vychor

Jeden

(Úryvok. Odkaz na dokončenie kapitoly a celý román nájdete TU )

Slnko sa snaží už od rána svojimi lúčmi upražiť slnečníky na prázdnej pláži s rovnakou intenzitou ako preniknúť – cez okná hotela z mramoru a skla, jeho červenú strechu – do klimatizovaných priestorov  budovy a zbaviť  ju posledných zvyškov  znesiteľného, teda osviežujúceho,  pohybujúceho sa vzduchu.  Je neskoré popoludnie, čas siesty. Po úzkej ceste, ktorá oddeľuje morskú pláž od hotela, občas prebehnú autá a o chvíľu neskôr skupinka dobre vypasených potkanov, ktoré sa živia odpadkami z miestnej kuchyne s rovnakým potešením ako sa živí skvostnými chodmi v hotelovej reštaurácii niekoľko málo mimosezónnych hotelových hostí.  Väčšinou to sú stáli  klienti,  niekoľko viac či menej jednorazových návštevníkov, ktorí priamo tu alebo v blízkom okolí organizujú kurzy duchovnej hygieny, vykonávajú obchodnú činnosť alebo sa tu ocitli len omylom a s využitím systému náhodného výberu miesta dočasného pobytu. Glob nepatril do žiadnej z týchto kategórií. Zdržuje sa tu už niekoľko dní, aby sa tu stretol  s človekom dôkladne vybraným z niekoľkých stoviek vhodných kandidátov, ktorý sa má vyznačovať prehnaným záujmom o rozklad a analýzu aj najzbytočnejších viet a snahou hádať sa vždy a všade tak s učeným filozofom hoci aj s klientom psychiatrickej kliniky. Okrem toho má byť pre budúcnosť vhodným kandidátom pre trest smrti.

Poobede, v čase, keď sa väčšina hotelových hostí začala zhromažďovať po krátkej poobedňajšej sieste v kaviarni, slnko náhle zmizlo za oblakmi, aby prepustilo miesto vetru a dažďu. Vítaná príležitosť odpočinúť si od páľavy, od slnečných lúčov odčerpávajúcich z dočasných obyvateľov jediného hotela na ostrove akúkoľvek vôľu pohybovať sa mimo klimatizovaného hotela a dosahu chladených nápojov. Búrka, šedivý závoj nad morom, hudba kvapiek narážajúcich na kovové prvky na fasáde hotela a sklenenú strechu terasy, vietor vo vlasoch mladých žien a dievčat na pláži,  potešili väčšinu hostí, ktorí s pohárom miešaného nápoja vychádzali na hotelovú terasu, aby si užili pohybu vzduchu a vnímavejší sa pokochali desivým vzhľadom mora a vlnami narážajúcimi do skál útesu, pripomínajúceho svojim vyčnievajúcim, na vrchole mierne rozšíreným výčnelkom pohlavný úd,  na vrchole ktorého len Glob dokázal rozpoznať tri rozlietané dievčatá, ktoré divoko rozhadzovali rukami, možno kývali niekomu smerom k hotelu.

Glob bol v tomto momente výnimkou. Nemal rád zmeny, ktoré neočakával a z hľadiska očakávanej udalosti boli aj tak bezvýznamné. Veci a stavy veci majú byť nemenné, prípadné zmeny predvídateľné. Neznášal nečakané prekvapenia, bez ohľadu na ich význam a prípadný prínos. Búrka mohla popritom zapríčiniť aj ďalšie meškanie návštevníka, ktorý sa mal na tomto mieste vyskytnúť podľa pôvodných informácií od zamestnancov telekomunikačného ústredia, ktorého je majiteľom a riaditeľom, už pred dvomi dňami,  a okrem toho –  odetý  v bermudách a sieťovanom tričku, na hlave so svojim dvojfarebným biskupským klobúkom –  ho ovial neočakávaný chlad.  Obchádzala ho nepríjemná nervozita. Zrak mu opäť doľahol  na dominantu výzdoby malej kaviarne, tapisériu, abstraktné dielo miestneho umelca, s neusporiadanými tvarmi v chladnej modrej farbe. Hlúpa melanchólia, zbytočný smútok, trápne formy, zdeformované tvary, pošramotili Globovi aj tak už nevľúdnu náladu, vyvolanú búrkou. Požiadal, a nie raz za posledné dva dni, priamo riaditeľa hotela, aby tapisériu zo steny zložil a odložil niekam do kúta skladu, do tmy, dokonca ponúkol, že mu venuje zo svojich zbierok viac ako rovnocennú náhradu, ale riaditeľ, neustále sa usmievajúci, pohybujúci sa s rukami založenými za chrbtom, ani neuznal za potrebné pristaviť sa na dlhšie u Globa a vypočuť si jeho námietky, zdôvodnenie, rukolapné argumenty, len čosi poznamenal o veľkej hodnote a cene, o veľkosti umelca, ktorého domov, malá, pričupená vila na pobreží, je hotelu na dohľad.  A bez toho, aby spomalil, alebo zrýchlil krok, dávajúc najavo, že niet o čom diskutovať, pokračoval k dverám vľavo, za ktorými sa nachádzala hotelová recepcia.  Ešte dvakrát sa pokúsil riaditeľa, pána riaditeľa Kváska,  pristaviť a presvedčiť ho, aby tu hlúpu tapisériu odstránil, ale bez výsledku, len sa dozvedel, že umelec sem chodí často na pivo. Toto poznanie bolo všetkým, čo Glob svojim naliehaním dosiahol. Nepríjemne sa ho takéto správanie dotklo, až ho urážalo, pretože jeho názory, a to najmä tie, ktoré sa týkali umenia,  si ctili a neodvážili sa mu oponovať  oveľa významnejší ľudia ako riaditeľ bezvýznamného hotela, na ktorého každý vykrikoval: Pán Kvások!  Najprv chcel tapisériu ukradnúť, potom rozmýšľal ako ju znehodnotiť tak, aby ju už nikto nikdy neuviedol do pôvodného stavu, ale nakoniec, síce v zlosti ale celkom rozumne dospel  k záveru, že raz aj tak tam namiesto tapisérie bude visieť odlesk jeho geniality, a dovtedy by nebolo múdre vzbudzovať negatívne emócie.

A preto,  zatiaľ čo krátka, minútová búrka pomaly doznievala, si presadol na inú stoličku tak, aby mu pohľad spočinul na čistej, nenarušenej bielej stene a bol otočený chrbtom k ostatným, väčšinou premoknutým hosťom, pod ktorými sa tvorili malé mláčky vody, chrbtom k čašníkovi s handrou, a chrbtom k fľakatej mačke, ktorá vbehla nespozorovaná dnu z terasy, prebehla miestnosťou a skryla sa pod skrinkou s naukladanými riadmi a príbormi.  A takto čakal, takmer nehybne zahĺbený do vlastných myšlienok, vízií a plánov, na mladého  muža, aby si na ňom otestoval silu svojich  myšlienok, o ktorých užitočnosti a pravdivosti bol síce presvedčený  bez náznakov pochybností , ale prezentáciu a oponentúru myšlienky po pravde považoval za nástroj, posilňujúci sebavedomie a tým aj dôraz a jednoznačnosť pri jej uskutočňovaní.  Každá myšlienka potrebuje pred svojou realizáciou pohladenie.

A tak nemohol uvidieť hosťa, ktorý vstúpil do miestnosti cez dvere od recepcie, ale v myšlienke sa ho ihneď uchopil, presvedčený o tom, že kroky patria tomu, ktorého tu mal stretnúť. Muž zastal pri vchode,  rozhliadol sa  a po krátkom zaváhaní kráčal priamo ku Globovmu stolu. Akoby Globa poznal, ale nebola to pravda, iba ho zaujal Globov široký červeno-zelený klobúk, ktorý trónil Globovi na hlave ako symbol jeho zvláštnosti.

Hoteloví hostia pripomínajú panoptikum voskových figurín, s tvárami obrátenými k mužovi, ktorý vošiel. Očami hľadia cez jeho telesnosť bez toho, aby sa ho dotkli. Tak ako hľadia oči svedkov na popravu odsúdenca. Nevidia videné, žiadnu určitosť. Pre nedostatok vôle hľadieť  na človeka cez svoj strach, na stopy času na jeho tvári, cez čas, ktorého plynutím sa rytmicky približuje zatiaľ vzdialená hodina  jeho smrti zastrelením, ale už zaznamenaná do tváre pamäťou, ktorá minulé prenáša do budúcnosti a takto umožňuje plynutie identického času včera, dnes a zajtra.

V skutočnosti nejde o nič významové v pohľadoch osôb za kaviarenskými stolíkmi, lebo pravdou je,  že je nudné popoludnie v hotelovej kaviarni mimo hlavnej sezóny a muž, ktorý vstúpil je cudzí element.

Muž, ktorý vstúpil do kaviarne mohol mať odhadom necelých tridsať rokov, bol odetý do znečisteného jednoduchého turistického odevu, mal  vysoké topánky pokryté jemným prachom, kockovanú ľahkú košeľu, na krku lacnú retiazku a nohavice, ktoré mu siahali tesne pod kolená. Mal priemerne vyvinutú postavu čo do výšky a skôr podpriemernú, pokiaľ sa týka jej vytrénovanosti; dlhé vlasy mu zakrývali krk, jeho neoholená tvár pôsobila unavene, ale pokojne, a vinu za to, že nebol krásavec, niesol jeho trochu zväčšený a deformovaný nos; kým prvé bolo dielom genetiky, druhé dôsledkom zranenia.

Muž pristúpil ku Globovi, zastal, akoby čakal na jeho reakciu, a pretože neprišla,  sadol si bez vyzvania za stôl a pozrel sa mu do očí. Návštevníci kaviarne odtrhli zrak od muža a zahľadeli na predmety, ktoré mali pred sebou na stole. Poháre, lyžičky, servítky.  Čašník vo vojenskej uniforme vojaka z prvej svetovej vojny stál pri servírovacom stolíku  so zákuskami a občas si z nich prstami kúsok odštipol. Glob aj muž mlčali, nepozdravili sa, len Glob mierne prižmúril  jedno oko a dal tak najavo svoj súhlas s mužovou prítomnosťou na tomto mieste.   V miestnosti panovalo nemocničné ticho, staršej pani v čiernom tričku s veľkými ovisnutými  prsami padla na zem kovová lyžička, ktorá zazvonila o kamennú dlážku ako kravský zvonec v kostole. Rýchle ju odkopla pod susedný stôl v márnej snahe skryť pôvod tohto nesúrodého zvuku.  Čašník sa spustil na kolená a štvornožky zaliezol pod stôl pre lyžičku, postavil sa, zahodil ju do koša na papier, a panej, ktorá hluk spôsobila, doniesol ako náhradu veľkú drevenú lyžicu, aká sa používa na naberanie halušiek z hrnca.

V tom okamihu sa ale rozleteli prudko dvere vedúce z terasy do reštaurácie a dovnútra sa hlučne vrútili tri dievčatá mladého ale – pokiaľ ide o vek zákonnej nevinnosti – neurčitého veku, ako to už býva u dievčat predčasne rozkvitnutých do ženskosti. Drevená lyžica padla na zem. Všetky  tri  sú odeté do rovnakých bielych, po členky siahajúcich šiat z čipiek podšitých priesvitnou látkou, ktoré síce nič neodhaľujú, ale predsa len poskytujú návod na poznanie toho , čo aj tak možno tušiť u žien, z rozmaru.  Už z diaľky na Globa vykrikovali a neprestávajú, stále vykrikujú: „Milý náš Glob, láska naša, svetlo naše, spása naša, svetovládca, krása a nádej …“  Pritom sa nerozbehli rovnou cestou k nemu, ale krúžia medzi stolmi, privádzajú mnohých hostí do pomykova, svojim pohybom, krikom ,krátkymi  sloganmi, prevracaním stoličiek a vôbec tým, že naplnili celú miestnosť hlukom, pohybom a čerstvou vôňou mladých tiel.

Ku Globovi priskákali dievčatá ujúkajúc a pištiac  postupne, jedna ho objala zozadu okolo pliec, druhá uchopila jeho dlane a opatrne si ich priložila na drobné prsia, tretia, ktorá pribehla posledná, kľakla si k jeho nohám a objala Globa okolo stehien. Glob celý tento hurhaj vnímal so zdanlivým pokojom, s mierne ironickým úsmevom namiereným do prázdna, aby nakoniec, akoby napočítal do troch od okamihu, ako sa ho dotkla tretia dievčina, všetky tri surovo rýchlym pohybom rúk a nôh odhodil či odkopol.  „Neprišli ste v správny čas“, zašomral.  „Teraz nie, zmiznite, divošky, zmiznite. Tienite mi vo výhľade. zmiznite.“

Dievčatá sa usedavo rozplakali, tak ako to dokážu len malé deti, ktorých vôľa a potešenie narazí na nevoľu dospelých,   vzpriamili sa a obstáli Globa  vo vzdialenosti, ktorá si im zdala byť bezpečná. Vlnili sa v bokom, hádzali po Globovi zvodné pohľady, naťahovali k nemu, s neustávajúcim plačom, svoje ruky.   Glob, očividne nervózny a zlostný,  siahol do vrecka nohavíc a vytiahol z nich krátky teleskopický prút, ktorý sa v jeho ruke premenil na bič a zahnal sa ním na dievčatá ako na neposlušné kone v cirkuse. Tie rýchlo, bez ďalšieho odporu,  vybehli z miestnosti.

„Prepáč mi, chlapče, tento krátky zmätok, toto intermezzo, nebolo v pláne. Som Glob, také mám meno“ oslovil Glob muža. „Čakal som ťa, aj keď ťa nepoznám, a ty mňa taktiež nepoznáš,  lebo obaja žijeme v inom svete, hoci by sa to možno niekomu nezdalo, keď sedíme za jedným stolom. A napriek tomu si to ty, na ktorého tu už niekoľko dní čakám.“

Mladý muž sa prekvapene pozrel na Globa a natiahol k nemu ruku, aby ho pozdravil a predstavil sa. Glob ho ale nepustil k slovu.

„Tvoje meno nie je dôležité, pre mňa si Jeden a tak ťa budem volať. Si ten, kto ma nepozná, Jeden vydelený z masy, kto jediný má tú výsadu vypočuť moje vzdychy a posledný kto bude môjmu plánu protirečiť.“

„Plánu? Čo ma do vášho plánu, prečo ja? Všetko je len náhoda, miesto, táto stolička, vy a ja.  Mojim plánom je objednať si kávu, minerálku a na posilnenie gin. To je môj plán, že som práve tu, s Vami, je náhoda.“  Muž sa usmial na Globa a kývol na čašníka, ktorý sa tváril, že ho nevidí a odišiel z miestnosti niekam do zákulisia.

„A predsa je to plán. A čašník sem nepríde, nebude rušiť, má iné povinnosti“

„Plánoval som cestu inak, to len búrka zahnala sem moju loď.“

„Cesta do cieľa nemusí byť len jedna.“

„Nemusí, ale to, že som tu, je náhoda.“

„Možno to nie je náhoda“, Glob zdvihol prst a ukázal na svoj klobúk. „Neobvyklé priťahuje neobvyklé.  Teba sem pritiahla zvedavosť, a to nie je náhoda.  Čakám ťa už dlho, a že práve teba? Si ten, kto nepočul moje meno a aj tak nesie v hlave odpor voči mojim slovám. Nesúhlas s mojim posolstvom.“

„To je nejaká hra, hráte lebo sa nudíte? Rozmýšľate z nudy… a potrebujete partnera“, poznamenal Jeden a uškrnul sa.

„Ale no, uvažujete ironicky, ale nie ste ďaleko od pravdy. Nuda nemusí byť zbytočne stratený čas. Nuda, ako aj bohatstvo,  vás môže prinútiť k aktivitám, ktoré už nie sú anonymnou hrou s anonymnými hráčmi v počítači,  ale vráti nás späť k realite, ktorú sme v hre stratili. Niekto sa postaví do okna a počíta reálne autá na ulici, niekto môže z nudy každú hodinu utierať reálny prach v byte, a niekto, kto má v hlave hoci len  jednu myšlienku, môže ju znenazdajky, z náhleho popudu, sám prekvapený, začať rozvíjať, rozmnožovať  v mene dobra i v mene zla, podľa toho na koho dopadnú dôsledky, konečná zhmotnená idea. Pretože, ak je svet rozmanitý, negeometrický, rovnako rozmanitý a negeometrický je aj účinok akéhokoľvek zámeru.“

„Tak predsa v konečnom dôsledku náhoda?“

„Tam, kde chýba systém a poriadok, ale toto nie je taký prípad. Vás sem priviedla moja myšlienka a môj cieľ.“

„ Ach táaak,  Vás prepadla myšlienka. Nudíte  sa často!“, Jedného neopúšťa irónia.

„Nie často, v poslednom roku vôbec nie, aj keď som všetko videl, čo možno vidieť očami, a všetko poznal, čo rozum rozpozná. A mal som tiež všetko, čo mať sa dá. Ale jedného dňa som sa zobudil, a uvidel som, že som chudobný, že stojím, ležím, sedím, počítam dni a slnká, plávam v jachte po mori, vyschnutý v tom mori kvapiek, hneď na to ponorený v piesku, v miliónoch zŕn, čítal som knihy a smial z chudoby ducha, áno nudil som sa, strašne som sa nudil, a preto som nakoniec, keď som už všetko skonzumoval, čo konzumovať možno, siahal po čiernej knihe, po knihe poznania, poznáte ju, po biblii, a prestal som sa nudiť z toho nadbytku, v ktorom už nič nebolo nové, zaujímavé, vzrušujúce. Nebolo to ľahké, miestami povrchné a hlboké súčasne, smiešne a vážne, vždy záležalo od uhla pohľadu, nálady, ráno inak, večer inak, písmena sa strácali a vynárali pod mesiacom a pod slnkom s rovnakou intenzitou a rýchlosťou. A ako som hlbšie prenikal do podrobností božieho zámeru spoznával som aj hranice, ktoré boli vytýčené človeku pre život do smrti, a charakter existencie po smrti. A tak som sa sám seba spýtal, ako do hraníc predsmrtného života vtesnať nádeje, ktoré sa opierajú o dobrá posmrtného života.  To bola tá myšlienka, ktorá presiahla stav nudy.“

V kaviarni sa medzičasom za stolmi vystriedali niekoľkí hostia. Jeden si všimol, že tu zostali len vekovo starší ľudia. Odhadol to na priemerných osemdesiat rokov.

„Akosi nám zostarla kaviareň“, poznamenal.

„Zostarla, práve v tomto veku sa ich naša debata najviac týka.“

„Veď nás nemôžu počuť.“

„Nemôžu, ľudia sa však už naučili konať aj inštinktívne, ako mravce na mravenisku. Účelne ale inštinktívne. Ale nevšímaj si ich, nepočujú, nie sú dôležití.“

Jeden obrátil pozornosť znovu na Globa.  Zaujímavý pán, možno to ozaj nebola len náhoda, že si prisadol práve k tomuto mužovi s čudesným klobúkom na hlave.

„To si Vás Boh omotal okolo svojho prsta?“, trochu provokatívne pokračoval v rozhovore Jeden.

„Boh? Dobro. Láska, ale aj prísna spravodlivosť. Spoznal som toho posolstvo a prijal som ho.“

„To mnohí, začuli toto posolstvo a prijali ho, to nie je nič neobvyklé.“

„Začuli ale nepočuli, lebo neprecítili a preto nepochopili. Ak chceš rozmotať toto klbko, zabudni na chvíľu na Boha, anjelov, svätých, ponor sa do seba a poobzeraj sa dookola,  na tú biedu, krv, falošnú lásku, a  potom opäť sa vráť k textu knihy, a možno pochopíš ako málo miesta zostalo Bohu na zemi a aký veľký priestor dostal človek na činy hľadanie. A keď to pochopíš, vnoríš sa do tohto priestoru, pocítiš dotyk a nájdeš svoj cieľ.  Ibaže ty sám musíš rozhodnúť, kto sa ťa dotkol.  Boh alebo Satan? Kto sa pozval do svojho objatia? To prišiel okamih voľby, a po voľbe ihneď oslobodenie, či už budeš nasledovať tento dotyk, alebo ho odmietneš.  Po rozhodnutí budeš prinútený konať slobodne. A musí nevyhnutne nasledovať čin, lebo  bez činu je sloboda prázdny pojem a zbytočnosť, ktorá zaťažuje dušu a neustále niečo našepkáva a môže mať za následok nepokoj, alkoholizmus, až depresiu. Budeš nasledovať tento dotyk –  ale nikdy nie bez pochybností o tom koho týmto nasleduješ. A ani táto  poslušnosť nemusí byť dobrovoľná, ak sa pred voľbou neoslobodíš od predmetného sveta, od slova, a neodovzdáš svoju vôľu sebe. Ale pretože máš slobodu voľby môžeš  ten dotyk aj odmietnuť, môžeš sa zrieknuť vnútornej povinnosti prijať rozhodnutie, čo ťa ale neoslobodí, naopak, len s napätím  budeš musieť celý svoj život na zemi čakať na konečný rezultát bez možnosti ho ovplyvniť. Budeš čakať do večnosti, koho dotyk si nenasledoval, Satanov dotyk či dotyk Boha. Jedno aj druhé môže viesť do pekla, alebo do Raja.  Ja som prijal rozhodnutie, ty ho prijmeš tiež, ale nebudeš na mojej strane.“

„Nie ste tak trochu fatalista? Podľa vás“, prerušil Jeden Globa, „ podľa vás život je len náhodným výsledkom slobodných rozhodnutí  … . Alebo vystrelím naslepo, a  výsledok ti oznámia až na večnosti …  alebo nevystrelím, nikoho a nič netrafím, ale neviem, kto ma za to pochváli a komu som tým ublížil. Čo je to za bláznivá filozofia, aký svetonázor, bez východiska. A to ešte aj mávaš vzduchom slovami ako sloboda, voľba a rozhodovanie.   Ak sa len trošku zamyslím, tak najrozumnejšie sa zachovali Vladimír a Estragon, keď čakali na Godota. Nič lepšieho sa im nemohlo stať.“

„A to trápilo aj mňa, trafil si – nechtiac – klinec po hlavičke. Pre človeka – ty nie si výnimka – neriešiteľná situácia, a to o to horšia, ak si svoju situáciu neuvedomuje. Výsledkom je zlo na tejto zemi a stopy plné zvieracej a ľudskej krvi. Fanatizmus a nenávisť z presvedčenia. A bomby z oblohy zabíjajú pritom nevinných v záujme odstránenia zla. A keď sa už zlo vydáva za dobro, je možná len jedna cesta, a táto cesta je môj plán.  Musíme, musím zmazať tieto stopy zneuctené krvou nezúčastnených, hoci vinných, vedome či nevedome  vinných, a tu na zemi vytvoriť podobu Raja ešte pred nebeskou bránou. Pomôcť ľudom na zemi  konať jednotne a v zhode a aj Pánovi na nebesiach pomôcť napraviť jeho omyl a oslobodiť ho od nevyhnutnosti posledného súdu.“

Glob sa pri týchto slovách prudko zdvihol zo stoličky, vyskočil na ňu, vystrel ruky k stropu, zobral pestrofarebný klobúk do pravej ruky a začal ním mávať ako na pozdrav.  Tým upútal pozornosť všetkých prítomných v sále, ktorí si do tejto chvíle pomaly usrkávali zo šálok s kávou so sklonenou hlavou. Ako na povel zdvihli pohľady nahor, do jedného bodu nad  Globovým stolom. Iba Jeden nezdvihol svoj zrak, ale nenašiel v sebe odvahu, aby prerušil ticho v hotelovej kaviarni, aj keď sa mu do úst vtískala otázka, tak samozrejmá po Globovom vyhlásení. Glob mával klobúkom vztýčený na stoličke,  ostatní hostia zmeraveli s pohľadom obráteným ku stropu, len Jeden, taktiež nepohnute, namieril svoj zrak k dverám smerujúcim na terasu. Preto bol aj prvý, kto zbadal za sklenenými dverami pohyb  a tri už známe Globove dievčatá, ktoré sa potichu vrátili do miestnosti ,teraz ale už nie v bielych šatách, ale v zelených blúzkach a červených sukniach,  ktoré im siahali ledva do poloviny stehien. Pôvodne boli dlhšie, ale niekto ich zrejme dosť náhlivo, neodborne úmyselne skrátil. Zrejme boli na Globa stále ešte nahnevané, urazené, lebo si Globa vôbec nevšímali, ale za to oveľa väčšiu pozornosť venovali ostatným hosťom. Postupne k nim náhlivo, ale nehlučne priskakovali,  upozorňovali sa seba buď štuchancom do chrbta, úderom do temena hlavy, alebo niekedy, keď to považovali za potrebné, priamo brali ich hlavy do svojich dlaní, a keď sa im podarilo obrátiť pozornosť na seba, zvodne im poodhaľovali svoje prsia, tak mužom ako aj ženám, očividne Globovi na truc. Pomerne rýchlo takto odviedli pozornosť prítomných od Globa na seba, s výnimkou mladšieho muža s bledou až kriedovou  tvárou, v spoločnosti staršej dámy, matky alebo zákazníčky – ktorý stuhol s pohľadom na strop a po tvári mu tiekli potichu slzy. Dievčatá ho obstúpili, snažili sa zo všetkých síl skloniť mu hlavu a dať mu nazrieť do svojich blúzok, až nakoniec jedna z nich mykla plecom, chytila pána s ustrnutou hlavou za ruku a strčila si ju do nohavičiek. V kaviarni bolo od chvíle, keď Glob vyskočil na stoličku hrobové ticho. Aj dievčatá sa po kaviarni pohybovali síce rýchlo, ale obdivuhodne ľahko a nehlučne.   Po minúte začalo dievča s rukou v nohavičkách vzdychať, najprv takmer nečujne, postupne stále hlasnejšie a hlasnejšie, až kým svojimi hlasnými vzdychmi nenaplnila celú miestnosť. Pán s bledou tvárou konečne odvrátil svoju tvár od stropu, zdvihol sa zo stoličky, roztvoril ústa z ktorých mu vykĺzol nadmerne dlhý jazyk a za hlasného, hurónskeho smiechu začal dievčaťu oblizovať tvár. Ostatní hostia sklonili hlavy hlboko až k šálkam a začali hlasno sŕkať kávu, až kým celú scénu neprerušilo plesknutie bičom.  Glob, ešte stále vztýčený na stoličke, teraz ale z výrazom v tvári plnom zlosti, zamával raz, druhý raz a tretí raz bičom. „Odíďte okamžite“, vykríkol Glob.

„Odídeme, odídeme“,  jačali dievčatá zborovo, „ale neumrieme. Nedokážeme to, lebo nevieš bez nás žiť.“

Dievčatá tak ako nečakane prišli, tak rýchlo opäť vykĺzli cez tie isté terasové dvere von z kaviarne, teraz ale s hlasitým smiechom.

Glob si opäť sadol na stoličku, do tváre sa mu vrátil priateľský výraz a  obrátil sa k Jednému, akoby sa predchádzajúca scéna vôbec neodohrala. Jeden si strčil do vrecka nohavíc nožničky, ktorými si čistil nechty, zatiaľ čo dievčatá poskakovali medzi stolmi a pútali pozornosť obsahom svojim blúzok. Jeden si ich ale nevšímal a ony mu dali pokoj. Koniec koncov Jedného strop nezaujal.  A zrejme aj Globova reč ho nezaujala viac ako stokrát počutá anekdota.

„Reč Vám plynie z úst ako voda v horskom potoku, ale voda v potoku je zmysluplnejšia, než vyhlásenie o pomoci Bohu“, dosť neľútostné ohodnotil Jeden Globov pokus o zaujatie jeho pozornosti. Globa ale takáto reakcia neprekvapila. Usmial sa, ako sa usmievajú rodičia nad pokusom dieťaťa o napodobňovanie správania dospelých.

„Chlapče, Boh nás potrebuje, našu podporu, lebo my sme stvorení nielen na jeho obraz, nie sme len jeho nedokonalou podobou, ale máme svoju nezávislú vôľu, svedomie, svoje hriechy, omyly. Ak je Boh láska, tak človek sa mu očividne nevydaril, a preto ho treba napraviť, aby On v ňom mohol rozvíjať svoju pozitívnu vôľu namiesto energie pomsty a odplaty, ku ktorej by bol prinútený svojou podstatou, tak ako je hospodár prinútený vyhubiť škodnú, aby mu nezničila úrodu.

Ja, tak ako mnohí, bol som v prvej fáze uchvátený textom knihy, stal som sa jej väzňom, hltal som príbehy a poučenia a koril som sa obetiam svätých, ale stále mi niečo chýbalo, niečo mi tu nehralo, mal som pocit advokáta odsúdeného na boj za svojho klienta,  ktorý kĺže s nevôľou medzi paragrafmi, a napriek úspechu mu duša stále plače, lebo vie, že zákon nie je všetko, osudy jednotlivca nie sú všetko, keď  ide o celok, o odkaz, ktorý zanecháva v boji za hriešnika má deštruktívnu moc, lebo ani jeden zákon, norma, pravidlo nenaprávajú celok zostavený z rozmanitých ľudí.  A rovnako aj Boh selektuje,  podľa zákona, a tiež mu uniká celok, a preto spásu ponúka až tam, kde ma najväčší dosah – pre vyvolaných za hrobom.  Takto som  ja som pochopil, že Boh potrebuje pomoc, lebo ak je Boh nekonečne láskavý – ja tomu verím – určite túži objať celé ľudstvo, aj tých, ktorí idú dnes za Satanom. Pretože ho smrteľný človek nedokáže priamo zničiť, musíme mu vziať vzduch na dýchanie. A tým vzduchom sú tí, čo ho nasledujú – najčastejšie nevedomky, keď veria,  že kráčajú a bombardujú s Bohom, ako som to už vysvetlil . A keď ho pripravím, ja pripravím“, zdôrazňoval Glob,  „o túto jeho stravu, Ježiš Kristus zavrhne do tmy už len chrapčiaceho Satana, slabého bezdomovca, potulujúceho sa mimo hlavných ciest, v hlbokých čiernych  lesoch medzi vlkmi a medveďmi.  Ale, čo je hlavné, Boh tu  potom nájde ľudstvo, bez jedinej výnimky ako zaslúžilý objekt svojej lásky, a bude  nás bude môcť milovať ako celok a prijať nás ako svoj jeden nedeliteľný výtvor  hodný jeho lásky a tiež jeho šťastia.“

„Toto ja nemôžem prijať, mám z toho hrôzu“, vykríkol Jeden mimo akéhokoľvek sarkazmu:   „Keď miluješ ľudstvo, nemiluješ jednotlivca. Ja nie som nehybné zrnko celku, ja som indivíduum, mám jedinečné srdce a jedinečnú povahu, jedinečnú vôľu a jedinečnú radosť, a ….“, chcel pokračovať Jeden, ale Glob mu nedal dohovoriť.“

„ A jedinečný penis, že? To nie je podstatné, len  priestor pre Satana. Tá tvoja jedinečnosť, priestor pre spory, hádky, vojny, zabíjanie, všetko zlo na svet.  Všetky tie odlišnosti, náboženstvá, …. politické  boje ako aj boje o ženy, ako aj o mužov.  Všetci pochádzame z jedného prachu zeme …  Veľká kopa, jednej farby, pochoduje jedným smerom, keď sa na ňu pozrieš zblízka, zbadáš, že pozostáva s miliárd nekonečne drobných do seba zapadajúcich bodiek, čiarok, tak aby pôsobili z diaľky ako jedno veľké Dobro a Šťastie  v Láske.“

Jeden sa nahlas rozosmial, naklonil sa cez stôl smerom ku Globovi:  „Ale no, vyjadruješ sa ako básnik a súčasne drístaš  hlúposti, kamsi sa ti v tej mase stratil, človek, či nie? Ugniavili ho tvoje body, čiarky, či ako?“

„Nenúť ma zachovať sa k tebe hanebne, musel by som ťa znenávidieť“, vyprskol Glob na Jedného tak, ako by to málokto z tých, ktorí ho poznali, od Globa očakával.  Oči sa mu zachveli, pery zovreli, ruky roztriasli, ako generálovi na konci pochodu pred rozkazom na ostrú streľbu do živých cieľov, streľbu, ktorou sa tí, čo neučinili pokánie odprevádzajú do pekla. O chvíľu, už miernejšie, dodal:

„Tých, ktorých milujem, karhám a trestám. Preto, radím ti, spamätaj sa a pokorne so mnou diskutuj,  výsmech a irónia tu nie sú na správnom mieste.“

„Mám to chápať tak, že žiadaš odo mňa pokánie? Alebo, ak som ťa správne pochopil“, Jeden zvážnel, „alebo, ty nežiadaš pokánie odo mňa, ale od ľudstva! Veď jednotlivec je pre teba len nehybný kameň v mohutnej pyramíde, najmenší prvok, ktorý ani prvkom nie je, lebo je pre teba o niečo menej ako nič. Dobre som tomu porozumel?“

Glob sa zmierlivo usmial a odpovedal:  „Máš pravdu, čosi si pochopil, ale načo je dobré takéto pochopenie, keď pritom stojíš na nepravej nohe a mávaš rukami do prázdna tejto sály.  Ako by mohla existovať kopa piesku na ihrisku, ak by nebolo zrnka, ako by mohol fungovať systém, ak by v ňom neboli zladené jeho prvky v božskej harmónii?  Čo uprednostniť, strom, z ktorého odrežeš nezdravé konáre a hodíš do ohňa, alebo strom vypestovaný s láskou v plnom zdraví, bez hŕč a chorých listov?“

„Ak sa mňa spýtaš, ja milujem les tak ako vyrástol, rozvinul sa z náhodne popadaných semien v divokej rozmanitosti, s krami, vysokými a nízkymi stromami, pichliačmi a bodliakmi, nedefinovateľnou vôňou a čerstvým vzduchom medzi vetvami.“

„A zahnívajúcimi vetvami na zemi ….“, ironicky precedil cez zuby Glob.

„Áno aj zahnívajúcimi vetvami, hoci aj jedným konárom, ktorý bude iný ako ostatné konáre a naruší tvoju dokonalú harmóniu, tak ako aj jeden, jediný nezosúladený prvok má silu rozbiť ten najpevnejší systém.“

„Oponuješ mi starou pravdou. Viem, že aj drobná chyba aj drobný omyl, má silu a schopnosť zbúrať silné svety, pochovať zámery a zabiť nesmrteľných, podobne ako keď Pán dovolil hadovi plaziť sa v tráve Rajskej záhrady.“

„ … a nebol to zámer, had v Rajskej záhrade?“, pýtal sa už diskusiou zaujatý Jeden.

„Iba ak by si sa zriekol obrazu dobrotivého Boha, ktorý by úmyselne chcel zabiť vlastné dielo.“ reagoval Glob.

„Nesúhlasím, Boh je dobrotivý, aj keď bol had zámer. Cez hada boh človeku vedome daroval vlastnú vôľu, jedinečnosť, schopnosť myslieť a prijímať rozhodnutia. Bez tohto daru by človek nebol človekom a bol len zvieraťom, tak ako každý iný zver.“

„Vďaka Bohu za tento zámer. Ale. Vôľa k činu a sloboda prijímať rozhodnutia sú určite veľké dary. Z polovice je mi s tebou ľahko súhlasiť. Ale bolo nutné vopred naprogramovať zlyhanie? Hriech? Ak hriech nebol zámer, nemal súčasne vo svojej všeobjímajúcej láske, ktorý si netrúfam spochybniť, prijať aj opatrenia, ktorými by zabránil človeku stratiť nesmrteľnosť? A namiesto toho ho vrhol do svárov, vojen, utrpenia, do náručia smrti, do podhubia, z ktorého vyrástol smiech Satana?  Nuž ja verím, že to nebol zámer, ale dôsledok jedného nesprávne naprogramovaného zrnka piesku … chyba v programe.“

„Nemal by si si trúfať hodnotiť Boha cez jeho skutky, prerušil Globa Jeden.  Taktiež verím v Boha, ale pre mňa je Boh Bohom neznámym, a nič z toho, čo mi tu sa snažíš vtĺcť do hlavy, nie je pre mňa podstatné. Boh je  mimo sféry môjho chápania, je bohom transcendentným, skrytý v neznámom svete – kde, pre nás, pojmy ako pravda, omyl, zámer, sloboda  nemajú náš ľudský rozmer, a pohybujú sa mimo nášho chápania, aj keď viem, že mnohí z biblie odvodzujú kde aké vlastnosti a závery týkajúceho sa sveta mimo nášho chápania. 

„Sloboda“, zadumane prehovoril Glob. Postavil sa zo stoličky, prehľadal si svoje vrecká, akoby v nich niečo hľadal a znovu si sadol na svoju stoličku. „Pekné slovo, a koľko krvi sa pre toto slovo prelialo. Mne ale z pretekajúceho srdca hovoria ústa inak. A moje ústa vravia, dosť bolo krvi, bolesti a strádania. Sloboda, dobre, môže byť ako pocit, prečo nie. Ale najprv nech všetci, doslova všetci, rozmýšľajú ako jeden, uvažujú ako jeden, podľa jedných pravidiel, zákonov a zásad, potom, prečo nie sloboda, sloboda ľudí v usporiadanom rade.“ Glob sa na chvíľu odmlčal, opäť si prehľadával vrecká a spokojne sa usmial, keď našiel to, čo hľadal, z vrecka vytiahol malú píšťalku, a položil ju  pred seba na stôl. A pokračoval:

„Teraz to hlavné. Boh pripravil pre spravodlivých Raj, po smrti, bez bolesti, chorôb, strádaní. Pre vyvolených. Po zemetrasení, ohromnom  ničení , po ktorom prežijú len niektorí. Po rozlomení siedmych pečatí, po siedmych trúbach a vyliatí hrôz zo siedmych čiaš.  Po veľkej vojne, hladomore, krupobití a ohni, po ktorom prežijú len tí, ktorí obstoja pred Bohom.  Ale čo, ak obstoja všetci? Bude nutné meniť rieky na potoky krvi? Nebude.  Apokalypsa nenastane a som presvedčení, verím, že Boh je láska a  zriekne sa svojej pomsty, ak Satanovi pripravíme na Zemi priestor, v ktorom ho postihne trest osamelosti. Stane sa z neho večný pútnik, ktorý bude márne hľadať  svoje stádo skazenosti. Ak by našiel Jedného, našiel by aj miliardy, ale Jedného nenájde.  Pretože predtým ako Baránok roztvorí knihu so siedmymi pečaťami, získam sedem sieti pre všetky mysliace tvory na tejto zemi, ktoré zahltia celú zem.  Týchto sedem sietí objíme svet s posolstvom dobrej, vzájomnej jednoty a porozumenia všetkých ľudí na zemi.  K tomu ale treba z ľudí zotrieť nánosy minulých časov, ktorými majú zanesené svoje vnútorné orgány, od mozgu až po pohlavné orgány, cez ktoré odovzdávajú hriech stále novým generáciám.  Nech nie podaromnici je svet zviazaný sieťami, nech poslúžia na šírenie posolstva a súčasne na  transformáciu ľudí tak, aby sa z nich vytvorila jednotná masa jedného rovnakého zážitku v rovnakej situácii s hodnotami, ktoré sú našim cieľom a sú spísané v desatore božích prikázaní.“

Do miestnosti vstúpil čašník so svojimi pomocníkmi, všetci v bielej zástere inak úplne holí. Hostia sa zdvihli zo svojich stoličiek a po špičkách, nehlučne, opúšťali reštauráciu, pričom postupne zo seba odhadzovali  kusy svojho odevu  a vo dverách, už nahí, sa odievali do čistotou žiariacich bielych plášťov. Čašník zamkol kľúčom dvere, ktoré vedú na terasu a ako posledný opustil miestnosť. Globa a Jedného akoby nevidel.

Glob sa na túto scénu s úsmevom zahľadel a dokončil svoju úvahu: „Zbavím ľudstvo starého plášťa a darujem ľuďom  nový nepoškvrnený. Ľudia prestanú byť nepriateľmi, navzájom sa dôverne spoznajú a budú druhých milovať a chápať, rovnako ako budú milovať a chápať seba, lebo aj ON bude JA.“

Jeden sedel na svojej stoličke a zdalo by sa, že nepočúva, je do seba zahľadený, a tu na tomto mieste neprítomný.  Omyl. Očervenel v tvári, zaťal päsť, vyskočil zo stoličky a chytil Globa za krk: „Ty chceš zmanipulovať a pretvoriť  celý svet? Odbremeniť svet premenou ľudí na bábkové divadlo, ľudí zbaviť ľudskosti, ich tvári?“

Glob chytil Jedného za ramená a vtlačil ho späť do stoličky. Jeden a mu pokúsil vytrhnúť, ale Glob bol silnejší.

„Zmanipulovať. Aké škaredé slovo. Fuj. Usmerniť a priblížiť k Bohu, taká je pravda. Ako priviesť deti k Bohu, ak ich nepošleme na správnu cestu a necháme ich len tak behať po krajine, blúdiť po lesoch, diaľniciach, ktoré vedú kto vie kam, a kto vie do ktorých priepastí? Usmerniť , nie manipulovať, naučiť ich kráčať v jednom šíku …“

„… a mávať vlajkami s logom vládcov …“, prerušil Globa zadychčaný Jeden. Glob ho objal a stále pevne držal.

„ Neodsudzuj, uhol pohľadu je dôležitý. Pod uhlom pohľadu sa menia farby na hranách kocky,  poslušnosť sa mení na zradu, oddanosť na poddajnosť. Ak by si zmenil svoje stanovisko, videl by si mnohé inak a nepoužíval by si také odsudzujúce slová.  Hodnotiace súdy a opisy sú len ideológia  z hlavy poznačenej  minulosťou, minulými zážitkami, a dokonca aj náhodným momentom oplodnenia tvojej rodičky mužom.  Náhodným stretnutím ploditeľov. Si plodom náhody a náhodná je aj tvoja skúsenosťou. Si determinovaný ako každý jedinec, a preto si neslobodný, uväznený vo svojej ideológii, pod nánosom bahno na tvojom egu, ktoré ťa sputnalo  oceľovou ťažkou reťazou, uväznilo v kobke, z ktorej nedokážeš vzhliadnuť k svetlu vysielaného z neba aj zo Zeme tebe v ústrety,  Bohom z Neba a Bohom Zeme. Ale ty si odsúdený pre tvoju slobodu, pre úteky z kobky, preto zahynieš. A zahynieš podľa plánu.“

Glob uvoľnil stisk, ktorým držal Jedného pripútaného na stoličke a pustil ho. Jeden sa nepokojne zahniezdil a vstal. Porozhliadol sa po prázdnej miestnosti. V tichu, ktoré nastalo, keď Glob prerušil svoju reč, bolo spoza steny počuť hrkotanie riadu.

„Je horúco“, predniesol Jeden lakonicky.   „Nie je Vám teplo vo vašom klobúku? Nehromadí sa Vám pod ním pot? To by zodpovedalo teplému večeru a bolo by to zákonité,  svet nestojí len na náhode, neveríte na zákonitosť ?  Videl som potkany ako sa množia, keď som ako študent čistil mestské kanály. Keď sa potkany množia a plnia kanály podľa svojich zákonov, nie je zákonité, ak sa aj ľudia množia pre zachovanie rodu?  Ako chlapec, mal som dvanásť rokov, som prichytil svoju matku s cudzím mužom v necudnej polohe, a ako som sa mal s tým vyrovnať, ak nie tým, že aj takéto skraty  sú niekde zakorenené v podstate človeka? V niečom, čo človeka kreovalo v minulosti?  Veď naďalej som túžil ju mať rád. Veď ten nános, to bahno ako vravíte, to je to, čo robí život pestrým, ozvláštňuje stretnutia , prináša prekvapenia, iste aj problémy, plač, ale aj smiech a radosť, ktorú by sme nepoznali, ak by sme nemali možnosť smútiť. Či to nie je tak?  Chcete ľudí zbaviť minulosti, individuálnych zvláštnosti. Prečo? V koho mene?  Čomu má slúžiť ľudstvo ako amorfný tvar bez rozmanitých farieb a vôni?  Hovoríte, že taký aký som, je to produkt náhody. Ale akosi ste pozabudli, že aj náhoda sa riadi zákonom, že svet nie je len zhlukom náhodných prvkov, ale že tieto prvky tvoria systém, ktorý má svoje zákonitosti. A zabudli ste, že náhody zhora navyše ovláda Boh.“

Glob sa hneval, nečakal taký tvrdý odpor. Skríkol:

„Boh? Odvolávaš sa na Boha? Ty, ktorý ho nepoznáš?“

Glob klesol späť na stoličku,  Jeden zostal stáť, čašník a pomocníci doumývali v kuchyni riad, vonku svietil mesiac a cez sklo pozorovali dianie v reštaurácii Globove dievčatá. Glob si utrel z čela pot:

„Celok prežije, Jeden zahynie. Aby zhynula minulosť, pre novú prítomnosť.  Mnou stvorenú prítomnosť. Raj na zemi. Tu, počas života a nie až potom, keď zatrúbia v nebi anjeli.“

Glob mocne chytil Jedného za ruku, silne mu ju stačil, až Jeden vykríkol od bolesti.

„Teraz cítiš bolesť, a bola by ešte väčšia, ak by som ti polámal kostičky tvojich krehkých prstov.  Keď ťa pustím zažiješ šťastie?

„Úľavu, pocítim úľavu.“

„To nie je to isté ako šťastie. Keď zablúdila guľka zabije tvojho kamaráta, možno tiež pocítiš úľavu, že nezabila teba. Budeš šťastný? Nebudeš.“ Glob vytiahol so svojho vrecka teleskopický bič, roztiahol ho a práskal ním Jednému okolo uší.  Jeden sa chytil za hlavu, zakryl si uši a spustil hlavu na dosku stola. Dievčatá za sklom začali prudšie vyskakovať, skúšali otvoriť dvere. Boli zamknuté.

Glob pokračoval:  „Úľava je konkrétna; šťastie je slovo,  nedá sa opísať.  Ľudia nepotrebujú šťastie, potrebujú pokoj a istotu. A tú nezískajú vo svete vytvorenom z kriviek, oblúkov, nepravidelných tvarov, rozmanitých uhlov pohľadu, rozmanitých spôsobov chápania toho istého javu. Zbaviť sa zbytočných individuálnych rozdielov. To je môj cieľ, môj projekt pre Raj na zemi.“

„Akoby to malo nejakú logiku“,   Jeden zdvihol hlavu. „Ak by sa to stalo skutočnosťou, nebol by to môj svet. Našťastie, nikto nemá moc, takto transformovať ľudí, …“.  Jeden sa usmial na Globa, akoby mu chcel povedať: Človeče nebláznite, chýbajú Vám tromfy.