtvolne bledú tvar, z ktorej sa snaží vydolovať zvyšky jej krásy. Realita neexistuje sama o sebe, ale len tak, ako ju vnímam ja.  Šerednosť nie je ničím iným len konfrontáciou  vnímania zmyslami s  normou vo vedomí všeurčujúceho subjektu, je zovšeobecneným  výsledkom vnímania minulých artefaktov, v ktorom sa spája môj  súčasný zážitok s minulými obrazmi, ktoré mi ponúkla Oľga svojim zjavom. Takto sa Dušan presviedča o relativite krásy, ale pohľad odvracia.

Oľga Dušana nevníma a Dušan odchádza.  Zajtra opäť prídem, sľubuje Oľge v duchu, opatrne otvára dvere, chodba je prázdna, ožiarená bielym neónovým svetlom,  oslepuje ho, predmety pred ním sa mu rozmazávajú pred očami, východ z nemocnice však nachádza bez problémov a bez problémov aj vstupuje priamo do svojho bytu. V byte ho víta prítmie vďaka stiahnutým roletám, jasne rozoznáva svoj gramofón, vkladá do neho starú vŕzgajúcu platňu s klavírnym koncertom, líha si na gauč prikrytý tmavou ošúchanou dekou a zaspáva.

Ich vzťah začal priberať na intenzite pomerne rýchlo. Keď mu Oľga zavolala po prvý raz, Dušan rýchlo pochopil, že nemá dobrú náladu a volá mu hlavne preto, aby zahodila za hlavu čierne myšlienky. Hneď v prvých vetách hovorila čosi o iskre, ktorá na ňu z Dušana preskočila, keď ho videla na pódiu recitovať jeho verše, za pocítila duševnú blízkosť a potom energiu, ktorá na ňu z Dušana preskočila, keď ho objala. A čosi o tom, že viac nepotrebuje, len pár teplých slov. Dušan bol Oľginým vyznaním zaskočený, lebo už dávno sa mu nestalo, aby zapôsobil na ženu, aj sa mu to zdalo trochu zvláštne, takže reagoval trochu zmätene, čo sa zdalo byť Oľge komické a pozvala ho na kávu. Dušan sa potešil, prisľúbil, že na budúci týždeň by sa mohli dohodnúť, lenže Oľga, že hneď, že aký budúci týždeň, teraz za hodinu. Nakoniec z kávy zišlo a Oľga pozvala Dušana k sebe domov. U nej doma sa veľa rozprávali, smiali, tešili zo vzájomnej blízkosti, ale nedotýkali sa, pred telesnosťou ukázali obidvaja veľký rešpekt.

Prešli tri dni. Bol október a mimoriadne sa ochladilo. Dokonca napadol sneh. Dušan si obliekol tmavomodrý oblek, ktorý mal na sebe v deň, keď sa stretol prvý raz s Oľgou, k nemu si uviazal červenú kravatu a nové biele tenisky. Do tašky si vložil biely plášť, taktiež nový, a vybral sa do nemocnice. Tešil sa na stretnutie. Ak by stretol niekoho z Oľginých príbuzných, hádam sa mu podarí v bielom plášti nespoznaný okolo nich prekĺznuť.

Do nemocnice prišiel pol hodinu pred návštevnými hodinami a na prízemí, kde panoval pomerne čulý ruch a kde nikto nikoho nekontroloval, vkĺzol do prvého WC pre návštevníkov a obliekol si biely plášť. Výťahom sa vyviezol na tretie poschodie, sadol si na lavičku, pred dverami uzavretého oddelenia a čakal, kým niekto neotvorí zamknuté dvere, cez ktoré sa ide k izbe, v ktorej leží Oľga. Občas prebehla okolo neho osoba v bielom plášti, nikto si ho ale nevšímal. Trpezlivosť priniesla nakoniec svoje ovocie, podarilo sa mu anonymne vkĺznuť dnu do oddelenia a vojsť do Oľginej izby presvedčený, že najťažšie ma už za sebou a o pár sekúnd bude u svojej Oľgy. O to väčší šok ho čakal, keď otvoril dvere. Nad Oľgou sa skláňali traja muži, očividne lekári, ktorí si Dušana najprv vôbec nevšimli. Oľgina tvár bola zarastená ako tvár muža, bradu mala neprimerane vysunutú dopredu a jeden z lekárov jej práve skracoval jej krásne dlhé vlasy. Ďalší pripravoval vo veľkej mise roztok, ktorý pripomínal veľkú mydlovú penu. Ďalší chytil do ruky spodný okraj periny a odhalil jej zarastené nohy a podbrušie, taktiež neprirodzené zarastené tak, že z Oľginho lona, do ktorého si tak rád líhal, nebolo nič vidieť. Dušan od prekvapenia či hrôzy vykríkol ticho ale dostatočne tak, že si k nemu obrátili všetci traja lekári.

„Vy ste holič?“, obrátil sa na neho jeden z lekárov.
„Nie. Áno, čo sa jej stalo?“ Lekári si jeho prvotné zaváhanie nevšimli.
„Prebieha spätná transformácia. Pravdepodobne v dôsledku pôsobenia niektorých liekov, kombinácie liekov, dochádza k premene DNA s návratom do predchádzajúceho vývojového štádia. Snažíme sa tento vývoj zastaviť. To, čo vidíte, je svetový unikát,“
„Ako?“ pýta sa Dušan a nechápe, ako sa niečo také mohlo stať.

„No najprv tak, že ju zbavíme tohto ochlpenia a môžete použiť naše skalpele a tento roztok, takže dajte sa do roboty. A snažte sa ju neporezať, a ohoľte ju len od pása dole, tváre a pŕs sa nedotýkajte, ani ohanbia dole, príde televízny štáb, nechceme mať z toho porno, ale vedecký dokument.“

Oľga akoby nevnímala, čo sa s ňou deje. Oči mala mŕtve, nehýbala sa. Občas oči mlčky  otvorila, ale akoby nič nevidela. Dušan pristúpil k posteli, nedbal na pokyny lekárov, kľakol si k nej  a len s ťažkosťou rozpoznával rysy jej tváre.

„To som ja Dušan, pozri sa na mňa“, zašepkal. Odpoveďou bolo jej zachrčanie. Spoznala ho? Dušan sa prudko postavil, bolo mu na zúfanie. Otočil sa k lekárom, chytil jedného z nich za golier a udrel ho päsťou do tváre.

„Čo ste jej to urobili“, vykríkol a druhým úderom zrazil lekára na zem. Chytil do rúk misu z mydlovou vodou a hodil ju po ostatných dvoch lekárov, ktorí namydlení a vystrašení vybehli von. Opäť sa sklonil k Oľge, perinu zhodil na zem. Jej prsia boli chlpmi nedotknuté a začal ich cez priesvitnú  nočnú košeľu bozkávať, kým pritom jeho vedomie zahaľovala stále hustejšia hmla. Už ich nevidel, len cítil. Onedlho ani to, nadobudol pocit, že sa dotýka sklenenej fľaše od whisky, jeho obľúbeného večerného nápoja. Oľga nereagovala. Niekto zaklopal na dvere. Dušan priskočil ku dverám, otvoril ich, zrak sa mu vyjasnil, chodba bola ale prázdna. Vybehol z izby, behom prešiel cez chodbu, po schodoch zbehol na prízemie a prebral sa až, keď sa ocitol mimo nemocnice. Zdalo sa mi to, alebo to bola pravda? Uvedomil si, že jeho vedomie s ním hrá škaredú hru. Vytiahlo svoju zástrčku z reality, oslobodilo sa a používa výlučne svoje vnútorné zdroje, potlačené pocity Obrátil sa opäť smerom k nemocnici, že sa znovu vráti, nechápal, prečo vybehol.

Ľudia okolo neho si ho nevšímali, hoci sa správal ako šialený. Nerozhodný pobehoval pred vchodom, chytal sa za hlavu, ktorá ho silne rozbolela. Akoby znovu strácal zrak, ľudí videl rozmazane, počul prudké brzdenie áut. Keď sa mu zrak prečistil, zbadal, že je obstúpený tromi lekármi, ktorých našiel u Oľgy. Spoznal ich, hoci teraz neboli v bielych plášťoch, ale v akýchsi neidentifikovateľných uniformách. V diaľke spoznal Oľginých rodičov. Lekári sa k nemu hrozivo blížili, jeden z nich krvácal z úst. Dušan sa obrátil a začal utekať. Vždy bol dobrým bežcom. Zastavil sa až v neďalekom parku a vyčerpaný klesol na lavičku. Teraz sa nemôže vrátiť. Pred nemocnicou číhajú jeho nepriatelia. Možno ho už aj krivo obvinili a čaká na neho aj polícia.

Park bol prázdny, traja lekári ho zrejme prestali prenasledovať. Opäť začal padať sneh. Teplota klesla na hodnoty okolo nuly a Dušan bol oblečený len v modrom obleku a bielom plášti. Chlad ale nevnímal.
Spomenul si na deň, keď Oľgu prvý raz uvidel nahú. Oľga ho už niekoľkokrát pozvala k sebe domov, kde pili kávu a rozprávali sa. Väčšinou o umení, o svojich životoch, svojich spoločných známych. Okrem bozku na privítanie, nikdy medzi nimi neprišlo k žiadnemu telesnému kontaktu. Dušan sa cítil byť na sex starý, a Oľga nikdy ani len nenaznačovala, že by to pre ňu bola dôležitá téma. A pritom bola taká krásna, žiadostivosť by jej veľmi pristala.

O to väčší šok zažil, keď sa zrazu pred ním objavila oblečená len v priesvitnej nočnej košeli, presne v tej istej, ktorú mala v nemocnici. Aká len bola krásna takto nedotknutá s rozpustenými vlasmi, ktoré jej čiastočne zakrývali prsia. Jej ústa sa usmievali, líca žiarili a oči svietili túžbou. Dušan sedel zmrazený na stoličke, Oľga pristúpila k nemu, chytila  dvomi rukami jeho hlavu a pritisla si ju o brucho. Dušan jej ako v polosne vyhrnul košeľu začal ju bozkávať. Jeho nozdry zacítili jej živočíšne vzrušenie, ktoré viedlo jeho ústa stále nižšie a nižšie. Klesol na kolená a začal ju bozkávať na miestach, odkiaľ vychádzal najsilnejší zápach. Sladkastá chuť v  ústach svedčila o tom, že je na správnom mieste. Prebrali ho až Oľgine vzdychy. Pozrel nahor a uvidel čistú krásu v jej absolútnej podobe. Oľginu tvár. Postavil sa, objal Oľgu a svoju hlavu si položil na jej plece. Obidvaja ticho dýchali.

„Poď“, Oľga chytila Dušana za ruku a odviedla ho do miestnosti vedľa kuchyne, v ktorej nikdy nebol. Bola to spálňa s jednou posteľou. Obidvaja si ľahli pod jednu perinu a v objatí po dlhšom čase zaspali. Nikdy neprekonali strach zo vzájomného spojenia. napriek tomu bol Dušan presvedčený, že týmto sa zavŕšila jeho vôľa a dosiahol hranicu svojich predstáv ako sna. Sna ako série obrazov zavesených na stenách duše.

Dušan sa zdvihol z lavičky a trochu upokojený sa vrátil domov.

Rozhodol sa, že Oľgu  unesie z nemocnice. Bol presvedčený, že lekári na nej vykonávajú nejaké ilegálne alebo tajné vojenské experimenty, ktoré sa im vymkli z rúk. Na druhý deň vybral z trezoru legálne držanú pištoľ. Určite sa ho budú pokúšať zadržať, keď bude Oľgu unášať, ale nebudú počítať s tým, že bude ozbrojený.  To bude jeho výhoda. Spokojný so svojim rozhodnutím zaspal a mal živý sen.

Železničná stanica. Vlak odchádza a Dušan vie, že sa ním musí odviesť, pretože mu to velí jeho potreba, ktorú musí uspokojiť, aby prežil sám seba. Stojí pritom na streche prístrešku nad perónom, na jeho okraji,  treba len skočiť, strach mu ale znemožňuje akýkoľvek pohyb. Bojujú v ňom dvaja rovnocenní súperi. Potreba konať a strach z konania. V tomto súboji nakoniec pomohla vnútornej potrebe záchrany života neznáma vonkajšia sila, ktorá ho vtiahla do vnútra jedného z vozňov. Stojí na jeho konci, v chodbe,  a zvnútra vozňa počuje hlasný smiech, veselie, spev za sprievodu nerozladených gitár. Chodba, na ktorú má výhľad, je prázdna. Z uzavretej časti vozňa, kde sa koná nejaká oslava a ozýva sa roková hudba, občas vybehne nejaká ľudská postava, potkýna sa, padá na podlahu a mizne. Zrazu hluk zvnútra vozňa stíchne, počuť len klepot kolies. Až teraz sa Dušan odváži vstúpiť do chodby. Zisťuje, že vozeň je prázdny. Pozrie von a vidí veseliacich sa ľudí na lúke plnej kvetov. Zazdalo sa mu, že tam uvidel Oľgu sa smiať v spoločnosti samých mužov. Skôr ale, než sa mohol presvedčiť, či je to ozaj Oľga,  vlak narazil do prekážky, vozeň v ktorom stál Dušan pri okne, sa prevrátil, Otvoril sa mu výhľad na modré nebo a stratil vedomie.

Zobudil sa, nie ale vo svojej posteli, nie vo svojom byte, nie v dome, nie pod strechou. Leží na trávniku, v neznámom prostredí, na neznámom mieste. Vidí len zelenú trávu a dva biele kvietky v zornom poli svojich očí. Zvláštne, ale nie prekvapujúce, zdvíha hlavu. Na výpadky pamäte a hry svojho vedomia si už zvykol, najmä čo prekonal  takto aj stresujúcejšie okamihy. Opiera sa o pravú ruku a po zaostrení zraku na dlhšiu vzdialenosť sa mu na obzore vynára akoby z hmly parková lavička. Sedia na nej dva rozložité zadky, nad nimi jeden chrbát v bielom svetri, druhý chrbát v červenom svetri. Biely chrbát sa otáča, a na Dušana doslova čumí postava ženského rodu nadpriemernej hmotnosti. Chytá sa za ústa, aby stmila výkrik. Šepká niečo druhému chrbtu v červenom svetri.  Obidva chrbty vstávajú a odchádzajú preč. Biely chrbát rýchlejšie ako červený. „Počkaj na mňa, nevládzem“, kričí červený chrbát na biely. Biely ale nespomaľuje.

Zdvíha sa aj Dušan. Čo tu robím, prečo som tu? S prekvapením hľadí striedavo na uľahnutú trávu, na ktorej ležal a na svoju pravú ruku. Drží v nej konár. Púšťa ho na zem. Očami bez lesku hľadí na opustenú lavičku v prázdnom parku. Kľaká si na zem, zdvíha z  nej a do ruky berie pištoľ a zasúva ju do vrecka nohavíc. Nezmestí sa mu ale celá do vrecka a tak ju vyťahuje a ukladá do prázdnej igelitky. Uvedomuje si, že v prázdnej igelitke sa pištoľ rysuje tak, že ju môže niekto zbadať, tak zbiera zo zeme a trhá lístie zo stromov a plní nimi igelitku.

Načo je mu pištoľ? Oľga zrazu stojí pred ním nahá, umelkyňa, plná obrazov, myšlienok, divokých tvorivých nápadov, žena preplnená duchovnom a antickou krásou pretransformovanou do širokých bokov a chlpov v podpazuší, ona stojí pred ním ako telesná ponuka a roztvorená báseň, so všetkou tou vulgárnosťou schopnou proti Dušanovej vôli stoporiť jeho úd, čo sa mu nestalo samovoľne možno desať, ale aj možno viac rokov. „Objímeš ma,“ zašepkala. A Dušan ju zobral zo náručia, napriek panike, ktorá sa ho zmocnila, lebo opak by bol krajne trápny,  nechať stáť ženu v jej pokožke, len mierne zahalenú dlhými vlasmi, to by bolo nešťastné, nechlapské, zbabelé a viditeľne by svedčalo o jeho neschopnosti správať sa zdvorile k žene, podobné zavrhnutiu vlastných snov a vlastnej poézie. Čo na tom, že je nahá. Videl všetko, čo zodpovedalo jeho predstave o žene 0ľge. Ale dovnútra nevidel, a preto netúžil po ničom tak, ako po röntgenovej snímke jej hlavy.

Pištoľ v igelitke ho pálila, napriek tomu, že sa jej nedotýkal. V pravom stehne cítil pichľavú horúčavosť. Konečne si spomenul na Oľgu v nemocnici a na jej premenu. Robia na nej experimenty, na jej úžasnom tele, na jej milej tvári, ktorej kŕč vo chvíli vrcholnej rozkoše bol schopný dať jeho telesnej schránke krídla a vedomiu pocit neobmedzenej voľnosti. Napriek spojeniu s iným telom, fiktívnym či skutočným Tak uvažoval Dušan, nerozlišujúc medzi objektívnym svetom a predstavami zrodenými v jeho vedomí.

Aj to miesto, kde muž vzniká do ženy a spája sa s ňou do jedného celku, aj to miesto bolo taktiež celé prikryté dlhými, hnedými chlpmi. „Ešte, že som ju nevidel od chrbta“, vzdychol si Dušan s úľavou a vybral sa cestou smerom doprava. Uvedomoval si, že sa nachádza na pre neho neznámom mieste, veril ale svojmu inštinktu, že ide do nemocnice správnym smerom, rovnako ako veril v úspech svojho plánu. „Unesiem ju z nemocnice, odvediem si ju domov, budem sa o ňu starať, u mňa ju nikto nenájde. Veď ma tu nikto nepozná, A tí, čo ma poznajú, nevedia kde bývam. Susedia nevedia ako sa volám, nehľadia mi ani do tváre, nepoznajú farbu mojich očí. Nevedia, či žijem so psom, s inou ženou alebo sám. Desať rokov samoty má svoje výhody, nerozoznajú za murovanou stenou hlas z televízora od reálnej hádky. Zoberiem si Oľgu k sebe, a nikto ma neodhalí.

Dušan si vytiahol z tašky biely plášť a obliekol si ho, veril, že takto sa ľahšie dostane k Oľginmu lôžku. Ale ako vyviesť chlpatú ženu, podobnú opici, nepozorovane z budovy nemocnice? Mám sa vrátiť domov pre holiaci strojček? Alebo radšej nožnice, veď jej chlpy sú oveľa hrubšie a pevnejšie než je mužský fúz! Zastaví sa ich rast, a ak nie, ako rýchlo budú tie chlpy rásť, a bradu má tiež vysunutú a nos zväčšený? A čo s ňou bude ďalej? A čo, budem sa s ňou môcť milovať? Ale čo už, treba mať vôľu a všetko sa zmení. Veď svet je len predstava o tom, čo nás obklopuje. Len subjekt mu dáva jeho tvar a charakter. A moja vôľa nech sa riadi mojimi potrebami. Myšlienky prechádzali Dušanovi hlavou ako blesky oblohou počas silnej búrky. Svet sa riadi predstavami. Stačí ich správne spojiť so svojou vôľou a všetko dobre skončí.

Dušan vyšiel výťahom na štvrté poschodie, kde bola aj miestnosť, v ktorej držia Oľgu zatvorenú ako zviera v osobitnej izbe. Dvere do chodby neurologického oddelenia boli zamknuté a zabezpečené silnými mrežami pripomínajúcimi väzenie, ktoré Dušan pozná z amerických seriálov. Samozrejme, nie sú návštevné hodiny. Predsieň, priestor pred vchodom do oddelenia, je osvetlená bielou neónkou, prirodzené svetlo sem nemá prístup. Steny sú biele, bez jediného obrazu alebo plagátu. O tom, že tomu nebolo vždy tak, svedčí niekoľko klincov zatlčených do steny, pri stene je umiestnené  kreslo s nočným stolíkom, na ktorom sú stolné hodiny podobné tým, ktoré má aj doma,  hlasne tikajú, ukazujú nesprávny čas, podľa nich je takmer polnoc.

Dušan si teraz musí vymyslieť spôsob, akým sa dostane do vnútra lôžkovej časti neurologického oddelenia. Bude možno stačiť počkať, kým dvere neotvorí niektorá sestrička alebo iný zamestnanec nemocnice, a ten ho potom pustí dnu v predstave, že je lekár, alebo ho bude treba ovaliť pažbou pištole. Dušan mimovoľne skontroloval, či ju má v igelitke. Je na svojom mieste. Alebo mohol by sa vydávať za kolegu doktora profesora Tibora Konečného, jeho meno si zapamätal z tabuľky na prízemní, kde bol uvedený ako prednosta oddelenia a sám by sa mohol vydávať za jeho nemeckého kolegu. Dušan totiž výborne ovláda nemčinu. Alebo by sa mohol predstaviť ako kuriér, ktorý doniesol dôležitý list určený do vlastných rúk pacientke Oľge Zaoralovej, ktorého prevzatie musí Oľga podpísať osobne. Alebo … Zrazu zazvonil zvonček na dverách.

Druhý raz zazvonil zvonček na  dverách do oddelenia. Zvláštne, niekto zvnútra oddelenia stláča tlačidlo a samotný zvonček, je tu v predsieni. Tretí raz zazvonil a súčasne niekto silno zabúchal na dvere. Nie je tam len jeden, je ich tam viacej. O niečom sa dohadujú, a ktosi kričí jeho meno.   Dušanovi sa zrazu rozsvietilo v hlave, vymknutý nemusí byť on, ale naopak, tí čo sú vnútri sú tam zatvorení, lebo ich niekto zamkol zvonka. Pozrel na podlahu. Čo tu robí na zemi moje pyžamo? Rozliata káva. Všade samé lístie. Pristupuje bližšie k mrežiam, a ako sa k nim blíži, rozpúšťajú sa vo vzduchu. Pristupuje ku dverám, podobné, aby sa na pozrel bližšie. Či v nich niekto nenechal kľúč. Nie žiadne kľúče. Udrel do dverí. Nič. Sú pevné. „Kľúče máš nad varičom, v kúte.“, ozval sa zvnútra hlas, ktorý mu tikal. Niekto predpokladá, že som jeho kolega a zamkol som oddelenie zvonku  z nejakého dôvodu. Dušan sa obzrel za seba a skutočne v vzadu za ním je kuchynská linka, na kuchynskej linke je položený varič, na ňom hrniec na vodu a keď podišiel bližšie zbadal zväzok kľúčov zavesený na klinci nad varičom. Päť kľúčov, rovnako ako na Dušanovom zväzku kľúčov. Včera ich niekde stratil a preto spal na trávniku v parku. Dušan sa usmial a úsmev mu zostal zakotvený na tvári. Aspoň táto záhada sa vyriešila. Už vie, prečo nespal doma.

Dušan vzal  zväzok kľúčov do svojich rúk a opatrne pristúpil k dverám. „Prosím ťa otvor, bojím sa o teba,“ ozval sa znovu hlas zvnútra oddelenia. Bol mu akýsi povedomý. Pre istotu vytiahol pištoľ z igelitky a vložil si ju do vrecka bieleho plášťa. Veď na druhej strane sú nepriatelia, možno znovu tí lekári, ktorí sa mu už raz pokúsili ublížiť, aj s pomocníkmi, minimálne je tam jedna žena. Teraz je to vážne. Ale ak neodomkne, nedostane sa dnu. Nesmiem sa báť, presviedča sa. Vnútri je moja láska, bez nej som stratený. Bez nej je svet rozložený na chaotické atómy. Mreže, ktoré sa opäť vrátili na svoje miesto,  sa mu podarilo odomknúť hneď na prvý pokus. Pri otváraní zaškrípali. A znovu hlas zvnútra: „Výborne Dušan, to sa ti dobre podarilo, ešte tie druhé dvere, prosím. Zvláštne, Dušan je zmätený, opäť zaznelo jeho meno.  Alebo majú kolegu, rovnakého mena, ktorého si mýlia so mnou? Dušan teraz zaváhal, či má dvere otvoriť. Pre istou vytiahol pištoľ z vrecka a dal si ju do pravej ruky, ľavou rukou sa snažil trafiť kľúčom do kľúčovej dierky. „Otvor, prosím ťa, to som ja Oľga.“
Tak oni si ma tam nemýlia s kolegom, oni idú po mne a Oľgu nahovorili, aby im pritom pomohla. Čoho všetkého sú schopní, ak dokážu zneužiť postihnutého, chorého  človeka. Alebo ma tá chlpatá ženská zradila? Alebo ju mučia, alebo ju omámili liekmi? Určite ju omámili liekmi.  Nejako sa dozvedeli, že som prišiel a teraz ma lákajú do pasce. Musím ujsť, nenechám sa chytiť kvôli jednej chlpatej žene. Buď zradila, alebo ju omámili. Pravda sa v tomto okamihu stala pre Dušana falošným zrkadlom. Predstava lásky sa rozpadla na tisíc drobných farebných guličiek klamstva.  Zmocnil sa ho strach, a už ho neopúšťal.  Z pravdy zostali len lekári a Oľga. Oľga. Ak nie je tým, čím sa zdala byť, kým je v skutočnosti? Existuje vôbec realita. Nie je všetko navôkol len produktom hry vedomia v mojej hlave?  Zneistený Dušan pribehol k výťahu, ktorý sa ešte nepohol zo svojho miesta, otvoril dvere, zatvoril ich, ale svetlo vo vnútri výťahu sa nerozsvietilo. Ocitol sa  hlbokej tme. Dušan šmátra okolo seba. Hmatom narazil na nejaké fľaše, ktoré zhodil  na zem a narobili strašný hluk, Potkol sa o čosi, čo identifikoval ako metlu, a padol na zem. Zdvihol sa, a počul silné údery do dverí. Oni sa snažia násilím vylomiť dvere od oddelenia. Sú to zločinci. Takto sa nesprávajú skutoční lekári. Dušan bol už teraz stopercentne presvedčený, že dnu sa diali ilegálne pokusy na ľuďoch a pretože odhalil pravdu, budú sa ho snažiť za každú cenu chytiť a umlčať. A Oľga im pomáha, Ak sa dostanú von, bude zle. Dušan sa zúfalo snaží nájsť tlačidlá výťahu, aby unikol. Žiadne nenašiel a po schodoch ujsť nemôže, žiadne sem nevedú. To si stačil všimnúť. Už zistil, že steny výťahu sú obložené policami s rôznymi predmetmi, aby nemohol nájsť tlačidlá. Vo výťahu sa začala šíriť neidentifikovateľná vôňa. Ten výťah je vlastne pascou. Dušan si uvedomil, že to môže byť omamná látka. Vybehol von. Mám pištoľ, to ich prekvapí a zastaví. Ak bude treba, aj zabijem. Prvú Oľgu, lebo ma zradila. Láka, neláska, je to zviera, nie žena. Pán Schopenhauer, v duchu oslovil svojho obľúbeného filozofa, predstavy vytvorené vo vedomí snami a vôľou a skutočnosť mimo vedomia, nie sú jedno a to isté. Mýlil ste sa. Dvere začali povoľovať o chvíľu sú dnu. Už sú dnu.

Prvá je Oľga. Plače, je bez chlpov, vyzerá byť úplne zdravá. Zradkyňa. Jej láska, jej choroba, chlpy na nej, to všetko bola len pasca, aby ma dostali. Za ňou stoja dvaja muži v bielych plášťoch a dvaja policajti, na štátne orgány sa nikdy nedalo spoľahnúť, všetko je to prehnité, mafia a zločin sú všade.

„Dušan prosím ťa, mám ťa ozaj rada, záleží mi na tebe, musíš sa liečiť“, prihovorila sa Oľga Dušanovi. Zostala však stáť pri dverách. Nikto sa nehýbe. Nemajú odvahu. Dušan drží v ruke pištoľ a mieri ňou na Oľgu. Takmer patová situácia. Len policajti niekam zmizli, zbabelci. Išli pre pomoc.

„Mal by si zatvoriť kohút od vody, lebo to tu všetko vytopíš a aj susedom dole  poškodíš omietky“, takmer šepká Oľga. Hlas sa jej trasie. Tak jej treba.  Kašlem ja na spodných susedov, Kašlem na ľudí. Hoci ma ohrozujú, sú len tým, čo si o nich myslím ja, sú len obrazom v mojom vedomí. Možno aj existujú, ale ak ich pozabíjam zmiznú z môjho vedomia ako dym z uhaseného požiaru. Pozabíjam ich, ak ma odtiaľto nepustia.

„Zmiznite“, zrúkol na svojich nepriateľov Dušan, „buď vypadnete, alebo budete o chvíľu všetci mŕtvi a nemocnicu, nech ju, hoci aj celú, vytopí. Toto semenište zločinu, smetisko slušnosti, túto obrovskú lož, ktorá sa tvári ako pravda. Táto žena, ktorá sa tvárila ako chodiaca dobrota a slasť, je pravý opak, toho, čím sa tvárila byť. Dobrá, krásna a slastná? Nikdy taká nebola, to si ju len môj mozog takto vymodeloval, v skutočnosti je pravým opakom. Moja vôľa vytvoril klam,  moja vôľa ma priviedla do omylu. Rozumiete?  Možno existujete, ale ak stlačím spúšť, existovať prestanete a mňa stratíte z dohľadu.“  Dušan kričí a lekári sa medzitým na niečom dohovárajú s Oľgou.

Voda stúpa v miestnosti nečakane rýchlo, ak sa niečo nestane, ohrozí to všetkých, aj mňa, uvedomuje si Dušan, a tiež to, že po dobrom ho odtiaľto nepustia. Dvaja policajti sa opäť vrátili a teraz spolu s nimi prišli ku dverám ďalší pacienti, ktorých vyhnali z izieb, aby Dušanovi sťažili odchod. V niektorých poznáva svojich susedov. Tak aj oni sa buď dali zlákať  judášskym grošom alebo sú obeťami. Niekedy ťažko rozpoznať, či je ten či onen človek obeťou svojej slabosti, svojej životnej situácie, svojej osobnej genetiky, alebo je jednoducho zločinec, ktorý koná vo svoj prospech v neprospech iných. Dušan sa rozhodol, že ich zatiaľ ušetrí.

Nehybnosť v miestnosti narušil Dušan, natiahol kohútik na pištoli a urobil krok smerom k Oľge. Ešte jeden krok. Nikto neustúpil. Aj oni majú nervy zo železa. Oľga je už na dosah jeho rúk.  Dušan si uvedomuje, že ju musí zabiť. Veď zabijem len svoju predstavu, presviedča sa, a z hlavy sa mu vynára jeho spomienka na jej tvár v jeho náručí, vôňa jej tela a dotyk jej pokožky, Stojí pre ním nahá, usmieva sa. Dušan sa ale nenecháva omámiť a stláča spúšť. Nahá Oľga padá na zem. Dušan je prekvapený, že výstrel nebolo počuť. Nahá Oľga je na zemi, ale pred ním stojí, tá druhá, tá z nemocnice, tá podvodníčka. Mieri na ňu druhý raz, stláča spúšť, ale nič sa nedeje. Pištoľ v jeho ruke sa premenila na obyčajný kus konára. Dušan si uvedomuje, že prehral, a konár púšťa na zem. Bez odporu si necháva navliecť zvieraciu kazajku. Už si na ňu zvykol, rešpektoval ju rovnako ako aj pobyt v ústave.  Odvádzajú ho a Oľga zamyká Dušanov byt.

 

 

 

Muchov popolník (poviedka ocenená v súťaži Poviedka 2020)

12.05.2024

Je piatok ktoréhokoľvek ročného obdobia. Ktoréhokoľvek, pretože strom pred domov, v ktorom žije Mucha, vyschol, a nemení sa podľa ročných období. Možno nie je ani piatok, lebo na dni v týždni nezáleží, pretože od zajtrajšieho ráno bude môcť ležať v posteli bez ohľadu na kalendár. Nielen zajtra. Nie je nakoniec ľahostajné, ktorý z vetrov zlomí suchý strom? [...]

Sex a svedomie

10.03.2024

(Milostný príbeh, ktorý sa už stal alebo sa ešte len stane – úryvok) Alexander kráča smerom k železničnej stanici, v tme, v ktorej doznievajú údery čižiem občianskej hliadky, aby našiel svoje konečné riešenie. Kráča sám so svojim svedomím. Ovieva po pocit smutnej samoty – ktorá mu bola pred nedávnom potechou. Nič na nej nemenilo, že sa pohyboval [...]

Literárne myšlienky o vojne v mieri (H. Hesse)

02.02.2024

„Niekoľkokrát som vyjadril svoju mienku, že každý národ musí začať od seba, ba aj každý jednotlivec, a nie sa dať ukolísať falošnými politickými otázkami viny, musí skúmať nakoľko on sám so svojimi chybami, nevšímavosťou, zlozvykmi nesie vinu na vojne a všetkých biedach sveta, to je jediná cesta, ako sa možno vyhneme budúcej vojne. Neodpustia mi to, lebo sami sú, [...]

Olympijská dedina

Sme hladní, sťažovali sa športovci. Jedáleň v olympijskej dedine v Paríži musela zväčšiť porcie

25.07.2024 13:43

Jedáleň je s 3 300 miestami na sedenie je najväčšou reštauráciou na svete.

rokovanie vlády, Robert Fico,

KDH: Brusel dal správou o právnom štáte vysvedčenie Ficovej vláde. Len za mečiarizmu bolo horšie, tvrdí Vetrák

25.07.2024 13:23

Zvlášť alarmujúce je zneužívanie skráteného legislatívneho konania pri dôležitých zákonoch, podotkli kresťanskí demokrati.

Atentát v Moskve, výbuch auta, bomba v aute

Pár hodín od výbuchu v Moskve, bol v Turecku zatknutý hlavný podozrivý. Kamery zachytili, ako inštaluje bombu

25.07.2024 13:22

Rusko podozrivého identifikovalo ako 29-ročného ruského občana Jevgenija Serebrjakova a vzniesli voči nemu obvinenia.

Česká vlajka / ČR / Česko /

Česko podľa Bruselu nesprávne implementovalo smernicu, eurokomisia sa obrátila na Súdny dvor EÚ

25.07.2024 13:08

Praha ani po predchádzajúcej výzve neponúkla uspokojivé odpovede.

Štefan Ziegler

Manipuláciou k jednotným potrebám a mieru

Štatistiky blogu

Počet článkov: 37
Celková čítanosť: 65691x
Priemerná čítanosť článkov: 1775x

Autor blogu

Kategórie