vychor

Chatári

(odkaz na celý román TU)

Ráno Katka pozbierala zvyšky roztrhaných novín a vložila ich do pece s kúskami dreva a oheň onedlho začal ohrievať vzduch v spoločenskej miestnosti, ako honosne nazývali miestnosť veľkú približne dvakrát tri metre, ktorá súčasne slúžila ako kuchyňa i jedáleň, sklad potravín i zasadačka s portrétom Karla Marxa na stene.

„A kto nám dnes uvarí čaj“, ozval sa zo spálne Ivan. Ivan – pokiaľ niekoho nepodpichoval –  bol vcelku dobrák ochotný pomôcť, ak sa inak nedalo, ale nesmierne lenivý a pohodlný. Najmä v ranných hodinách. Preto aj vstaval vždy  medzi prvými, lebo mu vždy najdlhšie trval rozbeh do nového dňa. Vstal a oblečený len v slipoch vošiel do kuchyne.

„Katka prosím, prosím.“ , škomral polohlasom Ivan a začal Katke masírovať zátylok. Akože úplatok.

„A ty nevládzeš, či nedokážeš ani čaj uvariť“, reagovala úmyselne hlasno Katka, aby ju bolo počuť aj v spálni. Nemala rada, keď bol k nej niekto príliš dôverný a Ivanove dotyky na zátylku sa jej zdali príliš vtieravými. Navyše bol takmer nahý. Rada by ostatných zobudila, aby sa k ním pridali. Ale pretože nikto nechodil, zdvihla sa z kresla a postavila kanvicu s vodou na rozžhavenú pec. Pritom si všimla na okne pavučinovú sieť, ktorá tam včera ešte nebola. Veľký pavúk sa pomaly blížil k svojej obeti, neodvratne chytenej do jeho siete.

„Daj tu sieť preč, neznášam pavúkov“, poprosila Ivana.

„Ale prečo? Ľubo sa poteší, včera nariekal, že mu tu chýba sieť“, ironicky poznamenal Ivan a pritiahol si Katku k sebe. „Poď ku mne, ja ťa postrážim.“

Chytil Katku okolo pásu, ale pre Katku bol zápach mužského potu príliš veľkým sústom,  vyšmykla sa mu a vbehla do spálne. „Vstávajte spáči, vstávajte.

„Ticho, prosím. Mlč bosorka“, ako jediný protestoval Ľubo. Ostatní sa rozhodli Katku bez reptania poslúchnuť.

Ako prvý sa na svojej matraci vzpriamil Štefan. „Prepáč Katka, meškáme, v noci sa nedalo spať, čosi šramotilo v vykrikovalo v komore“, pokúsil sa o humor.

„Šramotili myši, ktorým dobre bolo“, ozvala sa Jarmila, vyliezla zo spacieho vreca a manifestačne sa pohladila medzi nohami. Nemala toho na sebe veľa, kus textilu na bedrách, ktorý si stihla natiahnuť na telo pod perinou. Veľké prsia jej nakrátko zatancovali na tele, nedokonale ukryté pod jej dlhými splývajúcimi vlasmi.  Hľadala košeľu, ktorú ale už mala na sebe Katka, a tak sa zabalila do deky, v ktorej vyšla von k studni sa umyť.  Nikto si Jarmilu osobitne nevšímal, už si zvykli, že Jarmila si nedáva príliš záležať, aby pred svojimi kamarátmi skrývala svoju kožu na miestach, ktoré ženy väčšinou pred mužským pokolením na verejných zhromaždištiach skrývajú. A nič sa nezmenilo ani teraz, keď súmernosť jej postavy začínalo narúšať jej  stále zaoblenejšie bruško.

Katka sa rýchlo otočila a vrátila sa späť k peci, vytiahla zo skrinky vrecko s čajom a ponorila ho do bublajúcej vody.  Pavúk sa medzitým doplazil k svojej obeti. „Ivan, pozri, čo tam ten pavúk  robí. Zabíja ju, a ty si ho tam nechal.“

„Je to prirodzené, život a smrť, aby pavúk žil, musí mucha zomrieť. Nenechaj vodu vrieť s čajom na peci, odlož kanvicu nabok“, zafilozofoval a dodal Ivan. Katka pomocou utierky odložila kanvicu z čajom na podobločnicu.

„Ak teba raz zabijú v mene iného života, bude sa ti to páčiť?“

„Rád sa obetujem pre pokrok ľudstva, aj v mene pavúka“ ironizoval ďalej Ivan.

„A pre mňa sa neobetuješ?“, ozvala sa od dverí Jarmila, ktorá sa práve vrátila od studne. Deku držala v pravej ruke.

„Tvoj život zatiaľ nemám ako využiť, ale raňajky by mi dobre padli.“

„Tvojmu telu, Jarmilka, vždy rád urobím dobre. Aj inak ako raňajkami, keď si budeš priať,“ reagoval Ivan, pristúpil k Jarmile a zľahka ju pobozkal na čelo. „Aj tvojmu zadočku“. dodal a pohladil ju na citovanom mieste.

Jarmila sa usmiala, odišla do spálne poutierať sa a obliecť, vrátala sa späť, sadla si za stôl  a roztiahnutím rúk dávala najavo, že čaká na pohostenie.

„Počkáme na ostatným, musíš chvíľku vydržať“, reagovala na gesto Katka a požiadala Ivana: „Pozri do truhly, vyber čo nájdeš, budú tam nejaké vajíčka, rožky, trochu staršie a pozri, čo ešte. Po raňajkách skočím do dediny niečo kúpiť. Ak sa vyzbierate a  bude začo.“

„A včera ste tu mohli aj trochu upratať,“ zašomrala Jarmila vecne potom, ako Katka rázne ukončila Ivanovo doberanie. Pozbierala porozhadzované, použité taniere a poháre, a vyšla von umyť ich do potoka. „A pavúk po stene ešte stále lezie, poznamenala vychádzajúc z dverí.“

„Čo to na teba lezie?“,  zakričal za Jarmilou Ľubo, ktorý práve vstúpil do miestnosti medzi bdelých.

„Pavúk, pavúk, milý Ľubko“, prestal sa Ivan venovať dvom dámam a obrátil sa k Ľubovi s nádejou, že mu pomôže s raňajkami.

„Pavúk“?

„Pavúk, splieta pre teba sieť, po ktorej si včera tak túžil.“

„Nevtipkuj, o sieťach nevtipkuj“, reagoval Ľubo zmierlivo.

„Ja nevtipkujem, ja ju tu už pol hodiny bránim. Pred Katkou. Chce, aby som ju zničil. Zlá Katka.“ Ivan sa tváril tak vážne, že sa Ľubo na neho spýtavo pozrel, nakoniec kývol rukou a začal krájať kúsok slaniny, ktorú mu Ivan vtisol do ruky. „Ľubo, že porušíme zákon, ak odstránime sieť?“ Provokoval Ivan. „A aký trest nás za to stihne? Ty to poznáš z nás najlepšie. Včera si to študoval, a dosť si potom ručal. Žiaľ, noviny si dotrhal, a my, neznalí, si teraz nemôžeme prečítať ani titulky. Ako mám teda odpovedať Katke?“ Ľubo nereagoval, po jeho včerajšej agresivite nezostalo do rána ani stopy. Pokojne dokrájal slaninu, uložil ju na tanier, tanier položil na stôl, za ktorým  si sadol na masívnu, pevnú stoličku z  bukového dreva.

„Rob ako chceš, už o nás vedia“, odvrkol ľahostajným hlasom a na Ivana sa ani len nepozrel. Ivan sa s prekvapením zahľadel na pokojného Ľuba a zmĺkol.