vychor

I

Zvykli sme si na základný vzorec jedna strana = totalita, množina strán =demokracia. Ale je tomu skutočne tak? Prvú rovnicu nechajme bokom, v súčasnosti je minulosťou a nesúvisí s našou dnešnou skutočnosťou. Vylučuje skutočne systém viacerých strán nastolenie diktatúry? Alebo aspoň totalitných prvkov? Podľa môjho názoru vôbec nie.
Základom akejkoľvek demokracie je osobná, individuálna sloboda. To ťažko spochybniť. Bez individuálnej slobody niet slobodných volieb, niet slobodného rozhodovania. A tam, kde neexistuje možnosť slobodného rozhodovania, neexistuje ani zodpovednosť za vlastné činy. A to sa deje vždy v tých prípadoch, keď správanie človeka, možnosť jeho voľby obmedzuje zákon. Samozrejme, zákony potrebujeme, aby regulovali organizáciu života v spoločnosti v nevyhnutnom rozsahu a aby bránili slobodu jedných proti svojvôli druhých. Ale sú takýmito zákonmi aj tie, ktoré regulujú takzvané eticko-kultúrne otázky? Nie sú etické a kultúrne postoje jednotlivca práve to základné, čo definuje slobodu jednotlivca? Teda riadiť a konať podľa vlastného názoru a vlastného svedomia. Možno svedomie regulovať zákonom? Podľa mňa je to veľký krok k totalite. Ak už je potrebný zákon v tejto oblasti, tak taký, ktorý garantuje slobodné rozhodovanie, a nie taký, ktorý ho obmedzuje.
Slobodu človeka ovplyvňuje samozrejme aj mnoho ďalších faktorov, stačí spomenúť aspoň niekoľko, napríklad sociálnu situácia, zdravie, „miesto“ narodenia, prístup k vzdelaniu. Ale aj keby sa podarilo všetky tieto a podobné faktory vyriešiť, bez osobnej slobody jednotlivca neboli by demokracie. Samozrejme vždy s ohľadom na základný postulát, že sloboda končí tam, kde obmedzuje slobodu druhých. A práve toto obmedzovanie je cieľom snaženia veľkej skupiny tzv. konzervatívnych a kresťanských poslancom v našom parlamente. Asi by bolo potrebné, im túto zásadu pripomenúť pri ich snahe cez väčšinu v zákonodarnom zbore, nie chrániť slobodu, ale vymedziť ju na svoj obraz.
Ak k tomu pripočítame obrovský politický tlak na prokuratúru a súdnictvo, a snahu o zbavenie sudcov rozhodovania podľa svojho svedomia (vo vládnom programe navrhovaná trestná zodpovednosť za rozhodovanie), je nevyhnutne potrebné zdvihnúť varovný prst.

II

Starí ľudia sú skúsenejší, múdrejší asi nie. A moja skúsenosť je taká – polovinu produktívneho života som prežil v totalite a polovinu v kapitalizme-, že dnes ľudia žijú slobodnejšie a kedysi žili šťastnejšie. Hlavne deti. Súčasní „dravci“ nebudú tohto názoru, ani tí, čo v totalite akýmkoľvek spôsobom trpeli, ale tých je menšina. Súčasne si ale uvedomujem, že pomery na Slovensku sú špecifické a nie reprezentatívne. Veľa by sa dalo popísať o špecifikách v Nemecku, Taliansku a , v USA. O vývojoch špecifikách, aj o špecifikách problémov, s ktorými sa zápasí v jednotlivých krajinách. Ale jedno majú všetky demokratické krajiny spoločné. Problémy sa hromadia a súčasná spoločnosť je v kríze a padá do priepasti. Zatiaľ ich nevie riešiť.  Zahrám sa na futurológa, hoci futurológ nie som. Nemyslím si, že ľudstvo speje k zániku, ale k vážnym problémom, ktoré povedú k radikalizácii a k štiepeniu, teda k vytvoreniu navzájom rozdelených „svetov“ (nábožensky, sociálne, eticky a politicky protikladných – vlastne už existujú, a tendencia speje k stále hlbším priepastiam),ktoré nezadržateľne budú smerovať na dno a vyústia v revolúciu a zániku dnešného usporiadania sveta. Revolúcia je jediné riešenie, kde chýba riešenie na preklenutie priepastí. Každá revolúcia je samozrejme vždy aj rizikom. Neznamená automaticky, že vznikne lepší svet. Veľa závisí od toho, ako bude pripravená „základňa“ pre novú revolúciu. Ale vznikne nový svet. Také sú historické zákonitosti, tak nás učí minulosť a historická špirála vývoja „svetového ducha“ (tvrdí Hegel a dialektici).

III

Samozrejme, každá revolúcia má víťazov a porazených. Tak to bolo pri zániku antického sveta, Rímskej ríše, poddanstva, výmene panovníkov za parlamenty atď. Podmienkou vždy bolo nahromadenie neriešených problémov (ustrnutie výboja), radikalizácia zúbožených väčšinových más (nielen sociálne, ale aj kultúrne a politicky či mocensky) a bahno, v ktorom si život užívala vládnuca vrstva. V tomto vidím zákonitosť. Vyhnívajúca tráva na trávniku sa stáva hnojivom pre nový trávnik. Každá spoločenská zmena má však aj svoje špecifiká. Tým súčasných špecifikom je globalizácia, s ktorou súvisí aj technologický pokrok Čo to prinesie netuším, len sa domnievam, že nebude mať lokálny priebeh, ktorý s a neskôr bude šíriť ako kedysi Francúzska revolúcia, ktorá začali lokálne dobytím Bastily a potom sa šírila po celej Európe a vyvrcholila až za oceánom. Takto sa už žiadna revolúcia pomaly plaziť  nebude. Tiež netvrdím, že revolúcia sa bude podobať na tie minulé, že bude spojená s popravami, vojnami a hladom a podobne. Môže mať pokojne „mierumilovný“ priebeh. Garanciou môže byť práve ten technologický pokrok a ničivosť súčasných zbraní, a tiež systém demokratických volieb. Nie všetky revolúcie boli ničivé. Ja považujem historicky za takúto revolúciu nástup renesancie. Nástup osvietených panovníkov (Florencia plus osvietení pápeži) plus rozmach umenia, kultúry a vedy. Viem, že je to hrozný idealizmus. Ale ak by sa nejakým zázrakom podarilo spojiť tieto prvky osvietenectvo moci s umením, kultúrou a vedou.,,, Je to idealizmus, ale prečo by sme aspoň na chvíľu nemohli byť idealistami? Ak by revolúcia najprv prebehla v kultúre …..!!!! Zatiaľ ide ku dnu ….ale aj to dno je nevyhnutnou podmienkou. Bude závisieť od toho, či na dne bude ležať bahno, alebo betón, z ktorého sa dá odraziť. Cement je k dispozícii, len betón treba ešte vymiešať, to vyžaduje fungujúcu miešačku na betón a rešpektovaného stavbyvedúceho.