vychor

Je piatok ktoréhokoľvek ročného obdobia. Ktoréhokoľvek, pretože strom pred domov, v ktorom žije Mucha, vyschol, a nemení sa podľa ročných období. Možno nie je ani piatok, lebo na dni v týždni nezáleží, pretože od zajtrajšieho ráno bude môcť ležať v posteli bez ohľadu na kalendár. Nielen zajtra. Nie je nakoniec ľahostajné, ktorý z vetrov zlomí suchý strom? Neveselé sú dni, v ktorých stratil význam kalendár.  Podstatné je, že Mucha sa cíti ako zlomený strom.

Mucha sedí naposledy v autobuse na ceste z práce domov. Na kolenách má aktovku s mastným papierom a s prázdnou zápalkovou krabičkou. Mastný papier mu zostal po desiatej, prázdna zápalková krabička je nepodstatná, Mucha si kúpil nový zapaľovač. Aktovka ešte v sebe skrýva niekoľko omrviniek, inak je prázdna. Očami sa opiera o postaršiu, menej vzhľadnú  ženu, ktorá sedí na sedadle oproti Muchovi. Žena Muchu vidí, Mucha ženu nevidí, pretože pestuje  v sebe zlosť,  dcéru beznádeje, ktorú si odnáša zo svojej kancelárie a pevne sa usadila v jeho bruchu. Žena ale vníma Muchov pohľad inak, sladko sa usmieva.

Celým štátom trasie kríza, dalo by sa to pochopiť, ale výpoveď dostal ako prvý a ako jediný, a pritom práve vo chvíli, keď slová o ukončení pracovného pomeru leteli z úst jeho šéfa do Muchovho ucha, práve v tom momente vykuklo spoza čierneho oblaku slnko a Muchu nakrátko oslepilo.  Celý deň sa na oblohe prevaľovali oblaky, občas spŕchlo, bolo nevľúdne, ale v osudnej chvíli akoby  slnko nechcelo zmeškať Muchove poníženie a lúčom sa oprelo o tvár čerstvého nezamestnaného. Krátky, taktiež účtovník, mladší a neskúsený, keď sa to dozvedel, ešte aj na WC šťal s úsmevom a v kancelárii si popiskoval, samozrejme falošne, akúsi jednoduchú melódiu na ľudovú nôtu.  Aj Drobová, vrátnička, stará ježibaba, dôležitá ako odpojená anténa na komíne, sa uškrnula, keď odchádzal z budovy svojho zamestnávateľa, teraz už bývalého. Načo som sa snažil, pracoval za troch, riešil za šéfa rébusy, radšej som sa mal venovať literatúre a písať poviedky. Premrhal som tam roky života a množstvo svojho talentu, vyčítal si Mucha a nevedel si predstaviť, ako oznámiť dnešnú udalosť Muchovej, s ktorou zdieľal rovnaký hrniec, stôl, vysávač a posteľ.

Mucha nie je ktokoľvek, nemá len zlosť ale aj bohatú fantáziu, je takmer talentovaným spisovateľom, ktorý  píše poviedky a možno by napísal niekoľko románov, ak by nechodil do práce a nevenoval jej toľko márneho času; a to preto, aby sa obetoval pre svoju ženu, ktorá si to vôbec necenila, nepochválila ho a ostarievala tak, ako zvyknú starnúť ženy na dedine, keď sa pohybujú medzi hrncami v kuchyni a zeleninou v záhrade.  Píše, ako sa vraví, do šuplíka a čaká. Vie, že na to má. Záujem o čísla na faktúrach mu zatiaľ v plnej miere neumožňoval rozvíjať talent budúceho víťaza. Aj teraz má v hlave námet, a už aj rozmýšľa ako to naklepe klávesnicou do počítača, veď bude mať teraz naň veľa času, príliš veľa času, len nevie ako to oznámiť Muchovej. Aby nemyslel stále na túto nespravodlivosť, túto potupu, na Muchovej kyslú tvár, ktorú určite vystrúha po takomto oznámení, snažil sa na ceste domov svoje myšlienky  sústrediť na námet, ktorý mu dlhšie víri v hlave ako rezná hlava na sústruhu. Stále dokola. Mucha pracoval v strojárenskom závode. To je už minulosť,  minulosť ako odrazový mostík do budúcnosti, len Muchová, Muchová … ako to príjme. Ale veď sú aj horší muži, zúfalci, pijani, bitkári. Ako ten môj. moja postava, muž v mojom veku.

Muž, asi štyridsaťročný, robotník, každodenný mierny alkoholik, neopíja sa do nemoty, len pre dobrý, výdatný spánok bez zbytočných úvah pri zaspávaní, možno dokonca panic, ktorý pozná lopatu, svoj prázdny vidiecky dom bez omietky a krčmu. A ak nie je panic, tak určite je to človek, ktorého sa ženy stránia, lebo ničím nevyniká, neusmieva sa a umýva sa len zriedka, lebo alkohol a hygiena nie sú bratia.  Druhá postava je žena, kuchárka v základnej škole, alebo v materskej škole, bez partnerských skúseností, nesmelá a zdržanlivá, tiež by mohla byť panna,  to nie, má pár skúsenosti s mužmi z mladosti, ale to nie je podstatné. Nie je vzdelaná, ale nie je hlúpa. Nepije, je poriadna a preto sníva o partnerovi.  Dve osamelé duše. Ktoré niečo privedie dokopy, do jednej postele. Ale ako?

Tu sa Muchove myšlienky pretrhli precitnutím do reality autobusu. Tento prechod spôsobili brzdy na zastávke s jednoduchou plechovou, kedysi zelenou, dnes hlavne prehrdzavenou  . Žena sediaca oproti Muchovi sa prestala usmievať, keď sa Mucha po približne desaťminútovej jazde v autobuse náhle zdvihol, zakopol o jej natiahnutú nohu, takmer spadol a v predklone vybehol na zámkovú dlažbu chodníka. Takmer zmeškal výstup. Má zlú, veľmi zlú náladu. Mucha kráča a nezadržateľné sa blíži ku dverám, za ktorými si Muchová češe vlasy. Rád by išiel niekam inam, oddialil návrat, ale kam by šiel? Vždy kráčal zo zástavky priamo domov, tak bol naučený, už dávno prestal chodiť k rieke, či do neďalekého lesa, nechodí do krčmy, ani do kostola zriedka do obchodu. Vysedáva doma, a ani po desiatich rokoch, čo sa odsťahoval za Muchovou z mesta na dedinu, nemá v Starej Vsi žiadnych priateľov. Teraz si ale cestu predlžuje, nejde domov priamo po ulici, ale zachádza poza domy a kráča po poľnej ceste popri lúke, na ktorej sa pasú kravy. Dvíhajú hlavy, obzerajú si Muchu. Mucha uvažuje:

Vianoce, ale nebude to vianočná poviedka, žiadna nezmyselná pozitivita, lacné trblietavé hviezdy v presolenej polievke, nie . Ona pozve jeho na vianočnú večeru. K sebe. Stôl pokrytý bielym obrusom. Vedie ju skromný postranný úmysel, po rokoch nebyť sama na Štedrý večer. Nie je to ale žiadny slaďak. Čierna vrana  na okne upozorní čitateľa, že dej nemusí skončiť dobre. Naopak, zlé rozhodnutie.  Dva taniere na stole.  Štandardný spôsob spoznávania osamelých ľudí. Nie je naivné, ak dvaja introverti začnú náhle komunikovať? Stáva sa to.  Prečo by ho mala pozvať? To musím vyriešiť. Bez príčiny by ho asi neoslovila. Musia byť susedia, áno tak. Poznajú sa, takmer denne sa vídajú. Alebo aspoň raz za týždeň. Ona vie, že on bude na Vianoce sám, ako každý rok, pokiaľ sa pamätá, a ona už nechce byť sama. To má logiku. Aj samota má svoje hranice, za ktorými človek koná neobvyklým spôsobom. Možno sa bojí samovražedných myšlienok. Nie, netreba preháňať, jednoduchých ľudí nenaháňajú takéto myšlienky. Samovražda vyžaduje vyšší stupeň predstavivosti. To by bol gýč. Školské kuchárky sa nezabíjajú. Ale uvedomuje si. že už nie je mladá, staroba čaká za rohom – hoci až tak stará nie je, veď  musí byť mladšia, možno ešte bude rodiť v tomto príbehu. Vedomie starnutia  je len odrazom neschopnosti či neochoty rozhodovať o sebe.  Bude rodiť. Nebude štyridsiatnička, je tridsiatnička. Vidí suseda pobehovať po záhrade, a tu náhle má také vnuknutie. Pozvem suseda.  Najprv sa toho pozvania aj zľakne, zľakne sa svojej odvahy, sused práve odhadzuje sneh z uličky, ale aj sa poteší. Poteší sa vlastnej odvahe. To má logiku, uvažuje Mucha. Určite je tridsiatnička.

V kancelárii vedúceho nesmel dať na sebe poznať zlosť, ani  zúfalstvo z poníženia, nech  si uvedomia šéfovia, že prepúšťajú charakter, pracovníka, po ktorom siahnu všetci zamestnávatelia. Usmial sa a poďakoval za informáciu. Ruky sa mu triasli, tak si ich spojil prepletením prstov, je však na seba hrdý, ako ovládol svoj hnev. Teraz už stojí pred domom, svojim domom s posteľou, chladničkou, manželkou, kalendárom. oknami, jedno okno bolo navyše, a preto ho zamuroval,  a môže vypustiť zlosť z vreca. Zúrivo vtláča kľúč do kľúčovej dierky, podobne ako zúfalý panic svoj panický kľúč pri pokuse o defraudáciu nevinnosti. Nakoniec bol Mucha úspešný v boji s dverami. Je doma, konečne netreba predstierať spokojnosť. Muchova zlosť má podobu ticha, má ju na jazyku, prehĺta ju, plní ňou svoje vnútro, kde zlosť mení svoju podobu, transformuje sa, Mucha ešte nevie ako, čo bude treba vykonať, aby zadupal tu ohromujúcu nespravodlivosť,  urážku, aby zahodil kamene, ktoré sa mu zberajú v žalúdku, do rozžeravenej priepasti zabúdania. Plače tak, že nezúčastnení plač nevidia. Slzy nevystupujú na líca,  ale padajú do hrdla. Bez pozdravu vstupuje dnu, do rodičovského domu jeho manželky a svojho  doživotného bydliska, a bez jediného slova si sadá na stoličku pri jedálenskom stole.

– Ahoj Mucha, vyzuj sa, vraví Muchová, kým Mucha mlčí v boji proti pocitu poníženia. To, čo ho povznáša, dvíha, je fantázia, ktorá ho unáša do cudzieho príbehu. Tak priestor dostáva Muchová: – Dáš si polievku? Je čerstvá, zeleninová, práve som ju dovarila, vraví Muchová a už kráča za sprievodu ďalších slov do kuchyne, pričom šúcha deravými červenými papučami po podlahe. Keď ide o jedlo, otázka nie je otázkou. Muchová, vyučená kozmetička,  je dobrovoľne nezamestnaná už dvadsať rokov. Niektoré jej kolegyne si otvorili v meste vlastné kozmetické salóny. Pravda, sú slobodné, bezdetné alebo rozvedené, Muchová k nim, do ich kategórie,  nepatrí. Je vydatá, má dcéru splodenú s  vlastným manželom, nemá žiadne drahé ani fyzicky náročné túžby, ani neočakáva verejnú či intímnu pochvalu a Muchov plat stačí pre jednoduchý vidiecky život bez alkoholu, divadiel, zahraničných dovoleniek, zato s muškátmi na oblokoch.

Muchová nesie tanier polievky a Mucha uvažuje: – Nič jej zatiaľ nepoviem, neskôr, Keď bude dôvod odísť do obchodu alebo na úrad, uvažuje Mucha a v duchu sa vracia k poviedke. Transformovať príbeh je jednoduché, ak nejde o vlastný príbeh. Zo zásuvky vyťahuje zošiť a čosi si do neho zapisuje.

Vianočná večera prebieha za skromnej výmeny slov. Potykanie, prosím, ďakujem, dám si ešte, podaj mi. Nalejem ti ešte? Nie. To je smiešne. Žiadne predčasné zblíženie, len večera, chutné sladké pečivo a pohár bieleho vína. Ona je dobrá kuchárka, on pochváli kuchárske schopnosti hostiteľky. Uvedomuje si, že sa najedol, a dobre najedol, zadarmo. Presviedča sa, že krásna je každá žena, aj nevzhľadná a pocíti, že ho táto žena priťahuje, že túži, že by chcel čosi, ale nevie ako to vyjadriť, naznačiť.  Ako sa to prejavuje navonok, o tom písať nebudem. Nech si čitateľ domyslí podľa vlastnej nátury. V čom spočíva príťažlivosť nekrásnych žien? V prírodnej vôni lona.  Aj dobrá večera skrášľuje. Je teda normálne, že sám doma na kuchárku myslí, motá sa mu v hlave  a po určitom váhaní – povedzme po troch dňoch – jej hodí lístok do schránky s poďakovaním. Pre ňu je to signál, aby ho znovu pozvala. Pomaly sa budú zbližovať. On prestane chodiť do krčmy.  Ona sa teší na jeho spoločnosť, pochvalu a pohladenie. Jemu chutia večere, jej vonia cigaretový dym a obidvaja nachádzajú potešenie v sexe, v dávaní a prijímaní, v zmesi pachu a vôní; v kŕmení a množení, dvoch základných pudoch, ktoré garantujú večnosť ľudstva,

• Zješ tú polievku? Muchová opakuje otázku. Nepýta sa, aký mal Mucha deň. Prečo aj, pre ňu je tento deň rovnaký ako všetky predchádzajúce dni, včera či pred rokom. Do tváre mu nehľadí, nevidí jeho oči, nevidí jeho strach z rozhovoru. Je jej jedno, či ju vníma, riadi sa svojim návykom. Vie čo má robiť, keď muž príde z práce, treba sa o manžela postarať. Vie, že je hladný, nevie, čo má Mucha v hlave. Nevie nič o poviedke a nič o dnešnej katastrofe v zamestnaní. Nepredpokladá, že by sa niečo malo zmeniť.  Nikto v tomto dome neočakával zemetrasenie.

Mucha sedí za stolom bez odpovede a hľadí žene na zadok, čo je spôsob pozornosti, ktorý sa vyhýba očiam a povzbudzuje historickú predstavivosť. Muchová je presvedčená, že ju má rád tak, ako sa patrí, aj zatúži po nej vo vhodnom čase, nepotrebuje dôkazy, aby verila, že si ju váži – preto bez pochybností plní tanier po okraj polievkou a kladie ho pred Muchu. Veď ju zje. Muchova ľahostajnosť je Muchovej ľahostajná, lebo všetko má svoj čas, aj polievka aj milovanie, vstávanie a líhanie, varenie a rozprávanie, jej stačí, keď sa jej dva či tri krát do týždňa v posteli spýta: Môžem? Viac neočakáva, to slovíčko dáva jej dňom zmysel. Je zvyknutá na túto pravidelnosť a viac nečaká. Ona mu dáva jesť a na požiadanie ho poteší telom. On jej zato donesie peniaze a veľa nerozpráva, neháda sa, neodporuje. Nepije, za druhými nebehá, občas zájde do knižnice, inak sedí doma. Na stoličke, na gauči, v lete na priedomí. Má dobrého manžela.

Muchová nevidí, že teraz je to inak. Mucha nie je ľahostajne vyrovnaný, je zlostný, na tvári nič nebadať, ale vnútri, v Muchovom tele to vrie ako v hrnci s cestovinami, ktorý niekto zabudol včas stiahnuť z platničky, voda sa už vyparila a prvé cestoviny sa pripaľujú na dne hrnca.. Polievky sa ani nedotkol. Dlhoročné rituály, patriace k tomu, čomu sa hovorí domov, ho dnes rozčuľujú. Ale nedáva to na sebe znať. Muchová nebola dobrá pozorovateľka, a nevšimla si drobný tieň v jeho očiach, tieň protestu. Medzi ľahostajnosťou a zlosťou môže byť. hlavne v tichu, veľmi tenká hranica. Mucha sa snaží potlačiť neobvyklý nepokoj, ktorému nerozumie, pozná ale jeho pôvod, skúša odpútať myšlienky od reality dôverne známeho prostredia medzi štyrmi stenami a jedným stropom nad hlavou a vracia sa k poviedke.

Spokojné spolužitie nebude dlho trvať, nemôže, život má svoj rytmu prevzatý z génov, zvykov, je podmienený okolnosťami, ktoré človek nedokáže zmeniť,  nemusí sa rozvíjať správnym, pôvodne vysnívaným smerom.  Človek môže nad ním stratiť kontrolu, nie zodpovednosť. Dokáže človek vôľou zabrániť strate radosti z minulého potešenia, keď sa stane zvykom a prestane byť potešením?  Do hry sa vráti alkohol. On začne znovu chodiť do krčmy a Ona otehotnie, alebo nie? Mucha si zapisuje poznámky do zošita. Otehotnie alebo nie? Ešte si ešte rozmyslím. Bude piť, a Ona od neho utečie. Možno ju, nie určite, ju zbije. Raz, dvakrát, častejšie? Ak Ona utečie aj s dieťaťom, On bude viac trpieť. Nech trpí. Áno bude mať dieťa, to bude dramatickejšie, bude to aj dobrý motív pre jeho besnenie. Ak sa neovládnem, tiež začnem besnieť, uvažuje Mucha. Každý zodpovedá za svoj život, bez ohľadu na okolnosti

• Čo je Mucha, prečo neješ, vraví Muchová ale odpoveď neočakáva. Ani by ju nepočula, lebo súčasne s otázkou zatvára za sebou dvere na záchode, odchádza vykonať potrebu. Veď ju zje. – Krava, uvažuje Mucha a vie, že nespravodlivo, mlčí a predstavuje si ako Muchová tlačí. Akoby priložil ďalšie poleno do ohňa v kotle. Robí to úmyselne, kotol musí vybuchnúť, inak tlak nepovolí. A je zdravšie, ak tlak vybuchne, ako keby len vyfučal a ako para sa vzniesol k stropu a výbuch by poškodil omietku. Už aj tak je v zlom stave. Mucha sa ironicky usmial, ak by Muchová vedome uvidela tento úškrn, prekvapil by ju. Ona ale sedí na záchode.

Bude to tragédia, poriadna tragédia, spoločná osamelosť nestačí na  spojenie dvoch rôznych charakterov,  veriacej a poriadkumilovnej kuchárky a robotníka od lopaty, pre ktorého je Boh symbolom absurdnosti,  presahujúcim normálne, jednoduché myslenie jednoduchého človeka;  je naučený spávať v tom, čo máva na sebe oblečené počas dňa, ona si oblieka každý deň, skoro každý deň, čisté pyžamo, on spí v lete nahý a ona  neznáša pohľad na nahý, vráskavý mužský zadok, uvažuje Mucha. Ona utečie zo svojho vlastného domu, lebo ju bije a často kričí, po pôrode začal opäť piť, abstinencia končí po narodení dieťaťa, podľa jeho presvedčenia z radosti, v skutočnosti z nutnosti, tak nejako, a potom už neprestane, po radosti príde strach z dieťaťa konkurenta, Ona sa mu už tak nevenuje ako pred pôrodom, stratí radosť z nežností, vníma zápach z jeho úst a alkohol mení strach zo straty na zlosť, a túto zlosť  Ona už nedokáže zniesť, utečie aj z dieťaťom. Prázdny dom má ťažkú strechu, počas spánku mu padá na hlavu. Zlosť sa pomaly mení na smútok a smútok na potrebu lásky, preto ju hľadá a keď ju vypátra, nechtiac, v opojení z alkoholu, po odmietaní, pri hádke v malej garsónke ju zabije. Alebo len zraní? Ak ju nezabije, poviedka môže pokračovať po prepustení z väzenia. Susedia zavolajú políciu, polícia ho odvedie.

• Bola tu Mrkvičková, vieš tá, čo býva tri domy ďalej, doniesla mi cibuľu, ale bola to len zámienka, veď jej mám dosť z vlastnej záhrady, vraj videla našu dcéru včera opitú spolu s nejakým chalanom, spolu hádzali kamene do potoka a plašili kačky. Musela mi to povedať, hoci za cibuľu. Nevieš, kedy prišla včera dcéra domov? Nestaráš sa, vraví Muchová Muchovi. A jedz, vychladne ti. Už si doma, nie si v práci.

No a, má pätnásť, je rozumná, dá si pozor, ja som sa v tom veku tiež opil, zaspal som v parku a domov som prišiel ráno, uvažuje Mucha. Otec mi potom ráno urobil prednášku o prezervatíve, bol úplne mimo. Čo to Muchová odo mňa chce? S dievčaťom má hovoriť žena, do riti. Oheň v bruchu páli. Mucha sa zahľadel na popolník na stole, je v ňom cigareta, nie je Muchova. Kto tu fajčil, mne to Muchová nedovolí. Myšlienkami sa vracia k poviedke, aby nevybuchol.

Nie nezabije ju, len zraní. Ten záver potom môže byť o pokore a odpúšťaní. To je lepšie ako zabitie. Mŕtvi neopúšťajú. Hrob obviňuje a neodpúšťa. Odpustí, kto komu čo?

• Pracovala som v záhrade, videla som Kusú s dieťaťom. Nevie, nevie čo ju čaká, ak vyrastie. Treba vymaľovať strop, aká je len chudá. Raz ti tá omietka spadne na hlavu. Vieš čo o nej hovoria, už som ti minule vravela o tom dieťati, vieš, že … vraví Muchová. Ticho, potrebujem ticho, uvažuje Mucha a hľadí žene na zadok a vôbec ho neláka. Naopak, čuduje sa sám sebe, že je to občas inak. Vyťahuje cigaretu, zapaľuje si ju a priťahuje zo stredu stola k sebe popolník.

Nie zabiť, nie som vrah. Zraní ju a príde polícia. Dieťa v postieľke plače. Alebo, scéna sa udeje na ulici. Ona tlačí pred sebou kočík. On zasa tlačí na kuchárku, aby sa k nemu vrátila. Odmieta, on ju udiera. Ona púšťa kočík, ktorý s dieťaťom sa šinie po schodoch, dolu brehom. Ako v Ejzenštejnovom Krížniku Potemkin. Kuchárkina hlava dopadá na asfalt, poskakuje po ňom v rovnakom rytme ako kočík s dieťaťom na schodoch. Mohli by tú poviedku sfilmovať.   Zatvoria ho a odsúdia. Bude jej písať listy, prosiť o odpustenie. Ona je ale tvrdohlavá, neodpovedá, neodpúšťa. Nie je to tiež hriech? Neodpúšťať? Ten záver bude zložitý, uvažuje Mucha a nevie ako poviedku dokončiť. Mohol by spáchať samovraždu. A Ona? S depresiou na psychiatrii. Nie, schematické a blbé. Ale ak Muchová nezmĺkne, tak poviedka presne takto skončí. Muchová bude na vine.

• Nemusel by si doma fajčiť, ešte aj dcéra začne po tebe moriť vzduch dymom. Prehovoríš s ňou? Vraj bola opitá a hádzala kamene do potoka, vraví Muchová. Mucha počúva a neodpovedá, len horí. Plamene už oblizujú aj hrubé črevo. Človek aby sa z toho posral. – Poštár dnes opäť neprišiel, ale bol tu Chrappa, doniesol mi papuče, ale boli mi malé, vypil kávu a odniesol ich, vraví Muchová.

On je vo väzení, a keď Ona neodpovedá na listy, odkazy, žiadosti, prosby zmocňuje sa ho pocit žiarlivosti. Žiarlivosť chlapa vo väzení zožiera. Nakoniec z neho zostáva len vonkajší obal a žieravina vo vnútri tela. Žiarli aj keď ho pustia. A ako to teraz skončiť? On potrebuje rýchle riešenie. S tou samovraždou a psychiatriou sa mi to vôbec nepáči.  Chrappa, nech mi sem nechodí ten Chrappa, čo je mu do papúč. Idiot, dolieza, uvažuje Mucha a uvedomuje si, že žiarli. Fakt? Kurva, chlap. Mal by som používať aj vulgarizmy? Nadáva jej v duchu do kuriev?  On je predsa jednoduchý robotník, takí to mávajú vo svojej slovnej zásobe. Nech, keby ju Chrappa zviedol, možno by aj bolo dobré môcť ju potom zmlátiť, a predstavuje si Muchovú nahú v Chrappovom objatí. Moc mu to nejde, z tejto myšlienky nevyrastá žiadne poleno. On si ale predstavuje vo väzení kuchárku v cudzom objatí. Dokonca sa mu o tom aj sníva. Na poslednej adrese ju nenájde. Zúri. Nadáva. Pije. Objíma ju Chrappa? Chrappa ukladá dcéru do postele a dáva jej bozk na dobrú noc. On má aj dieťa, túži aj po dieťati, uvažuje Mucha o poviedke a aj o Chrappovi.  

Mucha objíma dlaňou popolník zhotovený zo skla, ťažký, v podobe morskej ryby s vysokou plutvou, ako dôvernú priateľku, hľadí naň akoby s láskou, na spoločníka, potom na Muchovú, znovu na popolník, na Muchovú, ktorá sa mu otáča  chrbtom a sťahuje si spod sukne nohavičky. Nohavičky – to je signál.

On sa bude volať Chrappa. On stojí pri dverách, Ona mu otvára. Keď ho zbadá vykríkne, má strach. Chce rýchlo zatvoriť dvere, ale Chrappa je rýchlejší, násilím sa vtlačí dnu. Ona beží dovnútra bytu, On beží na ňou. Chce ju prosiť odpustenie, chce ju objať. Ona od strachu jačí, Chrappu jej jačanie privádza do zúrivosti. Sú v kuchyni a ona, keď sa ju znovu pokúsi objať, chytí do ruky nôž. On padá na kolená prosí o odpustenie. Alebo ona ho bodne a zraní. Alebo naopak?  

• Počul si to o Tomanovej, vraví Muchová, vraj je opäť tehotná a rozvádza sa. Vravel Chrappa. No neviem, ľudia majú niekedy príliš bohatú fantáziu., vraví Muchová.

Čo  prečo stále spomína toho Chrappu! Mucha sa vracia do reality a popolník pevne zovrel svojimi prstami. V duchu sa ale vracia späť k momentu, keď mu vedúci oznámil, že je dnes posledný deň v práci. Mal by som to oznámiť Muchovej,  uvažuje Mucha. Ihneď ale myšlienku zamietol, Muchová by nezmĺkla, len by zmenila tému a jedna otázka by striedala druhú. Muchová si sťahuje  červené nohavičky cez pravú nohu, ľavou rukou sa opiera o stoličku zo starej jedálenskej súpravy, ktorú spálili Muchovi rodičia niektorú zimu ešte v päťdesiatich rokoch v dnes už dávno nefunkčnej peci, ktorá teraz stojí bez úžitku pri stene neďaleko stolíka s vázou z krištáľového skla, prvou cenou za víťazstvo v lúštení krížoviek, ktorú vyhral Mucha v celopodnikovej súťaži ešte za minulého režimu. A dnes dostal padáka. Mucha ešte tuhšie zovrel v prstoch popolník, až tak, že zacítil bolesť v kĺbe svojho palca. Muchová položila zdvihnutú nohu  na podlahu, prestala sa o stoličku opierať ľavou rukou a mala v úmysle položiť na stoličku pravú ruku, zrejme stiahnuť si nohavičky druhou rukou z ľavej nohy. Ale už nestihla.

Stretne ju náhodou, ale ju nájde po dlhom hľadaní? To nie je podstatné. Povedzme, že ju niekde zbadá. Ide za ňou, sleduje ju. V rukách nesie nákup. Kde má dcéru? Má priateľa, a ten na ňu dáva pozor. Ona pred ním uteká. Dobehne ju. A potom? Zabije ju. Alebo nezabije? Mizne niekde v uličke a rozplače sa. Môže sa aj sám zabiť, alebo opiť a skončiť pod autom. Neviem ako to skončiť. Možno predsa len bude lepšie, ak ten príbeh skončí v kuchyni. V každom prípade mu neodpustí, strach jej to nedovolí, ale za to  treba vymyslieť nejaký trest, za nedostatok milosrdenstva. Zmieri sa Muchová, s tým, že som dostal výpoveď?  Určite ma podvedie s tým Chrappom, alebo aj odíde na ním.  Nepoznám jeho adresu. kde býva? ONA  je ale sama, kto by chcel nie príliš vzhľadnú kuchárku s dieťaťom.  Žiarli na fantóma. Ale jeho nemiluje, v srdci má ľad. Ako ani Muchová Muchu.

Muchová má v srdci len slová. Vôbec si nevšíma, že mlčím a nereagujem. Komu vyhovuje vo vzťahu monológ, ten nemiluje. Stiahnuť nohavičky si už nestihla. Mucha hodil po Muchovej ťažký sklenený popolník. Namiesto Muchovej ale trafil okno. Muchovi sa roztriasli nohy od kolien nižšie, začali mu kmitať ruky zavesené na ramenných kĺboch, akoby sa končatiny chystali vydať samostatne na výlet, opustiť telo a nechať ho samé s Muchom bezbranne sediacim na stoličke.

Mucha sa prestrašil. Popolníkom trafil okno, ktoré je už desať rokov zamurované. Ako dať zaskliť okno, ktoré je zamurované? To bola prvá, zúfala Muchova myšlienka potom, ako sa od tela ryby oddelila plutva.

Muchová sa tiež preľakla, mykla telom, ale neotočila sa, popolník si akoby nevšimla, len na nohavičky zabudla pre nečakaný buchot a úľak, ktorý spôsobil náraz popolníka do zamurovaného okna a potom na podlahu, a  tak sa odpratala do kuchyne s nohavičkami zavesenými na ľavej nohe.

Mucha, dáš si k mäsu knedľu, vraví Muchová z kuchyne.

Možno večer, uvažuje Mucha a kontroluje si údy. Muchová kladie mäso s knedľou na tanier.

Muchová mu ten popolník zrejme odpustila a poviedka by možno tiež nemusela skončiť až tak tragicky. No budem mať čas, ešte si to rozmyslím, uvažuje Mucha, odkladá nabok takmer čistý papier, na ktorý si chcel písať poznámky. Uvedomil si, že je hladný a začal jesť polievku.