Štefan Ziegler

 Román Hermann Hesseho Narcis a Goldmund je román o mne, ale aj o tebe, aj keď si to možno neuvedomuješ, pretože je o ceste, ktorou prechádzame všetci, o našej existencii, o zmysle a cieľoch, ktoré sledujeme vedome či nevedome, pretože ja aj ty, žijeme v jednote nášho telesného ako aj duchovného života, napriek všetkých aj radikálnym odlišnostiam, vzdialenostiam, ktoré medzi nami existujú. Rozhodujúce je, že obidvaja potrebujeme obidva princípy, telesný aj duchovný.

Román je pre mňa malou Bibliou, podobenstvom o dvoch protikladných princípoch ľudskej existencie – o duchu a tele, o askéze a zmyslovosti, o potrebe poriadku a túžbe po slobode. Hesse v ňom ponúka dialektiku, v ktorej sa oba princípy navzájom potrebujú, dopĺňajú a napokon smerujú k hlbšiemu sebapoznaniu. Je to kľúčový román literárnej moderny a celého 20. storočia.

Narcis je mních, učiteľ, asketický intelekt. Jeho svet je svetom tvaru, presnosti, logiky. Vníma život ako úlohu, ktorú treba pochopiť, pomenovať, usporiadať. Jeho sila spočíva v schopnosti vidieť do ľudí, rozpoznávať ich povahu, pomenovať ich smerovanie. Narcis a sa rozhodol pre život v kláštore, pre službu duchu, pre odriekanie. Narcis je pritom schopný hlbokého citu, len ho neprežíva telesne, ale duchovne. Jeho láska k Goldmundovi je láskou človeka, ktorý vidí v druhom jeho pravú podstatu a chce ju chrániť.

Goldmund je opakom Narcisa – nie však jeho negáciou, ale komplementom. Je to človek, ktorý myslí telom, ktorý sa učí dotykom, ktorý chápe svet cez krásu, vôňu, bolesť, dokonca surovosť, cez ženy, cez prírodu. Jeho život je putovaním, neustálym hľadaním, skúšaním, padaním a vstávaním. Goldmund na svojej ceste stretáva rôzne typy žien, ktorým prináša radosť a hlavne utrpenie, naučí sa vnímať krásu prírody ako aj jej surovosť, stretáva sa so smrťou v podobe krajiny postihnutej morom, so surovosťou postihnutých ľudí ale aj prejavmi lásky a vzájomnej pomoci. Sám sa nakoniec osobne stretáva so smrťou, keď sa ocitne vo väzení, kde čaká na popravu. A to všetko nakoniec vyúsťuje v umení ako v snahe zachytiť, umŕtviť a tým zvečniť okamih.

Sila, ktorú nadobúda na svojej ceste, nakoniec vyúsťuje do tvorivosti. Keď objaví sochárstvo, nájde spôsob, ako premeniť svoje zážitky na formu – a tým sa paradoxne priblíži Narcisovi. Umenie je most medzi duchom a telom, medzi myslením a zmyslovosťou. Goldmund je umelec, ktorý dokáže vyjadriť to, čo Narcis dokáže pomenovať.

Hesse pracuje s hlbokou symbolikou: Narcis je „synom Otca“, Goldmund „synom Matky“. Otec je zákon, forma, kultúra. Matka je príroda, pud, život. Goldmundova túžba po matke je túžbou po pôvode, po zmyslovom zakorenení. Narcisova cesta je cestou odlúčenia od matky, cestou kultúry a disciplíny.

Vzťah Narcisa a Goldmunda je jedným z najkrajších priateľstiev v modernom románe. Nie je založené na podobnosti, ale na vzájomnom dopĺňaní. Narcis vidí Goldmundovu pravdu skôr než Goldmund sám. Goldmund zas Narcisovi pripomína, že duch bez života je prázdny.

Ich stretnutia sú vždy okamihmi bilancovania: Narcis hodnotí, Goldmund prežíva. Narcis pomenúva, Goldmund tvorí. A keď sa na konci života Goldmund vracia do kláštora, Narcis je ten, kto mu poskytne posledné útočisko. V ich záverečnom dialógu sa ukazuje, že ani jeden z nich nebol úplný bez toho druhého. Goldmund umiera vyrovnaní so sebou v momentze dovŕšenia svojho diela. Otázka, ktorá zostáva a Hesse na ňu neodpovedá znie: Čo zostane z Narcisa, keď Goldmund zomrie. Dokáže prežiť medzi múrmi kláštora, vo svete vedomia, hľadajúc dokonalosť, bez svojho protipólu? Ešte položím odvážnejšiu otázku: Dokáže existovať dobro bez zla? Nie je dobro bez zla len prázdnou floskulou, ktoré možno definovať slovami, ale už ho nemožno naplniť obsahom?

Hesse neuprednostňuje jednu cestu, nehodnotí, opisuje. Román nehovorí, že jedna cesta je správna a druhá nesprávna. Hesse ukazuje, že človek je napätím medzi oboma a ideálom je  harmónia medzi duchom a telom, medzi podriadením sa poriadku a slobodou, medzi duchovným prežívaním a prírodou, medzi dvomi spôsobmi poznávania – v tichu kláštora a pri bujarom putovaní prírodou a stredovekými mestami.

Narcis a Goldmund je román o hľadaní identity, o potrebe rovnováhy, o tom, že človek sa nemôže vzdať ani ducha, ani tela. Je to kniha o priateľstve, ktoré je hlboko existenciálne, a tým moderné v akejkoľvek dobe. Je filozofickým traktátom, lyrickým románom aj psychologickou štúdiou.

Pri čítaní knihy som sa často musel vracať k inej Hesseho knihe, o Siddharthovi, ktorú som čítal pred niekoľkými rokmi a zanechala vo mne rovnaký dojem. Je tiež o hľadaní zmyslu existencie, o ceste, o túlaní sa životom, aj keď v inom čase a mieste, v orientálnom svete živého Budhu, láske k prostitútke, je o radostiach života a o tichu v pri plynúcej rieke. Obidve knihy spolu vytvárajú fascinujúci obraz Hesseho duchovného myslenia.

Hermann Hesse vytvoril vo svojom diele dva veľké modely duchovného hľadania: cestu rozumu a citu (Narcis a Goldmund) a cestu vnútorného osvietenia (Siddhartha). Oba romány skúmajú rovnakú otázku: Ako má človek žiť, aby bol pravdivý voči sebe?

Narcis a Goldmund je román zakorenený v európskej kultúre – v kresťanstve, kláštornom živote, stredovekej morálke. Je to príbeh dvoch typov človeka, ktorí sa navzájom dopĺňajú.

Siddhartha je naopak zakorenený v indickej duchovnosti. Je to príbeh jedného človeka, ktorý prechádza všetkými možnými cestami – askézou, pôžitkom, prácou, meditáciou – aby napokon pochopil, že pravda nie je v doktríne, ale v jednote všetkého živého.

Kým Narcis a Goldmund ukazuje dialektiku dvoch princípov, Siddhartha ukazuje vývoj jedného princípu, ktorý sa postupne rozširuje, prehlbuje a transformuje.

V Narcisovi a Goldmundovi je konflikt medzi telom a duchom konštitutívny. Goldmund sa musí naučiť tvoriť, aby jeho zmyslovosť dostala formu. Narcis sa musí naučiť cítiť, aby jeho duch nebol prázdny. Ich priateľstvo je mostom medzi dvoma svetmi.

V Siddharthovi však telo a duch nie sú protiklady. Siddhartha sa učí, že všetko je jedno: bolesť aj radosť, hriech aj čistota, rozkoš aj askéza. Jeho osvietenie neprichádza z boja medzi dvoma pólmi, ale z pochopenia, že všetky póly sú len prejavmi jedného prúdu života.

Hesse ukazuje dva typy duchovného vývoja: rast cez dialóg a zrkadlenie (Narcis – Goldmund), rast cez samotu a skúsenosť (Siddhartha).

Goldmund nachádza zmysel života v tvorbe. Jeho sochy sú pokusom zachytiť krásu, utrpenie, materstvo, smrť – všetko, čo prežil. Umenie je jeho cestou k pravde.

Siddhartha nachádza zmysel života v počúvaní rieky, v pochopení cyklickosti, v prijatí všetkého, čo je. Jeho osvietenie je tiché, neviditeľné, bez formy.

Goldmundova pravda je konkrétna, telesná, zobrazená v kameni. Siddharthova pravda je abstraktná, bezpodmienečná, rozpustená v bytí.

Hesse v týchto dvoch románoch ponúka dve veľké odpovede na otázku, ako žiť:

1. Žiť v napätí medzi telom a duchom, medzi slobodou a formou – a hľadať rovnováhu (Narcis a Goldmund).
2. Žiť v jednote všetkého, čo je, bez odmietania, bez súdu – a hľadať súlad (Siddhartha).

Oba romány sú cestami k pravde, ale každá vedie iným smerom. Spolu tvoria celok: európsku a orientálnu tvár Hesseho duchovného myslenia.