vychor

Plán na zabitie

Jeho plánom je vražda. Stojí na brehu mora, trasie sa ako guľkou zasiahnutý v poslednej agónii, nevediac, ako prvolezec na zvislej skale, či prekoná odpor slepej vôle zloženej z neurónov poznačených génami , a dokáže zrealizovať to, čo považuje za nevyhnutné, svoj plán. Alebo si to nahovára a nie je taký zloduch, za akého sa považuje, keď bol v triezvom stave? Dúfa, že to, čo s ním triase, je silnejšie, premôže zábrany a povedie jeho ruku s nožom s dlhou čepeľou, ktorú zviera svojou mocnou, veľkou dlaňou za chrbtom. Upreto hľadí na more a na pramicu, ktorá sa približuje k nemu s mužom, netušiacim, že ho na brehu čaká smrť. Robert Greg sa ponáhľa k brehu, využívajúc posledné nádychy prílivu. Bývalý milenec jeho matky netuší, že jediné, čo by ho mohlo zachrániť, je odliv. Ten sa ale neriadi vôľou, ale prírodnými zákonmi.

I.

Ivana Kovačiková, rodená Dobroslavová, vyrastala v meste a bola typickou meštiačkou. Zostala ňou, aj keď sa vydala za sedliaka a presťahovala sa na dedinu. Ján Kovačík, jej muž, bol vysoký, statný chlap, po ktorom očkom hádzali všetky vydajachtivé dievčence, ktoré Jano síce občas povykrúcal v kruhu a aj potľapkal po zadku, ale pred pokusom dievčat o intímnejšie zblíženie utekal kade ľahšie. Až keď mu minuli Kristove roky  a štyridsiatka na neho mávala spoza rohu, priviedol si z mesta  – na prekvapenie dedinčanov – mladučkú ženu z mesta. Fiflenu – ako ju volali bývalé záujemkyne o Janovu náruč.

Ach taká žena  – šuškali si, ale tak, aby ich bolo počuť – ­  nič neporiadi, nič poriadne nenavarí. A jej robotný chlap zostal za všetku robotu sám. Nielenže sám obrobí pole a postará sa o kravu a o koňa, ale má na dvore aj malú autodielňu, Sám si musí večer odkrojiť krajec chleba, – tvrdili nevediac odkiaľ to vedia. Príležitostne Jana aj podpichli: – Zobral si si krásavicu, za chvíľu ti zvädne a nebudeš mať z nej nijakého úžitku. Ja by som ti aj navarila, aj ustlala aj by som ťa lepšie poláskala,-  podpichovali ho. Nečudo teda, že v dome občas zhustla atmosféra, a dobrého slova by si na prstoch jednej ruky porátal. Jediné, čo ich spájalo, bol ich syn Juraj. Pri ňom sa ešte ako tak ovládali, avšak tak ako on rástol, aj oni sa začali viac venovať svojim rozporom ako svojmu synovi. Syn však všeličo vycítil, a keď odišiel na štúdia, nerád sa vracal domov.

Nikoho neprekvapilo, keď sa Iva jedného Iva odsťahovala do mesta. Do Bratislavy. Ešte aj v štyridsiatke bola ženou, ktorá stála za hriech, kým Jano zostarol, zodral sa robotou a síl mu ubudlo. Pole ležalo úhorom, koňa predal a kravu odviedol na bitúnok. Jediné, čomu sa ešte venoval bola autodielňa, z ktorej mal malý príjem, ktorý jeho a syna ako-tak uživil. S Jurajom mal dobrý vzťah,  avšak aj ten ho po čase opustil, keď odišiel študovať do Bratislavy, kde býval na internáte S matkou, ktorá tiež bývala v Bratislave, sa teraz  stýkal častejšie. Podporovala ho aj finančne, oveľa viac, ako predtým vládal otec. Vraj vystriedala viacerých mužov, ale kto vie, či je to pravda. Teraz má žiť s nejakým cudzincom, vraj najmenej o desať rokov mladším. On však nikoho cudzieho u matky nestretol.  Dôsledne dbala, aby sa s ním stretávala len o samote, takže ju nikdy s nikým cudzím nevystriehol. Juraj ani  nemal v úmysle si tieto reči overovať. Nakoniec, k obidvom rodičom mal dobrý vzťah, nenarušený ich rozchodom.

Situácia sa výrazne zmenila, keď otec podľahol infarktu. Správu o tom dostal deň pred obhajobou svojej diplomovej práce. To bola aj príčina, že v jeho rodnom dome, bola skôr matka ako on. Nemusíš sa o nič starať, o všetko sa postarám ja, uisťovala ho. Juraj bol zato matke vďačný, a hneď aj súhlasil, keď ho matka požiadala, nech sa vzdá svojho podielu na dedičstve, aby sa majetok zbytočne nedelil.  Pole a zariadenie autodielne takto vraj ľahšie predá, peniaze si rozdelia. Sľubovala, že v dome zostane len nevyhnutnú dobu, potom bude len jemu k dispozícii a môže s ním naložiť ako chce. Keď išli spolu k notárovi, kde podpísal potrebné vyhlásenie, prekvapilo ho, že ich k notárovi odviezol mladý muž, len málo starší ako Juraj, ktorý sa predstavil ako Robert, matkin priateľ.

Keď po dvoch týždňoch znovu prišiel do rodnej obce a do rodného domu, našiel tam matku udomácnenú spolu s Robertom. Na otázku, dokedy tam ešte budú, nedostal jednoznačnú odpoveď. Matka mu vysvetlila, že museli odísť z podnájmu v Bratislave kvôli krátkodobým finančným ťažkostiam, ale onedlho sa všetko vyrieši, len musia niekoľko dní, možno týždňov, počkať, kým začnú vynášať Robertové investície do akéhosi projektu. Ubezpečovala ho, že mu onedlho prevedie na účet peniaze z predaja poľa a zariadenia autodielne. Môžeš sa spoľahnúť, ubezpečovala Juraja, onedlho sa všetko vyrieši. Juraj však nebol slepý. Videl bledú tvár matky, akoby razom rýchlo zostarla. Hlas sa jej triasol. Robert pritom poklepkával Juraja po pleci s úsmevom, takmer veselo, a ubezpečoval ho: – Neboj sa, neboj, dobre bude. – Juraj tušil, že Robert je podvodník. Nechcel však matku zarmútiť, a tak mlčal. Sama na to príde, presviedčal sa

Do Bratislavy sa vrátil s nepokojom na duši. Tušil zlo, no nechcel konflikt. Rozhodol sa zatiaľ mlčať, do ničoho nerýpať a počkať, kým mu na účel nepríde podiel za predaj zdedeného poľa. Stav sa účte sa však nemenil, stále zostával prázdny. Zamestnal sa teda v jednom supermarkete, kde dokladal tovar do regálov, aby mal na nájom a skromnú obživu. Začal si aj hľadať stálu prácu, v ktorej by využil svoj práve získaný vysokoškolský diplom.

Až jedného dňa sa jeho vnútorný nepokoj premenil na šok. Bol neskorý večer a Juraj si práve chystal večeru, keď niekto zazvonil pri jeho dverách. Pozrel sa cez priezor vo dverách, nikoho však nevidel. Otvoril dvere. Nikto, až keď sa pozrel nižšie zbadal svoju matku. Klačiacu dole pri dverách s červenými očami, psychicky zrútenú a zrejme aj fyzicky vyčerpanú. Nechápal, čo sa stalo. Na nič sa ale nepýtal, pomohol jej na nohy, odviedol ju do izby vo svojom jednoizbovom byte a položil na posteľ. Matka rýchlo zaspala.

Muselo sa stať niečo nepredvídateľné. Otvoril počítač, aby nahliadol do registra nehnuteľností. Ako majiteľ jeho rodného domu bol v registri zapísaný nový majiteľ s neznámym menom. To isté zistil pri zdedenom poli. Iné meno, ale taktiež neznáme. Rozplakal sa, domyslel si. Matka prišla k nemu, lebo nemá kam ísť.

Na druhý deň, hneď ako sa matka zobudila, ju prinútil rozprávať. Bol na ňu zlý, kričal, prosil, chcel vedieť, čo sa stalo. Párkrát sa aj zdvihla, aby odišla, ale Juraj jej to nedovolil. Bál sa, aby si neublížila. Trvalo niekoľko hodín, kým sa nedozvedel všetko.

Matka sa pripútala k Robertovi ako k svojej poslednej šanci, mať partnera, nežiť sama. Za každú cenu si ho chcela udržať a preto plnila všetky jeho želania. Verila tomu, čomu sa nedalo rozumne veriť. Emócie dokážu byť silnejšie ako rozum. Oveľa silnejšie, dokážu zaslepiť, dokážu človeka zničiť. Cez emócie vnímame zmysel života, cez nich ho strácame. Keď sa tejto dvojici minulý všetky peniaze, smrť manžela a otca im prišla veľmi vhod. Najmä Robertovi. Najprv ju prinútil, pod vyhrážkou, že ju opustí, aby mu dala peniaze za predaný zdedený majetok. Vraj na investíciu, ktorá sa rýchlo vráti. Nevrátila sa, naopak, Robert rýchlo o peniaze prišiel. Ešte predtým matke Jurajovej sľúbil, že s ňou zostane až do konca života, ak dom prepíše na neho. Lebo v cudzom dome odmieta žiť, ak ho neprepíše, nemôže s ňou zostať. Keď to najprv odmietla, rozzúril sa, vyčítal jej, že kvôli nej sa obetoval, zničil si život, a ona nie je schopná mu splniť jedinú podmienku, ktorú má, aby mohli ďalej spolu žiť. Matke rozum prestal slúžiť, vyhral nad ňou strach z budúcnosti, osamelosti. Nevedela si predstaviť život bez muža, ktorý by stál po jej boku a občas ju poláskal. On ju však neláskal, naopak, namiesto bozku okúsila niekoľko faciek. Takto vyplašená, zmorená, nakoniec súhlasila. Dom darovala Robertovi, a keď spolu vychádzali od notára, bol to okamih, kedy ho videla naposledy. Odomkol auto, sadol si za volant a skôr než stihla nastúpiť do auta aj ona, naštartoval a zmizol. Domov sa vrátila sama.

Približne za týždeň zaklopal na dvere domu neznámy muž. Prišiel spolu s manželkou a dvomi deťmi. -Tak toto bude naša nová chalupa, –   oznámil manželke a spýtal sa matky: – Dokedy sa môžete vysťahovať? Nebude to dlho trvať, že? Veď stačí, ak so zbalíte osobné veci, dom som kúpil aj so zariadením. Mohli by ste odísť do večera? Radi by sme tu prespali. –

Musel to byť pre matku strašný okamih. Nový majiteľ domu samozrejme hneď spoznal, že matka je akoby mimo reality, že netuší, čo sa stalo, že to je pre ňu riadne prekvapenie, pričom prekvapenie je slabé slovo. Predložil jej výpis z registra nehnuteľností, v ktorom bolo jeho meno. Ak máte pochybnosti, môžeme zavolať políciu, poznamenal.

O tom čo sa dialo ďalej matka nevládala hovoriť.  Nový majiteľ bol zrejme veľmi nedočkavý a nemienil sa o ničom dohadovať. Evidentne nevládala si nič zbaliť, odišla len s kabelkou a s trochou peňazí v peňaženke. Ako vo sne sa odviezla autobusom do Bratislavy, kde sa pokúšala najprv nájsť Roberta, čo sa jej nemohlo podariť, lebo ako Juraj neskoršie zistil, hneď potom ako získal peniaze za dom opustil republiku. Dva dni sa potulovala po Bratislave, až ju nakoniec našli policajti spať na lavičke. Im sa nakoniec priznala, že tu žije jej syn a keď sľúbila, že ho vyhľadá, odviedli ju na adresu, počkali než vstúpi do domu a nechali ju tak. Prišla k dverám do  Jurajovho bytu, ešte stihla zazvoniť a psychicky a telesne vyčerpaná klesla na kolená.

Matka, stále mimo reality, nechcela si priznať, že podľahla podvodníkovi. On ma miloval, tvrdila, určite sa mu muselo niečo stať, on by bezo mňa nemohol žiť. Niekto ho podviedol, okradol, možno je mŕtvy alebo leží zranený niekde v nemocnici. Juraj tomu neveril. Prekukol ho už dávno, preto teraz cítil vinu. Napriek tomu navštívil policajnú stanicu, aby sa uistil, či nemajú o Robertovi Gregovi nejaké informácie. Nemali. Neležal v žiadnej márnici, ani v žiadnej nemocnici. Jednoducho zmizol.

S matkou viedol dlhé rozhovory, aby získal nejaké indície, podľa ktorých by ho mohol ísť hľadať. Lenže nájsť ho, to bolo ako hľadať ihlu v kope sena. Pretože ovládal viacero cudzích jazykov, zamestnal sa v cestovnej kancelárii ako sprievodca zájazdov do zahraničia s nádejou, že ho niekde stretne. Z rozhovorov s matkou zistil, že Robert bol pôvodným zamestnaním rybár, pochádza z Holandska, kde žil niekde na pobreží Severného mora, blízko Haagu.  Spočiatku sa vzdal snahy ho nájsť.

Matka prežívala ťažkú depresiu. Hovorila málo, takmer vôbec, väčšinou času ležala bez pohybu s otvorenými očami na posteli alebo na starom gauči. Veľmi zostarla. Zvykla sa dlho obzerať v zrkadle, a tak Juraj radšej všetky zrkadlá z bytu odstránil. Málo jedla, rapídne schudla. Von nevychádzala. Takto prebehlo približne pol roka. Juraj sa začal o ňu báť. Presviedčal ju, aby vyhľadala lekársku pomoc, ona to však odmietala. Nakoniec prišiel Juraj aj o prácu, pretože odmietal chodiť sprevádzať zájazdy a nechať matku samú v byte, a tak žili len z jeho podpory v nezamestnanosti. Matka by mala nárok na podporu vo výške životného minima, ale pretože odmietala opustiť byt, nemohla si ju ani vybaviť. A tak živorili. Hrozilo, že nebudú mať na nájom. A tak si Juraj predsa len musel nájsť nejakú prácu. Pracoval na jednej stavbe, načierno, ako stavebný robotník.

Jedného dňa prišiel domov a matku doma nenašiel. Hľadal ju, ale nenašiel. Keď neprišla do rána, išiel na políciu ohlásiť matku ako nezvestnú. Prešlo len niekoľko hodín, keď mu oznámili, že matku našli v lese obesenú na predlžovacej šnúre.

Jediným zmyslom života sa pre neho stal trest. Nájsť a zabiť. Prevziať zodpovednosť za svoju vinu. S touto myšlienkou zaspával, s touto myšlienkou ráno vstával. Uvaril si kávu a stôl pred seba položil nôž s dlhou čepeľou, ktorý si kúpil, aby sa stal vrahom. On zabil matku, ukradol mu všetok majetok, a možno aj na infarkte otca má nejaký podiel. Posledné pridal k svojim dôvodom, aby tým živil svoju nenávisť a odhodlanie. Niekedy treba zhrešiť, aby duša našla pokoj. Naďalej chodil do práce, aby si ušetril peniaze na cestu do Holandska. Chodil na dlhé pešie túry, aby sa pripravil na to, že bude peši hľadať svoju obeť po pobreží Severného mora. Bol presvedčený, že ho nájde. Uvedomoval si, že jeho presvedčenie je iracionálne, v takých chvíľach sa ho zmocňovalo zúfalstvo, to ho však nemohlo odradiť od jeho zámeru. Zúfalstvo si liečil po večeroch alkoholom. Cez deň mu pomáhala fyzická práca na stavbe.

Až prišiel ten deň, keď sa rozhodol. Zbalil si spací vak, nejaké jedlo a vybral sa na púť za oslobodením. Viac nepotreboval, Len to najnutnejšie na prežitie a nádej.

II.

Ocitol v neznámej krajine, kde pohľad na more dušu človeka z vnútrozemia obyčajne lieči a povznáša.  Juraj začal  merať vzdialenosti na pobreží. Sto kilometrov doprava, sto kilometrov doľava. Cez deň pálivé slnko, pri ktorom mäkne mozog, v noci chladivý mesiac, maľujúci na oblohe v záplave hviezd strašidlá. Oslovoval rybárov, krčmárov a pijanov v krčmách. Zaspával skrčený, vstával vstýčený. Neustále kontroloval, či nestratil nôž, spotený, zo strachu, že ho nenájde. Že by nenašiel Robert, toho sa nebál, veď mal fotografiu dvoch usmievajúcich sa ľudí. Niekto toho muža na fotografii musí spoznať.

Prešiel mesiac a nejaké dni navyše, kto by ich počítal. Prechádzal sa po pobreží, ponáral nohy do piesku, dral si chodidlá na skalách, stretával a vypytoval sa ľudí, ukazoval im fotografiu usmiatej mamy a jej usmiateho priateľa, mnohým aj opakovane, ale vždy počul len jednu odpoveď – nepoznám. Niektorí dodali: poď si s nami vypiť. Predveď nám, ako vedia piť Slováci. A Juraj predvádzal. Ešte nevedel, že sila, ktorá ho dnes povznáša, zajtra odoberie krídlam silu.

Až jedného dňa, doobeda, keď sa pristavil pri jednom street-food stánku, konečne začul odpoveď, na ktorú čakal. – Toho poznám, ale nevolá sa Greg, ale Baaker, pred chvíľou vyplával na more zachytať si ryby, ak ho počkáš, za pár hodín sa vráti. Tam si priviaže svoj čln. – Neznámy muž ukázal na kôl zastrčený v piesku, vzdialený asi dvesto metrov od miesta, na ktorom Juraj stál.

Juraja zalial pot. Podvodníci si menia mená. Skontroloval batoh. Nôž bol na svojom mieste. Dokáže však udrieť, neroztrasie sa mu ruka? Nezaváha po prvom vnorení noža do ľudského mäsa, nezostane mu zle, keď sa krv začne liať na biely piesok. Jeden úder nemusí stačiť na popravu.

Juraj pomaly kráča smerom ku kolu. Jednou rukou pritláča batoh o svoje brucho, druhou zviera rukoväť noža. Z pamäti loví obraz svojej matky ležiacej mlčky na posteli. Áno je to on, je to Robert.

Muž, rybár, vystupuje z loďky. Vyťahuje zvnútra dlhú kovovú reťaz a ťahá pramicu na breh. Loďka sa pomaly kĺže po piesku. Zanecháva za sebou širokú stopu.

Juraj zastal desať metrov od muža. Dych sa mu zrýchľuje. Nemyslí na následky, vidí len vraha svojej matky, toho – kto s neho spravil ľudskú trosku. Bedára. Pôvodcu všetkého zla. Roberta Grega či Baakera. Na mene nezáleží. Muž si ho nevšíma.

Jurajovi zostalo zrazu zle. Nesmie váhať.  Zakričal na rybára: – Robert -. Chce ho bodnúť spredu, vidieť jeho oči. Muž sa otočil a usmial sa. Chcel povedať: S niekým si ma mýlite, ale nestihol. Juraja zovrela v hrudi prudká bolesť, uvidel tmu a stratil vedomie.

Prebral sa až v nemocničnej izbe zaliatej svetelnou žiarou, ktorá ho prinútila zatvoriť oči. Pomaly ich znovu otvoril.  – Kde mám batoh?, – to bola prvá veta, ktorú vyslovil.

– Pri posteli, nebojte sa, – lekár, ktorý bol pri ňom sa zohol, nadvihol ho a ukázal Jurajovi. Juraj natiahol ruku a lekár mu batoh podal.  Nôž bol namieste, vydýchol si a zatvoril oči. Akoby celý život závisel na tomto nástroji.  Zaspal s pocitom viny, že nezabil.

Prešli dva dni. Do izby vstúpil lekár.

– Rýchlo sa zotavujete. Máte silný mladý organizmus. Len srdce vás zradilo. A vonku niekto na vás čaká, ak sa cítite byť dosť silný …. nemusíte sa báť, neprišla vám vyhubovať manželka, – snažil sa byť vtipný.

– Váš záchranca by sa s vami rád stretol. Mohol by, čo poviete …? –

Záchranca? Jurajov mozog začal pracovať na plné obrátky, vyliezol zo svojej komfortnej zóny. Ako som sa dostal sem? Nieto musel zavolať záchranku a možno mi aj poskytol prvú pomoc. Najbližšie stál muž, pre ktorého som mal prichystanú vražednú zbraň.  Zvláštne, ten by ma nezachraňoval. Tešil by sa, ak by sa ma zbavil.

Juraj za začerveňal, a lekár pokračoval. Ste na súkromnej klinike, váš záchranca vás nielen vytrhol z rúk smrti, ale uhradil aj doterajšie náklady hospitalizácie, možno by ste si chceli s ním pohovoriť aj na túto tému.

Tak to nie, tomu človeku nesmiem zostať nič dlžný. Nech teda príde, prepichnem ho, a mňa nech si potom odvedú. Takto Juraj rozmýšlal, ale neveril, že to zvládne.

– Dobre, nech príde, ale povedzte mu, že nie na dlho.-

Robert vstúpil dnu, a srdečne potriasol Jurajovi rukou. Jeho  priateľská reakcia Juraja zmiatla a rýchlo stiahol ruku: – Ty ma nepoznávaš? –

– Oslovili ste ma na pláži, ale neviem prečo, nestihli ste sa ani predstaviť ani mi povedať, čo vás za mnou priviedlo. – Juraj mu to povedal, otvorene, bez okolkov, bez ohľadu na prítomnosť lekára, obvinil ho a aj za priznal, prečo ho hľadal- Pritom hľadel na batoh. Ležal na stoličke mimo jeho dosahu.

Robert hľadel na Juraja začudovaným pohľadom. Akoby ho ozaj nepoznal. – Ja nerozumiem, čo s tým mám spoločné, nikdy som vo vašej krajine nebol. Slovakia, že? –

Juraj požiadal o batoh, Robert mu ho podal. To, že v äom skrýva nôž, k tomu sa nepriznal. Nahmatal ho, potom fotografiu. Fotografiu vytiahol, nôž nechal skrytý v batohu.

– Nie si to ty? Tu pri tej žene, mojej matke? U nás si sa volal Robert Greg. –

– Ozaj sa ten muž na mňa podobá, môže to byť jeden môj bratranec, s ktorým sme si boli podobný. Ale neručím. Predstavím sa vám: Volám sa Bakeer.  Herman Bakeer. –

Jurajovi sa zrýchlil tep, svet pred ním stratil pôvodné kontúry a začal sa roztápať ako ľadovec. Jeho duša sa ponorila do mora výčitiek, ktorými trápila samú seba, bolestivo a na smrť zúfalo. Neostávalo žiadne iné východisko, len ponoriť sa do tmy a snažiť sa zabudnúť  na svoju vinu, a tým zahojiť krvácajúce rany.  Juraj opäť stratil vedomie.

Prešli tri mesiace. Do cestovnej kancelárie na námestí stredne veľkého slovenského mesta vošiel muž. – Hlásim sa do práce. Som ochotný sprevádzať akýkoľvek zájazd, len nie do Holandska, prosím. –

„Dobre, poznačím si to, len sa trochu čudujem, je to predsa len zaujímavá krajina.“
Ale mohol by som tam stretnúť človeka, ktorý mi pripomenie nesplnený záväzok, pomylel si a len zamrmlal:

– Osobné dôvody“.

Vyšiel von a pospevoval si. Bolo leto, vstúpil do cukrárne a objednal si zmrzlinu s nádejou vo všedný osud.

Pozri aj:

https://www.facebook.com/globastajl

resp.

https://www.facebook.com/stefan.ziegler1/