Založ si blog

Pravda a lož

Pravda a lož
(poviedka získala v súťaži združenia internetových autorov ParsArtem 2. cenu‘

Žiara a bolesť. Je ráno a sused vpravo plače. Vľavo ticho. Z obrovského okna dopadá na moju tvár oslepujúci žiarivý lúč letného slnka vystupujúceho z horizontu nad budovu vojenského lazaretu. Zatváram oči, telo je unavené, túžim po tichu, oslobodzujúcom raji smrti. Svetlo je zlo, dobro je tma. Tma je prázdno bez bolesti, čisté prázdno, žiadne myšlienky, strnulá pamäť. Je ráno, zobúdza sa nový deň a bolesť so strachom ohmatáva ľudské údy,  vzdychy prichádzajú zďaleka, zľava nič, nemusím sa obzrieť, viem, posteľ vľavo je prázdna. Mŕtvoly odchádzajú v noci. Veľký čierny vták si sadá na konár za oknom. Je leto, ale strom je bez lístia, je mŕtvy ako všetci živí v tejto miestnosti.

Čierny chlieb a nesladený čaj. Raňajky. Dni pochodujú jeden za druhým ako batalióny na vojenskej prehliadke pred cisárom. Omieľanie chleba v ústach kráti nekonečnú nudu. Raňajky roznáša dočasná zdravotná sestra, dočasná, lebo inak je ňou dáma z lepšej spoločnosti, dobrovoľníčka z lepšej spoločnosti, žiadne dcéry proletariátu, ktoré majú bližšie k pachu potu v temných, červeným svetlom osvietených uličkách než k vôni chloroformu. Tie sem nemajú prístup, len zošnurované paničky v korzetoch a s blúzkami upnutými až po krk; pokožka žien z lepšej spoločnosti patrí tradične len jednému mužovi. Napriek tomu sa medzi nimi našli aj hriešnice, ktoré sa nebránili pohladeniu stehien alebo zadku. Napríklad Alžbeta, pre ktorú bola dobrovoľnícka pomoc aj nová erotická skúsenosť. Istotne má talent byť príjemnou, kultivovanou kurvičkou. Neraz som zatúžil zahryznúť sa do jej plných ňadier a vypiť niekoľko kvapiek ženskej krvi. Moja výchova a zdedené jemné mravy mi bránili byť surový. Aj  voči proletárskym prostitútkam, ktoré občas skončili medzi mojimi dlaňami už v čase mojich gymnaziálnych štúdii. Aj neskôr ako študentovi filozofickej fakulty, keď som spoznával množstvo aj iných študentských hier, vrátane pästných súbojov s veľkogermánskymi študentmi, prázdne kaviarenské debaty bohaté na myšlienky a  odtrhnuté od bezfarebnej reality, nádejnú aj úbohú poéziu, kartové  hry,  do úsmevov zabalenú faloš a lož, ale užíval som si ju – túto eleganciu hniloby, ktorá sa neskôr vyplavila na povrch v podobe hrôz Veľkej vojny. Hniloba bola blízko, ale dobre ukrytá pod púdrom dám,  zamaskovaná konskými výkalmi, pachom benzínu, priemyselným rozmachom a kostýmami viedenských divadiel. Hlavne, že predstava sveta zodpovedala želaniam liberálnej predvojnovej Viedne. Bola to doba salónnej revolúcie, keď sa búrala úcta k strojeným autoritám otcov a nové technické výdobytku otvárali nové obzory.  Nové umenie, aj veda,  prinášali do školských lavíc obrovské vzrušenie. Trýznivá pamäť.  Mená ako Schönberg, Freud,  Hofmannstahl, Baudelaire, Whitmann rúcali staré formy a pochovávali staré autority. V tých rokoch otvorili vo Viedni Secesiu, ktorá na zdesenia starej školy vystavila impresionistov. Neexistoval, hádam, žiadny gymnazista, ktorý by nežil týmto pohybom.  V čase premiér v Dvornom divadle zázračne ochorievali takmer všetci študenti, a nájsť ich bolo možné pred divadlom v rade na lístky. Nádherné časy, avšak lož.

Pod nánosom nadšenia z umenia a slobody už začali rinčať zbrane. Stará generácia bola stále dostatočne mocná, aby rozpútala hnev medzi národmi,  rozbila priateľstvá medzi Viedenčanmi, Parížanmi, Berlínčanmi a vzájomný rešpekt umelcov rôznych národností na tom nedokázal nič zmeniť. Aj  ja, hoci som sa snažil vyhnúť osudu zabíjajúceho vlastenca,  jedného dňa som bol prinútený vymeniť svoje ešte ľahké pero za vojenskú pušku s guľkami na zabíjanie bezmenných na druhej strane fronty.

Bol štvrtok, keď ma zatkli v malej izbičke u Berty – ako dezertéra. Ako ma našli? O tom neskôr.  O tom ako zdanie prikrýva pravdu a mení sa na lož. Prešli tri roky odvtedy, keď mi na adresu môjho trvalého bydliska v Bratislave prišiel povolávací rozkaz. To, že prešla taká dlhá doba, bola moja záchrana. Ak by ma našli skôr, rýchlo by ma popravili, ale vďaka tomu , že živý vojnový materiál sa míňal rýchlo, namiesto na popravisko ma posadili do vojenského transportu a vypravili smerom na ruský front. Vlak fučal, hvízdal a prechádzal romantickou zasneženou krajinou, nikde ani stopy po následkoch vojny. Krajina pod bielym snehom bola presýtená nevinnosťou a ja som si uvedomil, že nie som obyčajný zajatec, ale vojnové krmivo.

Ubytovali nás v akejsi zaprášenej stodole, niekde za Michalovcami. Bola nás tam stovka, možno aj viac. Samí zbabelci. Každý dostal plechový tanier s lyžicou a hrubú deku na prikrytie. Kým ráno panovala v našom provizórnom hoteli zlá, pochmúrna nálada, večer naopak, po návšteve v krčme u Žida, ktorý asi jediný z miestnych sa tešil z našej prítomnosti, sme robili riadny hluk a spievali dlho do noci, vykrikovali a pobili sa medzi sebou. Miestni sa nám vyhýbali. Latríny, ktoré nikto nevyprázdňoval, boli preplnené hovnami, a tak sme srali a šťali do snehu v okolí našej stodoly, čo malo samozrejme svoje dôsledky, napríklad v podobe hovna na bagančiach. Cez deň sme cvičili, ale nie ako skutoční vojaci, zbrane ako nespoľahlivým nám nedali. Budúcemu krmivu pre ruské delá, číslam do štatistiky mŕtvych a ranených, zverili nanajvýš lopaty a krompáče na kopanie zákopov.

V lazarete som kričal  od bolesti, v zákopoch od zlosti a únavy. Dali nám lopaty a bodáky a prikázali kopať.  Blížili sa Vianoce v roku 1916 a ja som kopal, odhadzoval vrstvu zamrznutej pôdy a odkrýval poddajnú hlinu pod ňou. Ako dve odlišné skutočnosti. Dve pravdy.  Jedna, mäkká a želateľná, ktorej verí spoločnosť a uctieva ju ako sviatosť, zákon a normu. Druhá, ktorá tlačí ako zlý sen, nočná mora, na spodnú  vrstvu. Viktória premenila môj život na maškarádu a divadelnú frašku, ktorej som sa stal hercom bez toho, aby som o tejto svojej úlohe vedel. Iná pravda sa tajne pohybovala tam, kde sa pripravovali plány na budovanie vojenských zákopov. Jednou pravdou je, že som bol obdivovaný a obletovaný, primerane vzdelaný  – druhou pravdou je, že to bola fikcia a nakoniec som skončil pre tento omyl – na rozkaz nejakého hlúpeho kaprála –  s mokrou handrou na podlahe bývalej stajne. Pravda je to, čomu človek verí. Aj vtedy, keď je ňou domček z kariet. Skutočná pravda bola skrytá. Keď sa odhalila, kaviareň som zamenil za zákop.

Štyri dni trvalo, kým bol zákop hotový. Ďalšie štyri dni uplynuli, než zazneli prvé výbuchy. Rusi začali ostreľovať našu prvú líniu. Keď tá padne, budeme na rade my, v druhom rade zákopov.  V noci mrzlo, cez deň sa sneh pod našimi nohami menil na vodu. Spať v zákope sa nedalo. Bola nám zima a boli sme hladní. Kuchyňa sa u nás zastavila raz za deň, väčšinou nás kŕmili rozvarenou ryžou s kúskom kuraťa. Nevedeli sme sa dočkať, kedy konečne zaútočia Rusi, aby sme sa mohli legálne dať na útek. Hoci nám tĺkli do hlavy, že nemáme myslieť na nič iného než na víťazstvo, my sme si želali, aby sme čo najskôr prehrali. Mali sme len dve možnosti, zhynúť vo vojne, alebo neskôr od hladu. Tí šťastnejší mali šancu, že sa dostanú do zajatia a po vojne sa budú môcť vrátiť domov. Ja som sa snažil uveriť, že sa mi podarí včas utiecť z bojiska a vo vnútrozemí sa ma ujme osamelá sedliačka, nakŕmi ma a skryje.

Prešli dve tri hodiny odvtedy, keď zaznela ouvertúra ruskej kanonády. Do nášho zákopu pribehli prví vojaci z prvej línie. Potom dlho nikto. Až večer niekoľkí , ktorí referovali, že ostatní sú buď mŕtvi alebo skončili v zajatí. Opäť začalo snežiť a so snežením začali padať strely z ruských kanónov aj pred naše zákopy. Jedna padla asi 15 m odo mňa. Bolo počuť krik. Strela nevyhodila do vzduchu len kus zeminy, ale aj kúsky bývalého človeka. K nohám mi padla ľudská ruka. Zdvihol sa mi žalúdok a  začal som vracať žalúdočné kyseliny. Keď som sa vyprázdnil, pozrel som sa pred seba a asi vo vzdialenosti sto metrov sa začali z prítmia vynárať Rusi. Moji susedia sprava i zľava vyskakovali zo zákopu, aby utejai späť s nádejou, že tma bude ich najlepšou skrýšou.. Ja som tiež neváhal a bežal som za nimi.  Predo mnou bola rovina, riedko prerastená  krovinami. Boli sme dobrým cieľom, našťastie mesiac zakryli oblaky. Moji spolubojovníci boli rýchlejší. zmizli mi  z dohľadu – je však možné, že ich dobehla nejaká guľka a už niekde ryli ukrajinskú zem. Bežal som, čo telo dovolilo, a to nebolo dosť, aby som ušiel. Potkol som sa a keď som sa zdvihol zo zeme, stál nado mnou ruský dôstojník a mieril na mňa pištoľou Pamätám si, ako som svoj pohľad sústrediť na otvor hlavne, akoby som si chcel vychutnať dráhu strely, ktorá ma mala zabiť. Ale guľka nevyletela. Rus čosi zamrmlal, čo som si preložil ako vyznanie slovanstva. Rukou mi pokynul, aby som utekal ďalej. Znovu som sa rozbehol. Za mnou zaznel výbuch, obzrel som sa a Rus zmizol. Trafili svojho, hlupáci. Potom zaznela druhá rana a ja som stratil vedomie.

Prebral som sa na obväzišti a zistil som, že som schudol o jednu nohu. Naši vojaci, honvédi, zaútočili zo zálohy a zahnali Rusov späť. Mal som šťastie, že ma našli a odviezli do centra chloroformového smradu. Teda ani zajatie, ani sedliačka, ale prežil som, staral sa o mňa vojenský zdravotnícky personál, aby som mohol zomrieť neskôr.

Teraz som tu, v poľnom lazarete neďaleko Viedne. Ležím na svojej  železnej posteli a hľadím na plafón, Zvečerieva sa. Pri posteli stojí moja Alžbetka a napráva mi vankúš a pritom máva svojimi ňadrami  pred mojou tvárou. Nevšímam si ju, myslím na tú viedenskú čupku, ktorá ma dostala do vojenského mundúru. K čomu mi bola celá tá Viedeň, keď som teraz mrzák pod morfiom? K ničomu. Ale vtedy?

Zapísal som sa na univerzitné štúdia a začal som si užívať slobodu. Hlavným lákadlom pre mňa boli cez deň kaviarenské debatné krúžky a v noci pekné tváričky. Financie nebol problém, o tie sa staral môj otec. Bol rád, že som zmizol z domu a nekazil mu povesť solídneho obchodníka.

Otecko platil. Vytvoril som zo seba dve osobnosti, bolo mi ľahostajné, že ani jedna nebola pravdivá, lebo nebolo dôležité, čo som osamote, ale to, aký som sa javil v spoločnosti. A Viedeň na začiatku storočia vytvárala pre túto  dvojtvárnosť výživné podhubie. Pretože sama o sebe bola dvojtvará. Cez deň som vysedával, ako slušný a vzdelaný elegán, milý a zdvorilý mladý muž na začiatku svojej kariéry, v kaviarňach, navštevoval významné, pre mladú generáciu dôležité podujatia, formuloval som nahlas svoje myšlienky, aby som zaujal a pútal pozornosť a pozorne som počúval, keď moje omyly vyvracali starší páni s vychádzkovými paličkami.  V noci, naopak, navštevoval som miesta, na ktoré dôstojní muži s bradami chodili inkognito a mladí otvorene. Nemohli sa s tým síce chvastať počas dňa pri rozhovore s redaktorom niektorých viedenských novín, ale ak by ho tam niekto z lepšej spoločnosti spoznal, išlo by len o gentlemanský prehrešok. Mladých mužov skazený svet vítal s otvoreným náručím. Nemuseli sa skrývať, naopak. Pohoršovať bolo v móde. Najmä potom ako Egon Schiele vystavil svoje pornografické obrazy.  Bolo len na slobodnej vôli zlatej mládeže, do akej miery sa ponoria do tohto nočného, tajného druhého sveta. Do sveta násilia a ponižovania, do sveta bitiek a pitiek. Nie každý bol stvorený pre takýto dvojtvárny život, ja som si ho užíval. Mali ma radi. Radodajky – lebo som bol mladý a zrejme aj príťažlivý – aj kartári, lebo som po prehrách nerobil žiadne problémy a nezostával nič dlžný. A tiež, dobre som znášal alkohol, nikdy som nerobil žiadne výtržnosti, aj v opare bol som milý a ľahko ovládateľný. Cez deň, presnejšie poobede, lebo doobedie bolo vyhradené spánku a relaxu, som  okolo druhej vstúpil do kaviarne Cafe Central, ktorá  bola neoficiálnym centrom viedenskej kultúry, prelistoval som Wiener Freie Presse, časopis slávnych, cez ktorý viedla pre mladých literátov cesta k sláve alebo zániku, teda k povolaniu advokáta, makléra alebo podnikateľa. Ten, komu uverejnili v rubrike Fejtón báseň alebo poviedku, mohol chodiť niekoľko mesiacov so vztýčenou hlavou. Ja som tiež patril k tým šťastlivcom, nie síce takým, akým bol Štefan Zweig alebo Hugo von Hofmannstahl, ktorých básne sa ocitli na prvej strane Fejtónu, ale aj posledná strana stačila, aby ma títo mladíci, aspoň pozdravili.

Na jednej strane intelektuál, na druhej strane flákač, opilec a kurevník. Užíval som si, odkrajoval som tie najlákavejšie kúsky, aby mi nakoniec zostal len jeden z nich. Viktória. Moje uchu ohluchlo , ústa onemeli, zrak sa zúžil a rozpoznával som len túto ženu.  Všetko okolo fungovalo ako aj predtým, ale zmysly ma zrádzali bez toho, aby som to spoznal. Čokoľvek len trochu vznešené, sa rozpadlo na bezcenné drobné mince v oslepujúcom bielom svetle Viktórie.  

Bol piatok, to si pamätám, ktosi mi ju predstavil: To je Viktória, manželka advokáta K. Blond vlasy, zelené oči, celá v bielom zahalená až po členky a mala vlastné auto, technický zázrak začiatku 20. storočia. Pred pár rokmi bolo nemysliteľné, aby mladá manželka navštívila kaviareň bez sprievodu manžela či otca. Doba sa ale rýchlo mení. Železnice, lietadlá, nové tkáčske stroje, nová poézia a nové chápanie výtvarných diel. Romantické krajiny už nejdú na odbyt. Vládu prevzala secesia.  Viktória postupne podala ruku všetkým, ktorí sedeli za našim stolom, ja som bol posledný na rade. Vtedy sa to stalo. Pozrela sa mi vyzývavo do očí, podržala ruku o sekundu dlhšie, stisla ju pevnejšie, tvárou jej preletel tieň úsmevu, ktorý stačil na to, aby ma uviedol do zmätku. Prehodila niekoľko slov, kývla hlavou, vzdialila sa a sedla si sama k stolu naproti, popíjala malinovku a nejaký nápoj žltej alebo zelenej farby, presne si nepamätám, a občas na mňa z diaľky pozrela pohľadom, ktorý dráždil, lebo nič nesľuboval, len bol tu, medzi mnou a ňou, a keď som osamel, jej zjav mi nedovoľoval odísť, kým tu bola ona.

Prisadla si ku mne, aby ma svojou priamosťou zviedla a premenila na handru. Na premeny som bol zvyknutý, nebol pre mňa problém prispôsobiť správanie a spoločenskú konverzáciu ľudom z akejkoľvek spoločenskej vrstvy, ale to, že som sa stal handrou, som si uvedomil až vo vojenskom mundúre.

Moderná, bohatá, vzdelaná. Spontánna, netušil som, aký skrýva plán. Naložila ma do svojho Forda a odviezla do nízkeho domu s predajňou ženskej bielizne na prízemí, s jedným bytom, v ktorom bývala majiteľka obchodu, Berta, a komorou pod strechou, do ktorej som sa presťahoval z môjho prenajatého dvojizbového bytu v Josefstädter Strasse, ktorý sa nachádzal neďaleko ateliéru Gustava Klimta. Prečo som bol ochotný vymeniť tento byt za malú komoru pod strechou? Dnes nechápem. Zrejme som to považoval spočiatku len za krátke dobrodružstvo, na dva tri dni. A navyše, Viktória mi po prvý raz v mojom živote dala pocítiť, že som niekomu na osoh, lebo doteraz som vyhľadával len ľudí, ktorí boli na osoh môjmu sebavedomiu, pýche a mojich potrebám. Neustále mi opakovala, potrebujem ťa, potrebujem tvoj chvostík. Neklamala. Potrebovala ho, len neprezradila prečo, a ja som po tom nepátral. Nepovažoval som to za potrebné, mne sa to javilo byť jednoznačné. Túžba po sexe s príjemným študentom. Mýlil som sa.

Moja dočasná obeta bola maličkosťou vedľa toho, čo všetko riskovala Viktória.  Prichádzala ku mne spočiatku denne, okolo siedmej hodiny večer, zdržala sa do pol deviatej. Každé milovanie mi zožralo kúsok mozgu. Vôbec ma nenapadlo spýtať sa, alebo aspoň uvažovať o tom, prečo jej manžel toleruje jej každodennú večernú neprítomnosť. Feminizmus síce už začal bujnieť, ale meštiackym rodinám sa vyhýbal. Neviem, čo by som robil, ak by som poznal pravdu. Dokázal by som sa jej zbaviť, odvrhnúť ju, alebo naopak zúfalo by som sa snažil jej zámer zvrátiť? Neviem, lebo som sa stal niekým, kým som nebol.

Z domu som vychádzal zriedka, jednak si to Viktória nepriala, a ani to nebolo pre mňa bezpečné. Vojnové krajiny boli vyčerpané, rinčanie zbraní vstúpilo do svojej poslednej fázy.  Palivo a pravá káva sa minuli. Trpeli nielen proletárske vrstvy, ale aj majitelia kaštieľov. Ak by ma na ulici stretla vojenská alebo policajná hliadka, mohli by ma legitimovať a moje ruky zviazať putami, ako ruky toho najhoršieho zločinca, dezertéra, ktorý sa vyhol najvzácnejšej službe vlasti a vyhýbal sa svojmu poslaniu – stať sa krmivom pre nepriateľské delá.  Bol rok 1916 a vojna už bola prezretá ako hnilá hruška. Divadlá nehrali, husle stíchli, a kaviarne a káva už neboli tým, čo kedysi. Preto boli moje prechádzky krátke a opatrné, nemal som v úmysle dostať od cisára na výber medzi popravou z rúk hrdinov cisárstva a popravou nepriateľom. Nechápal som, prečo má byť mojim nepriateľom niekto len preto, že hovorí inou rečou a poslali ho zomrieť pre ten istý cieľ, za aký som mal bojovať aj ja – aby bránil svoju vlasť a jej česť. A ja si myslím, že všetci majú svoj kus pravdy,  všetky sa bránia a všetci potrebujú česť. Mne sa ale  nechce zomierať len pre kus pravdy,

A ako sa kúskuje na európskom bitúnku pravda?  Ja si to predstavujem tak, že sa stretli všetci tí európski lídri svojich skvelých, múdrych a odvážnych národov pri nejakom alpskom jazere a po krásnom dni na pláži sa stretli pri večeri a na večeru bola podávaná pravdu v hlbokých tanieroch zaliata chutnou, sladkokyslou omáčkou. Krájali ju, napichovali na vidličku, kládli do úst. Nakoniec si ústa poutierali utierkami v národných farbách. A to, čo pojedli, nevysrali dodnes. Ak vládca pravdu vyserie, prehrá. Vojaci zahodia pušky a iné vojenské nástroje, prestanú byť ochotnými vlastencami, hrdinami, neohrozenými bojovníkmi za plné sýpky a milované kolónie, jednoducho odídu domov. Nakoniec, dnes už každý národ má dostatok mŕtvych hrdinov, nejakú víťaznú bitku za sebou, takže bude čo oslavovať a zapíjať.

Je tiež možné, že kuchár neponúkal u alpského jazera na večeru pravdu , ale lož. Ťažko to mne bolo rozpoznať z uhla pohľadu, ktorý sa mi núkal z postele, od kaviarenského okna alebo vagíny prostitútky. Je aj  možné, že nás klamú, keď tvrdia, že je dôležité víťaziť. Nad nepriateľom a nad samým sebou. Zamlčia, že víťazstvo nad samým sebou, je vždy porážka seba samého. A nepriateľa nám vládcovia podsúvajú, aby sme uľavili ich hriechom. Lebo, tak nám vravia klamári, vraj zabiť nepriateľa nie je hriech. Zlé svedomie je vraj obeťou venovanou vlasti, spravodlivosti a dobru. Nepovedia, že môžeme skončiť po víťazstve v dome bláznov s očami mŕtvych vo vlastnej hlave. A nadšenie z víťazstva manifestujú národnými zástavami, nadšením a bozkami. Víťazov vítajú plukovníci aj kurvy s otvoreným náručím. Neprezradia, že zástava je to len zdrap látky a  otvorená náruč len obchodný vzťah.

Nakoniec som prišiel k záveru, že nie je dôležité, čo je v čase vojny pravdou a čo klamstvom. Dôležité je vlastné chcenie, život zachraňujúca zbabelosť a moja vôľa nenarukovať. Ale Viktória. Viktória bola pre mňa živá pravda z živočíšneho tepla. Nebola pre mňa len objekt na trtkanie, ja som ju skutočne miloval, rád by som s ňou sa aj prešiel po meste, navštívil niektorú galériu, niektorú kaviareň, samozrejme takú, kde nás nikto nepozná, ale ona takéto myšlienky, buď rýchlo umlčala smiechom alebo prsníkom, ktorý mi strčila do úst. Po dvoch týždňoch mileneckého exilu sa mi to tu už prestávalo páčiť, tento jednotvárny rytmus, ktorý Freud definoval ako základný ľudský pud smerujúci k zachovaniu rodu, teda kŕmenie a sexovanie, a preto, v záujme spestrenia tohto pudu, som si viac začal všímať Bertu. Keď  Viktória začala ku mne chodiť už len dvakrát do týždňa, aby sme sa, ako tvrdila, neprejedli krémešov, začal som si častejšie krátiť dlhé chvíle s Bertou, a tým som nechtiac upevňoval jej vzťah ku mne, opačne to až tak nefungovalo. Ale oplatilo sa.  Neskôr.

V hlave som hľadal spomienku na Bertu, snažil som sa predstaviť si jej spôsob, akým sa vyzliekala. No namiesto Berty sa mi v hlave zobrazila Viktória. Rozzúrená a ručiaca. Mala dôvod. Keď sa celý týždeň u mňa neukázala, už som to nevydržal a vybral som sa do centra Viedne, aspoň nahliadnuť do kaviarne, tam, kde som ju po prvý raz stretol. Kaviareň bola takmer prázdna, u nášho stola, kde som sa stretával s priateľmi, nikto nesedel. Neodolal som a vstúpil som dnu. Dvaja muži pri jednom zo stolov zúrivo diskutovali, čašník utieral čisté stoly. Nepoznal som ho, staršieho pána pomaly sa posúvajúceho po kaviarenskej podlahe. Chvíľu to trvalo než ma zbadal a ďalšiu chvíľu než dokuľhal ku mne. Objednal som si – nepamätám si čo – ale to nie je dôležité. Viem, že som tam sedel dlho, ale stále som odchod odkladal, štvrťhodinu po štvrťhodine, až nakoniec sa tu objavil niekto, koho by som nečakal. Nie nebola to Viktória, ale Tomi Happal, novinár, človek z našej spoločnosti, ktorého som v dobrých časoch vnímal len ako figúrku na šachovnici. Mladý človiečik, mladší ako ja, ale také obyčajné nič, podobné mne, ktoré tomu, kto je nikto, neprináša žiadny úžitok, len malú útechu, že nie je v tejto role sám. V kaviarenskom prázdne ma potešil, hoci ma prekvapilo, že on jediný, syn mäsiara, neryje hubou zem v nejakej cudzej zemi.

Prisadol si bez vyzvania a bez pozdravu, s kyslým úsmevom na tvári. Natiahol som k Tomimu  ruku, ale on len mlčky sedel, a až keď som ruku stiahol, vytiahol svoju z pravého vrecka nohavíc, aby mi ukázal, že mu na ruke chýba celá dlaň. „Už som neužitočný, nestihol som vykonať žiadny hrdinský čin“, poznamenal a ohyzdenú ruku si položil na stôl tak, aby som si ju mohol dobre obzrieť. Čo som mal povedať? Mlčal som, Tomi tiež. Až po hodnej chvíli, nič lepšie ma nenapadlo, hoci som si uvedomoval, že som blázon takto priamo sa pýtať, som sa spýtal na Viktóriu. „Počkaj, Viktória, je tá krásavica v bielych šatoch, ktorá sa tu raz pristavila. Tú ženu nemožno prehliadnuť. Videl som ju včera, ale nie tu, na Favoritenstrasse, videl som ju vychádzať z hotela. Takého, kde si môžeš zaplatiť izbu len pár hodín, ak si potrebuješ uľaviť z tlakov, ktoré ti dávia telo  i dušu súčasne. “ Zarazil som sa, a takmer vykríkol: „To nemohla byť ona“. Zasmial sa, a výsmešne dodal: A prečo nie, aj dámy z najlepších kruhov sa radi zabavia. Veď tebe to netreba vysvetľovať. Či?“.

Vybehol som z kaviarne do slnečného podvečera a každá myšlienka naháňala ďalších desať. nepamätám sa, či som čašníkovi zaplatil, či som sa s niekým pozdravil, či som do niekoho nevrazil. Len v ušiach mi doznievala posledná veta: „Aj ja by som mohol, ale moja ruka …“  Videl som len bielu hmlu a narazil do stĺpa verejného osvetlenia, potom do nejakej mäsitej dámy a nakoniec pred  Bertinou predajňou som takmer vbehol pod kopytá koní. Berta ma vtiahla dnu. Pochybností a žiarlivosť, ktoré mi trhali srdce počas behu z kaviarne k Berte, boli drobnosťou, dočasným stavom, maličkosťou v porovnaní so šokom, ktorý ma zažil u Berty.

Vstúpil som do predajne, Berta zamkla dvere a predo mnou stála Viktória. Nenašiel som v sebe jediné slovo, zrak sa mi však vyjasnil a vo Viktóriinej tvári som zbadal zlosť. Dnes by som povedal, že pravdu, akoby pravda vypučala z jej tela. Aby pravda bola pravdou musela mať tvrdé ostne. Kričala, že ma videla vchádzať do kaviarne. Nechápal som prečo, dnes to už viem. Bála sa, aby sa niečo neprezradilo z jej mimomanželských vzťahov, a bola to aj manželova podmienka, aby jej milenci boli zatvorení, neviditeľní, aby prestali pre svet existovať. Túto podmienku som porušil. A preto je vraj navždy medzi nami koniec, medzi dámou a bezvýznamnou nulou. Nebol som schopný sa brániť, ani ju počúvať, ušiel som do svojej komory.  Čo sa dialo v predajni ďalej, netuším, a celé Viktóriine správanie by pre mňa zostalo záhadou, ak by som nemal dobrý vzťah s Bertou, ktorá si zrejme viac cenila moje priateľstvo než napoly obchodný vzťah s Viktóriou, ktorá moje bývanie u Berty platila.

Za neurčitý čas, ozaj neviem koľko času uplynulo, prišla ku mne Berta, objala ma a presviedčala, že nemám za čím smútiť, že ani najkrajšie telo ani najsladšie reči nestoja za ľudské nešťastie, a preto, varovala ma, sa musím od nej ihneď, najneskôr do rána odsťahovať, najlepšie niekam mimo Viedne.

To som odmietol z urazenej hrdosti, lebo za nájomné som jej mohol platiť aj ja, stále som mal dostatok finančných prostriedkov, a okrem toho, poskytovala mi útechu. Aj Bertu som mal rád, rovnako ako každú prostitútku.

„Nie, musíš odísť, a najlepšie aj z Viedne“, naliehala. Ak by mi hneď prezradila všetko, čo vedela o pozadí môjho šialenstva, možno by som aj odišiel, a stihol by som utiecť, žiaľ, dlho sa rozhodovala, či má zradiť svoju priateľku. Varovanie prišlo neskoro. Večer mlčala, zato na druhý deň ráno vošla ku mne ešte za tmy. Spal som, musela so mnou riadne zatriasť, aby ma zobudila. Keď som sa prebral a vynadal jej za nešetrné budenie, začala rozprávať:

Viktória s manželom vraj túžili po dieťati, pretože bez potomka nedostanú nič z dedičstva po Viktoriinom otcovi –  továrnikovi, majiteľovi textiliek na severe Čiech. Dediť budú len tie jeho deti, ktoré mu dajú vnukov, zabezpečia pokračovanie rodu. Hoci sa milovali a boli manželmi z lásky, márne čakali na radostnú správu. Z viny manžela, lekári sa vyjadrili vraj jednoznačne. Manželia sa začali odcudzovať,  šťastie z ich vzťahu odplávalo dolu Dunajom. Keď Viktória oslavovala tridsiaty rok svojho života,  manžel pre strach z okresania dedičstva ju oslovil myšlienkou, tak šialenou, že ak by sa zámer nevydaril, a napriek všetkej opatrnosti by sa prezradil, nikto by tomu neuveril. Viktória si má nájsť milenca, ktorý ju oplodní. Ten  manžel, nepoznám jeho meno, po vymámenom súhlase najprv preňho          zúril, až sa Viktória na niekoľko dní odsťahovala z domu. Ukryla sa práve u Berty, ktorej sa zverila so svojim plánom. Po troch dňoch sa vrátila domov a manžel súhlasil so svojim vlastným nápadom, aj keď nevedel manželke odpustiť, že s plánom ihneď súhlasila. Mal podmienku. Musí mať viacerých milencov, nech sa nevie, kto dieťa splodil. Milenci nemajú chodiť do spoločnosti, musí ich bezpečne ovládať. Nesmú byť ženatí, nesmú nikomu chýbať, ak na niekoľko týždňov zmiznú. Nebolo ľahké takých nájsť v kruhoch, v ktorých sa Viktória pohybovala. Čo je z toho pravda a čo lož, to netuším. Takto mi to vyrozpráva Berta, a ja som jej uveril.

Bol som dobrým cieľom. Slovák, študent bez záväzkov a hlavne dezertér, ktorý sa vyhol odvodu, ešte aj – v prípade potreby – ľahko vydierateľný.  Lož, všetko bola lož, a ktovie, či aj Viktóriine meno nebolo falošné. Uvedomil som si, že aj Berta ma vlastne zradila, ak dovolila tejto žene zožrať ma.

Vyhnal som Bertu z izby a podľahol zúfalstvu. Potreboval som si vypiť, potreboval som sa vrátiť do svojho prostredia, do bordelu. Do bordelu a potom preč. Nevenoval som pozornosť varovaniu Berty, že ma vonku už môžu čakať, vybehol som von.  Vonku ma už čakala hliadka, ktorá ma spútala a odviedla, skôr dokopala, do väzenia. A z väzenia, hneď na druhý deň, nasledoval transport na ruský front. Viktória ma udala.

Epilóg

Volám sa Arthur a som žid. Pred dvoma dňami som si zbalil kufor, vložil  doň najnutnejšie veci. V  bratislavskom prístave ma čakala loď, starý parník Pentcho, ktorý ma teraz vezie do Palestíny. Je máj roku 1940, situácia na Slovensku je pre židov už neznesiteľná. Moji bratia a otec neveria, že im hrozí to najhoršie, a odmietli ísť so mnou. Ja ale, hoci len s jednou nohou, tu už nedokážem žiť.
Práve tu, na tejto starej preplnenej lodi som znovu stretol Viktóriu. Hnev ma už dávno prešiel. Uvedomil som si, že to bola skôr moja ľahkovážnosť než jej podvod, ktorá ma pripravila o nohu. Dozrel som a tak som mal dosť síl, aby som si vypočul svoj príbeh z pohľadu ženy na dvoch rozhraniach. Na hranici rodiacej sa emancipácie žien a na hranici túžby po dieťati. Neviem, do akej miery sa mi to podarí. V každom prípade sa pokúsim tento príbeh zapísať čo najobjektívnejšie aj z jej pohľadu. Ak už pre nič iné, tak v záujme hľadania pravdy, neraz skrytej pod nánosmi emócií, predsudkov a vlastných želaní. Čo je pravda a čo lož?

 

 

 

 

 

 

 

 

Muchov popolník (poviedka ocenená v súťaži Poviedka 2020)

12.05.2024

Je piatok ktoréhokoľvek ročného obdobia. Ktoréhokoľvek, pretože strom pred domov, v ktorom žije Mucha, vyschol, a nemení sa podľa ročných období. Možno nie je ani piatok, lebo na dni v týždni nezáleží, pretože od zajtrajšieho ráno bude môcť ležať v posteli bez ohľadu na kalendár. Nielen zajtra. Nie je nakoniec ľahostajné, ktorý z vetrov zlomí suchý strom? [...]

Sex a svedomie

10.03.2024

(Milostný príbeh, ktorý sa už stal alebo sa ešte len stane – úryvok) Alexander kráča smerom k železničnej stanici, v tme, v ktorej doznievajú údery čižiem občianskej hliadky, aby našiel svoje konečné riešenie. Kráča sám so svojim svedomím. Ovieva po pocit smutnej samoty – ktorá mu bola pred nedávnom potechou. Nič na nej nemenilo, že sa pohyboval [...]

Literárne myšlienky o vojne v mieri (H. Hesse)

02.02.2024

„Niekoľkokrát som vyjadril svoju mienku, že každý národ musí začať od seba, ba aj každý jednotlivec, a nie sa dať ukolísať falošnými politickými otázkami viny, musí skúmať nakoľko on sám so svojimi chybami, nevšímavosťou, zlozvykmi nesie vinu na vojne a všetkých biedach sveta, to je jediná cesta, ako sa možno vyhneme budúcej vojne. Neodpustia mi to, lebo sami sú, [...]

Vladimir Putin

Putin dorazil do KĽDR, stretne sa s Kimom. Ruského prezidenta v Kórei sprevádza aj šéf Roskosmosu

18.06.2024 20:40

Šéfa Kremľa strávi v KĽDR dva dni, potom navštívi Vietnam.

Hadždž

Počas púte hadždž zomrelo na úpal 41 ľudí. Teploty v Mekke dosiahli takmer 52 °C

18.06.2024 20:19

Na tohtoročnej púti sa zúčastňuje 1,8 milióna ľudí.

Richard Sulík, Peter Pčolinský, Milan Krajniak

Borisa Kollára po Krajniakovi opustil ďalší člen. Zo Sme rodina odišiel Peter Pčolinský

18.06.2024 19:43

Peter Pčolinský bol v minulosti podpredsedom hnutia.

Handlová, atentátnik, streľba, Fico

Lex atentát prerokuje parlament v skrátenom legislatívnom konaní

18.06.2024 19:33, aktualizované: 19:52

Balík zákonov má riešiť niektoré opatrenia na zlepšenie bezpečnostnej situácie na Slovensku.

Štefan Ziegler

Manipuláciou k jednotným potrebám a mieru

Štatistiky blogu

Počet článkov: 37
Celková čítanosť: 64563x
Priemerná čítanosť článkov: 1745x

Autor blogu

Kategórie