vychor

Sex a svedomie
(Milostný príbeh, ktorý sa už stal alebo sa ešte len stane – úryvok)

Alexander kráča smerom k železničnej stanici, v tme, v ktorej doznievajú údery čižiem občianskej hliadky. Kráča sám so svojim vedomím a rozmýšľa o konečnom riešení. . Pre bremeno viny nie je samota vhodným riešením.  Vstúpil do prázdnej staničnej budovy a ticho zašeptal, akoby mal po boku spoločníka: „Prinútili ma stať sa tým, kto som v skutočnosti bol. Kto teda som?

I.

„Poďte dnu, pán docent, sadnite si.“ Alexander si hneď všimol rukopis, ktorý ležal pred mužom sediacim za rozmerným secesným stolom. Potešil sa. Dobré znamenia. Opatrne si sadol – ovlažený sladkým očakávaním.

– „Dobrá práca, vynikajúca, ako krásna a vášnivá žena, oplatilo sa investovať všetko to vyložené, vynaložené úsilie, pravda, aj finančné prostriedky od štátu. Päť rokov práce, kus života, veru kus, gratulujem. Pečené vtáčatá nie sú zadarmo, veru tak. Ak sa práca dostane na verejnosť, schváli sa, potvrdí jej význam, o tom nepochybujem, vaše  meno nadobudne ozvenu, teda cveng.  Je tu len jeden problém, mizivý, ale aj tak problém. Smerujúci k verejnosti. A verejnosť sa neriadi rozumom, ale emóciami. To sa dá využiť, ale aj zneužiť. Nepodceníme to, naopak.“

Alexander sa usmial. Vopred vie, že poslúchne, treba prejaviť aj vďačnosť, a ak bude treba sa zalíškať meštiakovi, tak sa zalíška.

– „Viete, strane záleží na tom, aby získala na svoju stranu predovšetkým zdatných, vzdelaných a pevných ľudí, ideovo odolných odborníkov. Je to otázka praktickej politiky. Cieľ je všetko, cesty k cieľu sú len prostriedkom.  Nič nebudeme spochybňovať. No nechcem byť patetický. Len pripomínam, takým ľuďom strana pomáha, tých podporuje. A každý potrebuje podporu, aj ten najtalentovanejší.  Presvedčili ste sa osobne. Talent na nesprávnej strane nie je talent, je nepriateľ.“

Alexander prikývol. Omyl a chyba. Každé rozhodnutie má dôsledok a každý dôsledok má cenu, ktorú treba zaplatiť.

– „Viem, uvedomujete si dôležitosť členstva, ktoré vám ponúkam!“ Alexander prikývol.

Pán za secesným stolom zvážnel. Naklonil sa dopredu, zovrel dlaň pravej ruky v päsť, vztýčil ukazovák: „Nezáleží len na mne, vaše prijatie musí schváliť výbor. A ten vaše členstvo neschváli,  ak – je mi to ľúto, tiež som na rozpakoch –  ak nepodporíte vylúčenie profesora Raaba z učiteľského zboru. Je to opozičník, aktívny člen opozície.  Pedagogická rada už vylúčenie schválila, už sa čaká len na vaše vyjadrenie ako jeho priameho nadriadeného.  Veď čo už, ak opozícia vyhrá voľby, bude sa môcť vrátiť.“

Takúto požiadavku, či vlastne podmienku, Alexander neočakával. Profesor Raab bol jeho dlhoročným podporovateľom a priateľom. Alexander bol vlk samotár a Raabovci nemali deti; spoločne bojovali proti smútku z osamelosti.  A teraz má podpísať Raabove vylúčenie, má mu dať posledný úder do večnosti? Neslušný úder. Aj by sa postavil na odpor.

„Môžete so mnou počítať, chápem, aj keď, sám viete, akým bol prínosom …“ . Pán za stolom sa zamračil. „Áno bol, ale vtedy sa aplikovali iné kritéria, a je veľmi otázne, či boli správne, milý kolega, veď viete … Ale nechajme to tak, vaše uistenie mi stačí!“

Alexander prikývol, profesor Raab bol síce jeho učiteľ a priateľ, je ale pravda, že profesor sa hlúpo angažoval v prospech opozície, ktorá je brzdiacim piestom v hybnom kolese spoločnosti.  Narúša pravidlá, hladký chod spoločenského mechanizmu a brzdí pokrok. Členovia opozičných strán zneužívajú možnosti, ktoré im otvára demokracia, a tým ju deformuje. Navyše sa nevedia ovládnuť, tajne sa stýkajú napriek prehre, a to aj protizákonne – a potom amorálne plodia deti. O tom niet pochýb. Čo vyrastie z dieťaťa, ktorého vychovávajú dvaja členovia opozičnej strany!

II.

Karin sedí v hlbokom kresle a sleduje ručičku na nástenných hodinách v ateliéri. Onedlho bude polnoc. Mal tu byť najneskôr pred piatimi hodinami a ona, podľa zvyku, už mala byť doma. Domov však nemôže, zmieta ju príliš veľký nepokoj. Prečo neprišiel? Prečo, čo sa stalo? Opustil ma, mal nehodu, zabudol? Najedol sa, už nie je hladný? Nie, zabudnúť nemohol, na to boli predchádzajúce stretnutia príliš intenzívne. Verila jeho vášni, jeho neutíšiteľnej túžbe po nej. Zoznámili sa pred mesiacom a odvtedy sa tu stretávali každý pracovný deň, vždy podvečer, aby sa stihla vrátiť domov včas, mimo akéhokoľvek podozrenia.

Miestnosť je veľká, chudobne zariadená. Kreslo, v ktorom sedí Karin, stojí neobvykle v strede miestnosti oproti vchodovým dverám. Okrem týchto dvier sú tu ešte jedny, menšie, ktoré vedú do miestnosti so záchodovou  misou a umývadlom. Pri stene vľavo od kresla je umiestnený  veľký gauč s vysedenými dierami v ošúchanom hnedo-modrom poťahu. Sú tu tri nepohodlné stoličky, jedna veľká skriňa, ktorá slúži ako skladište maliarskych potrieb, a rozmerný stôl s tubami olejových farieb, štetcami, zafarbenými handrami. Pri stole stojí maliarsky stojan, o ktorý sa opiera plátno s prvým náčrtom nahého muža.

Jej manželom je jej bývalý sused zo susedného domu, tichý a usilovný človiečik, s ktorým sa poznala od detstva a ktorý ju utešoval, keď dostala bitku od svojho opitého otca. Pomerne skoro mu dovolila, aby ju pobozkal, a dovolila by mu aj viac, ale on nechcel. Mal rád poriadok. Keď ju požiadal o ruku, hneď súhlasila, potrebovala niekomu patriť, mala už dvadsaťpäť rokov a pocit, že onedlho bude na vydaj neskoro. Nechodila do spoločnosti, sedela doma a maľovala. Obrazy boli jediný zdroj jej radosti, neskôr aj obživy.  Do roka po svadbe porodila Andreu. Tak ako sa patrí.

Olaf je milý, vyššie postavený poštový úradník  nižšieho vzrastu.  Vraj je pekný, tvrdia niektoré z mladších žien, a určite je dobrý tanečník, prikyvujú staršie vydaté ženy. Nič však nedokáže rozmraziť ľad, ktorým sa Olaf dotýka Karin. Možno je to tým, že svoje intímne chvíle neprežívajú podľa potreby, ale ich Olaf plánuje podľa kalendára trikrát do týždňa s presnosťou švajčiarskych hodiniek. Karin sa im nebráni, považuje polhodiny trikrát o týždňa za svoju povinnosť, za rituál vykonávaný pre spokojný, tichý život bez starosti, za spôsob ako si zaslúžiť právo na samostatný ateliér pre tvorbu a samotu. Bolo pre ňu výsadou byť sama.

Šťastie nie je nevyhnutná výbava manželského života, šťastie možno nájsť aj mimo domova, ktorý síce ponúka istoty, ale istota nie je šťastie.  Vtedy sa šťastie stáva vlastnosťou vlčice v žene, niečo dočasné, niečo čo hryzie a je protikladom spokojnej ženy v žene. Spokojná žena potrebuje dom s bielou omietkou, vlčica dobrodružstvo, vzrušenie a korisť, ktorá sa skrýva vysoko v skalách, drobiacich sa vplyvom striedania tepla a zimy, príchodov a odchodov vzrušenia.  To, čo nevedela bolo, že šťastie ešte nerobí človeka šťastným.

Čo asi robí Olaf, musí byť znepokojený, hľadá ju? Dnes o pol desiatej ho mala čakať pripravená v posteli. Len raz pár minút meškala, a trvalo dva týždne, kým sa Olafove mužské schopnosti vrátili do normálu. Možno už išiel na policajnú stanicu nahlásiť zmiznutie manželky. Podozrieva ju? Ak áno, možno sa bude hanbiť ísť k policajtom. A nakoniec, vie kde má Karin ateliér, mohol by prísť aj sem. Kľúč však nemá, nedostal by sa ani do domu bez toho, aby zobudil domovníčku. To ale neurobí, na to je príliš zbabelý.

O tomto Karin rozmýšľa a tuší doma katastrofu, no usmieva sa. Myslí na to, ako vymení manžela Olafa za manžela Alexandra. Je si istá sebou, aj Alexandrom. Omyl? Asi omyl.  Je to častý dôsledok stotožnenia sexu so záväzkom lásky.

Sú štyri minúty po polnoci, začal plynúť nový deň. Za dverami ozval mužský hlas. Alexander zaklopal na dvere.  Veď má kľúče? Karin vstala, pomaly prešla k dverám a otvorila ich. „Už som tu nemala byť,“

– „Prepáč, čas letí, zabudol som …“.  V tvári je bledý, oči má unavené, ústa sa nesmejú, škľabia sa.  Košeľu má rozopnutú s výhľadom na zarastený  hrudník. Jeden gombík chýba. Roztiahol ruky, akoby chcel Karin objať, ale bol to len pokus muža, ktorý čiastočne stratil vládu nad svojim telom. Zakolísal. Navštívil Čierneho orla, aby utopil v sebe vedca, učiteľa a druhotriedneho meštiaka. Avšak čím dlhšie osamote pil, tým viac sa mu do hlavy vnáralo presvedčenie, že potrebuje ženu, jej čierne ochlpenie medzi nohami, aby zmenil kategóriu svojich emócií . Násilie namiesto zrady. Násilie, ktoré teší, namiesto viny, ktorá bolí. Hoci pôvodne zamýšľal pre Karinine reči o manželstve prerušiť každodenný rituál z posledného mesiaca, pred polnocou zmenil názor. Alexander vstúpil dnu, Karin ustúpila dozadu a Alexander začal vysvetľovať:

„Tu som, tu si, čakáš. Vedel som. Dnes bol, Karin, pre mňa veľký deň. Velikánsky. Ty chápeš, rozumieš, moju knihu vytlačia, a preto, keď ma zahrabú do zeme, a červy sa na mne nájdu zaľúbenie, moju knihu budú oprašovať vo vedeckej knižnici, moje meno bude uvedené v knižnom katalógu  možno aj v učebniciach. To je isté, takmer isté, že vytlačia ju, vydajú a kúpiť si ju bude môcť každý, kto bude chcieť. A ja na červenom koberci …“. Jeho hlas bol čudne zastretý, nie nejasný, aký by sa mohol očakávať od človeka s vysokým množstvom alkoholu v krvi, ale skôr akoby potreboval obostrieť hmlou pocity, skrývané vyslovovanými slovami.

Potreboval to povedať, potreboval počuť túto vetu, a k tomu potreboval vidieť a hlavne cítiť náruč nahého tela ako dôkaz zachovania poriadku. Občas je užitočné, pre osvieženie ducha, odložiť mozog do šatníka a stiahnuť si nohavice. Zatúžil do Karininých bradavkách, chcel ju objať, ale jeho reakcia na signál z nervovej sústavy bola pomalá, Karin včas ustúpila mimo jeho dosah.

– „Gratulujem…“. Jej reakcia bola suchá, bez úsmevu, bez pohybu očných zreničiek. Karin vnímala páchnuceho, opitého muža a doma tušila nervózneho manžela, ktorý istotne už nemyslí na výpadok plánovaného manželského sexu, ale bojí sa o ňu. Aj ona by rada išla domov, vyhovorila by sa na nevyspytateľnosť tvorby, únavu, spánok, nevoľnosť, mimoriadnu udalosť, čokoľvek – ale už je neskoro. Vonku je veľa občianskych hliadok, ktoré číhajú na hľadaných opozičníkov, tých, ktorí porušujú zákon. Nie je náhoda, že sa ujal pre nich aj názov, ktorí stvorila ulica – nečistí.

Alexander čakal viac, dotklo sa ho to. Zlé svedomie čaká na pohltenie, tak ako požiar na prúd vody. Obidvaja mlčia, nachádzajú len komické slová, poznávajú, že sú nepatričné. On vie, že ju potrebuje, ona potrebuje jeho. Ide k nej, ona stojí.  Objal ju ľavou rukou okolo pása, pravou rukou sa snaží vytiahnuť na svetlo jej ľavý prsník. Bolestivo sa do neho zahryzol. Karin vykríkla, odsotila Alexandra a kopla ho medzi nohy.  Alexander zasyčal, klesol na kolená, kým Karin sa rozbehla ku kreslu, sadla si doň.

Alexander na kolenách hľadí na dlážku, na ktorej našiel tvár profesora Raaba: – „Som smädný, daj mi pivo!“

– „Nemám, odkedy piješ pivo?“

– „Videl som uponáhľaných požiarnikov v aute, z ktorého kvapkala voda na cestu. Straty sú to finančné aj morálne. Kto to zaplatí?“

Obidvaja rozprávajú, akoby sa sebe prihovárali, a vypustené slová chceli prehltnúť.

„Nemal by si takto, akoby si mal olovené nohy.“

Alexander počas rozhovoru vstal zo zeme, pravú nohu zakvačil do Raabovej hlavy. Karin opustila kreslo, po stehnách jej steká teplá tekutina. Stoja oproti sebe.

„Nie som šťastný, ale som spokojný, kráčam pomaly, ale rozhodne.“ Hovorí Alexander a z úst mu lietajú sliny. Karin sa nakrivo usmiala. Bola to výzva. Alexander udrel Karin do ľavého rameno, hneď na to dopadla rana na jeho ľavé líce. Stoja chvíľu bez pohybu, vystrašene hľadia na seba, akoby pre obranu hľadali slabé miesto protivníka, chybu v programe. Zľakli sa, zľakli sami seba, zľakli sa vlastnej slabosti. Alexander zaštekal ako preľaknuté zviera. – „Mlč, drž hubu …“, Alexander zhlboka vzdychol, „..načo som sem prišiel.“ Hlavu zložil do dlaní, koho je to hlava?
Karin prvá urobila krok, pristúpila k Alexandrovi a objala ho. On ju však odsotil. Ovláda ho nielen strach ale aj alkohol. -„Manžel ťa čaká, už ťa hľadá, v ruke drží stratený kľúč, ktorým zamykáš svoju spálňu zvnútra.“

– „A chcel by si ma, … nemusel by byť mojim manželom, ak by si prišiel za mnou s prsteňom. Chcel by si ma pre seba, len pre seba?“

– „Prestaň o prsteni. To, čo ja chcem, žiadnym spôsobom nesúvisí s tebou, a aj naopak, čo ty chceš, mňa sa to netýka. Ja som Ja, a ty si pre mňa objektom, a ty si Ty, pre teba som taktiež objektom. Nechcem teba, len ťa potrebujem. Potrebujem. To je všetko. Nepoznáme sa, používame sa. Chápeš?“. Alexander hovoril ticho a pomaly, zdôrazňujúc pritom každí slovo. Predlžoval čas, ktorý za sebou vliekol. Karin pochopila, že Alexander vypil viac ako znesie. Alexander sa ešte viac otvoril a pokračoval, rovnako pomaly, len hlasnejšie.

– „Nič o mne nevieš, ženie ťa ku mne len prebudený, rozdráždený pud. Zobudil som v tebe čosi, čo tvoj muž zabil v manželskej posteli. Nie, žiadne manželstvo. To je tvoj problém, môj je iný, nič ti viac nepoviem, lebo nie si ani kúskom mojim Ja.“

– „Ja by som ťa ale rada spoznala, viac …a prijala by som od teba … rada.“

Alexander si ľahol na gauč, Karin mu stiahla z nôh topánky.

– „Nemôžeš prijať to, čo ti neponúkam. Chceš ma lepšie poznať? Počúvaj a uver, ak chceš nejaké vysvetlenie. Raz, ja a moja mladšia sestra, išli sme sa hrať na železničnú stanicu, mali sme to zakázané. Vlaky sú nebezpečné. Dobrý nástroj pre samovrahov, hrozba pre deti. Zabudli sme na čas. Otec nás teda prichytil na zakázanom mieste. Doma prinútil sestru vyzliecť sa predo mnou donaha, aby ju ponížil.  Dievčatá dospievajú rýchlejšie ako chlapci, preto aj skôr sa za seba hanbia. Začal ju mlátiť, na jej tele sa množili modriny. Rozplakal som sa. Nerev, okríkol ma: Žena sa musí naučiť poslúchať na slovo, u muža môže byť vzdorovitosť užitočná. Je to tak. Mama zomrela, nepoviem ti prečo, neviem, zo sestry si otec urobil slúžku. Ja som odišiel na univerzitu v Berlíne, neviem, čo sa dialo doma. Nechodieval som tam často, len výnimočne, zle sa tam dýchalo. Ale jedného dňa našli sestru obesenú v lese. Písal som diplomovku. Zaujala. Otec sa zastrelil. Som presvedčený, že umučil obidve a jeho nakoniec umučilo svedomie. Nie je zdravé pohrávať sa so svedomím. Už ma lepšie poznáš? Je to vôbec dôležité? Žena by si nemala nahovárať si, že spozná muža podľa slov. Poznávanie nie je skryté v slovách, ale v dotykoch. Preto sú dôležitejšie dlane, ktoré kŕmia a trestajú, realizujú zmysel existencie a búrajú všetko zbytočné.“

Slová sú len slová.

III.

– „Nielen učiteľský zbor, ale aj naši zamestnanci musia byť čistý, verejnosť si to všíma a školu hodnotí aj podľa jej politickej čistoty. Dnes už každý, aj jednoduchý človek vie a nepochybuje, že demokracia a sloboda vyžadujú čistý stôl, bez omrviniek, ktoré sťažujú prácu vládnej, víťaznej strany.“ Takto uviedol rektor Palier ďalší, už posledný bod pracovnej porady.

Na porade sú prítomní priatelia: rektor Palier, docent Rám, profesor Nezbeda, docent Alexander Kopecký– užšie vedenie školy a slečna Zavŕtaná, zapisovateľka, v červenej sukni a bielej blúzke s modrými gombíkmi. Poradu vedie a otvára rektor. Chýba tajomník Hromada. Na neho sa však čakať nebude, má veľa práce v zanedbanom archíve. Nie je člen strany a Raabovi pri odchode podal ruku, jeho pozícia je nejasná.

– „Nie sme len vedci, nie sme len učitelia, čo by prednedávnom stačilo ako dôvod pre prejavy úcty, ale sme aj členmi strany, čo podčiarkuje, okrem vedeckej erudície, našu dôstojnosť.“ Rektor Palier sa odmlčal. Nikoho nemenoval, úmyselne. Niektoré mená je lepšie nevyslovovať, ale všetci vedia, že v tomto bode porady ide o hlavného kuchára Imra, staršieho pána nízkeho vzrastu, takmer bez vlasov, s hlbokými mladistvými čiernymi očami, neprimerane veľkým nosom a s úsmevom prilepeným k tvári. Druhou nečistou osobou – aj keď len potenciálne –  je Beta, mladá upratovačka, matka až troch detí. Má trochu širšie boky, stále však mladistvú tvár takmer bez vrások, a zvodné prsia, ktoré rada vystavuje v tesných blúzkach. Muži ju mali radi, lebo nikdy neprotestovala, keď si k nej niekto dovolil viac. Nikomu však nedovolila, aby sa jej dotýkal príliš viac. Žiaľ jej sestru odviezli kamsi na výchovné práce. Nikto v škole nevie prečo, príčinou ale môže byť aj niečo nákazlivé, a preto nemožno vylúčiť, že aj Betka je nečistá, znečistená názormi svojej sestry.

„Ťažko nájdeme za nich rovnocennú náhradu“, poznamenal profesor Nezbeda. „Škoda ich bude do  pracovných táborov.“ Docent Rám prikývol. „No čo, aj tam potrebujú kuchárov, aj opozičníci radi pohladia pekný zadok. Zaznel tlmený smiech a rozprúdila sa ideologická debata o novej dobe. Čistota vyžaduje obete. Slečna Zavŕtaná si uvoľnila horný gombík na bielej blúzke.

Alexander sa nárekov nad nárokmi doby nezúčastnil. Jeho myšlienky zalietali za Karin. Jeho telo po nej túži s nezmenšenou intenzitou, ale to, že odišla od manžela sa mu nepáči, a už vôbec tie reči o rozvode a novom manželstve.

Včera, keď jej rázne povedal nie, si odmietla pod neho ľahnúť. Najprv sa urazila, potom, kdeď sa jej jemne zmocnil, sa dokonca rozplakala. Súlož s plačúcou ženou je niečo odporné. A tak ju tam nechal ležať na gauči a odišiel domov do studenej postele.

„Ozdravenie národa a tým aj hospodársky rozmach krajiny majú prednosť pred osudom jednotlivcov. Má niekto iný názor.“ Slečna Zavŕtaná prikývla a odopla si druhý gombík na blúzke. Ostatní súhlasne mlčali.

Alexander sa najprv rozhodol neisť za Karin do ateliéru. Ale zvyk je ťažko prekonateľná sila. Opozičník nikdy nebude podporovať vládu, bude jej klásť prekážky. Tomu Alexander rozumel. Nie je to tak dávno, keď hádky opozície s vládnou stranou odsunuli riešenie životne dôležitých problémov na vedľajšiu koľaj. Veď opozícia dostane šancu v najbližších voľbách. Ak vyhrá, úlohy si vymenia. Dovtedy nech sú aspoň trochu užitoční  v pracovných táboroch.

Profesora Raaba na porade nikto nespomenul, určité záležitosti sa vybavujú potichu. Taká je dnes doba, a tak je to dobre.

Na konári za oknom sedí holub a prdí.

V.

Mal by som ísť domov, ale nohy ma nesú tam, kam nechcem ísť a ani nesmiem, uvažoval Alexander. Akýsi vnútorný pud ho nesie na Kvetnú ulicu, a nezastavia ho ani obavy z toho, čo sa môže dozvedieť. Mnohokrát je lepšie nevedieť, veď nakoniec, čo pomôže poznávanie udalosti, ktorú nemožno zmeniť, lebo vyplýva z podstaty veci, ktorej dôsledok je neodvratný? On je síce slabý ale zdravý, odišiel z univerzity úplne v poriadku. Profesor Raab sa len musí zmieriť s tým, že je dôchodca. Nie je prvý, ani posledný akademik, ktorý prišiel o svoju prácu, o uznanie odbornej spoločnosti, o zmysel svojho života. Musí si nájsť nový. Možno ho nájde v tábore, kam ho možno ani neodvedú, dúfa Alexander. Našťastie, je už starý pán, fyzicky zoslabnutý, nevhodný pre prácu v pracovnom tábore. Možno ani nebude rád, ak ma uvidí vo svojom ponižujúcom postavení, len mu pripomeniem vypredané časy. Profesorovi nepomôžem, naopak.

Tu býva, v tomto dome, v trojizbovom byte na treťom poschodí.

Ťažká, vysoká kovová brána je zamknutá. Zabúchal na ňu. Žiadna odpoveď. Všimol si zvonček na ľavej strane, patrí domovníčke. Zazvonil. Profesor má manželku, Annu, s hlbokými čiernymi očami pod šedivými vlasmi. Tie oči nič neskryjú. Čo ak ho začnú obviňovať? Veď on za nič nemôže. Možno by mal odísť.

Čosi vo vnútri, čomu nerozumel, mu bránilo otočiť sa a odísť. Ešte je čas. Alexander znovu zazvonil.

Dvere sa otvorili. Stojí v nich domovníčka, priateľská pani Hrubá. Alexandra hneď spoznala, nezriedka chodieval do tohto domu.

– „ To je prekvapenie pán docent. Hádam len nehľadáte pána profesora? Ale to určite nie, potrebujete niečo z jeho bytu?“

Alexandrovi vystúpil pot na čelo. – „Profesor nie je doma?“ Stačil jeden pohľad na grimasu pani Hrubej, aby si uvedomil, že táto otázka je čisto formálna až hlúpa. Domovníčka sa s pochopením usmiala. Ja predsa samozrejmé, že profesor už nemôže byť v profesorskom byte. Už nie je predsa profesor.

To sa bežne stáva, že tomu, čo si nahovárame, dočasne aj uveríme, až kým nenarazíme na pravdu, pred ktorou sa skrývame. Keď sa s ňou stretneme, nijako nás neprekvapí.

– „Samozrejme, mala by som tam upratať, až sú to dva týždne, čo ho odviezli, jeho spolu s manželkou. Doma mali vždy čisto, taký slušný človek, kto by to povedal, že tiež patril k nim, k antidemokratom.“

„Kam ich odviezli, viete?“
„Do niektorého pracovného tábora, kam inam. Nenašiel sa nikto, kto by potvrdil ich spoločenskú dôležitosť. Tí dvaja ani nevedia pracovať, ich knižky nikto nečíta, a tiež ich vek … podľa môjho názoru, pán docent, už ich vyradili, neuvidíte ich. Ak by ste ešte stále potrebovali od neho konzultáciu, tak už je podľa mňa neskoro.“

Alexander sa rezignovane hlúpo usmieval na domovníčku, nevedel čo povedať, nevedel ani, prečo sem prišiel. Aj ja som napísal knihu, sľúbili mi červený koberec pomyslel si, ale nahlas to nepovedal. Nikto nepodal návrh, aby Raabovi bol udelený status spoločensky prínosnej osoby Nemohlo to skončiť inak. Iba vyradením.

„Ak chcete ísť do bytu, niečo pozrieť, skontrolovať, zobrať si niečo, bývali ste tu často, nič ma do toho nie je, odprevadím vás.“
„Nie, netreba, len som chcel vedieť, či je všetko v poriadku, či sa na nič nezabudlo. Mám referovať. Všetko je v poriadku, už môžem zabudnúť. Nemám pravdu? Ďakujem, pani Hrubá, nič netreba kvôli tomu, nič netreba.“

Dostal strach, niekto by sa mohol dozvedieť, že prejavil o profesora Raaba, teda Raaba, neodôvodnený záujem. Možno si takýto koniec Raab nezaslúžil, ale nie je jediný, kto sa dožil nespravodlivosti. Tá tu bola vždy, nevymyslela ju súčasná vláda. Život bol, je a bude pre niektorých nespravodlivý, pre iných láskavý. Aké  podobné vzťahu medzi Alexandrom a Karin. Pre jedného z nich je vzťah uvoľnením, prináša úžitok, pre druhého len bolesťou. Pritom sa navzájom potrebujú.

Nemôže, nechce ísť domov do nevykúreného bytu. Nechce byť sám so svojimi drsnými myšlienkami. Je predsa člen vládnej strany, nemôžete si dovoliť rozhovory s vlastným svedomím. Rozhodne sa ísť za Karin, tá ho nevyhodí, sex mu pomôže, sex je najlepší liek na rozbúrené svedomie.  Nie profesor Raab, Karinine telo je jeho svet.

VI.

Tri mesiace samoty. Karin sadí v ateliéri na stoličke pred obrazom na stojane. Je sama, nevníma svet mimo ateliér. Spoločnosť jej robí nedokončený obraz s mužom, po ktorom túži netúžiť. Nahý muž na obraze sedí na gauči s roztiahnutými nohami- Je zhotovený v odtieňoch modrej farby, tvár mu zakrývajú modré pery roztiahnuté do tichého výkriku. Telo má vyšportované, ruky aj nohy silné. Len Karin vie koho tento obraz zobrazuje. A prečo. Karin zakryla obraz bielou plachtou. Partner do samoty.

Je od pása nadol nahá, napriek chladu v ateliéri. Po tvári jej stekajú slzy. Konečne jej Olaf dovolil zobrať von dcérku, s ktorou sa už pol roka nevidela. Kráča do kúpeľne. Po ceste si sťahuje cez hlavu biele tričko. Najprv išli do rozštebotaného parku. „Mama, kde si bola, kedy prídeš domov.“ Onedlho, onedlho, odpovedala Karin a pohladila Andrejku po vlasoch a mlčala. „Kedy to bude, zajtra?“ Otázka bez odpovede zostáva zachovaná v tráviacom trakte dieťaťa ako otáznik.  Zmrzlina v cukrárni chutí, zamrzli v nej slová o láske. Andrejka mlčí, vie ako chutí ticho, nevie o láske hovoriť, ani ju hodnotiť. Láska je alebo nie je. Rozhovorila sa až v obchodnom dome. Štebotavka. Asi aj viac ako mala. V kúpeľni si zložila podprsenku, pohladila prsia, dotkla sa bradaviek a zastavila pohyb v zrkadle. Niekto zaklopal na dvere.

Karin si náhlivo obliekla župan. Otvorila dvere. Z tieňa do ateliéru vstúpil bez vyzvania Alexander.

– „Už som ťa nečakala. Načo si prišiel?“

„Nechcel som, rozmýšľal som dlho, či prísť,“ Alexander zmĺkol, Karin čakala a pozorovala ako hľadá slová.

„Máš pevné šikovné telo a nevhodné reči, čo znejú ako prosba, tie neznášam. O čo ti ide, veď si vydatá? Nebudem sa ženiť, nebudem niesť tvoje viny. Máš dcéru. Najprv som si musel uvedomiť ako ťa potrebujem, a viem, že aj ty mňa, a tak som prišiel.“ Siahol po župane na ženinom tele, Karin odskočila, takmer spadla.

Karin sa zasmiala akosi smutne. Nie som predsa nádoba na potreby, ktoré treba uspokojovať, pomyslela si, ale nepovedala nič. Má pravdu, potrebuje ho, ale inak. Má teraz jeho obraz, svoju zhmotnenú, telesnú predstavu, s ktorou môže narábať ľubovoľne podľa počasia, dňa v týždni, ročného obdobia, podľa cyklu svojich nálad. On o obraze nič nevie, ani by ho nepochopil a Karin sa nechystá mu prezradiť čo i len zrnko z tohto tajomstva. Ale obraz mu ukáže.

Preto mlčí, no pomaly nadvihuje župan, odhaľuje nohy, do výšky kolien, potom ho púšťa, teraz siaha až po zem, znovu ho nadvihuje, pomaly, pritom sa stále usmieva, ukazuje zuby, teraz už vyššie nad kolená, odkrýva odhaľuje stehná a opäť púšťa župan, pomaly sa zosúva až na zem.

– „Pozeraj sa na mňa Alex, alebo odíď, pozerať môžeš, to je všetko, odišla som od muža, aby som bola tvoja, a ty nechceš so mnou žiť, chceš mňa používať podľa potreby na utieranie prachu z tvojich topánok.“ Karin sa škľabila, aby Alexandra urazila, podišla k stojanu a z obrazu stiahla plachtu. „Pozeraj Alex, pozeraj na moje nohy, stehná aj vyššie župan vytiahnem, aj si ho celý rozopnem, alebo pozeraj na obraz, ktorý maľujem, ale nikdy ho nedokončím. Moja hračka, keď ho dokončím tak skončím.“ Poslednú vetu zašepkala.

Alexander nehľadí na Karin, vidí obraz na stojane, je zmätený. „Ten muž bez tváre, s tvrdnutým falusom,  má mňa nahradiť?“ Zdá sa mu to smiešne, urážlivé, nepokojné, muž na obraze sa pohol. Snaží sa niečo povedať. Radšej nech mlčí, nesmie prezradiť, že zabil Raaba.

Karin pokojne sleduje smer Alexandrovho pohľadu, nech si len obzrie svojho soka. Pristúpila k nemu, priblížila sa k nemu na dotyk dychu:

– „Áno, ten muž, správne hádaš; maľovanie je ako vášeň, vie ukájať túžby, zvyšuje napätie a na záver prináša uvoľnenie; to rozumom nepochopíš. To musíš cítiť, uchopiť emóciou, žiť s obrazom. Nepotrebujem muža, ktorý ma kladie na posteľ podľa vzorca, v presne určený čas, aby si uľavil medzi mojimi stehnami, nepotrebujem ani muža, ktorý prichádza nečakane,  výlučne podľa svojich potrieb za rovnakým účelom. Ten muž na obraze je tu len pre mňa, výlučne pre mňa, je v určenom čase taký, akého práve chcem. Môžem si ho prispôsobovať podľa mojej ľubovôle, kreatívnej intuície, nemôže za brániť, a ani sa brániť nechce, podrobený, raz s malým, inokedy s veľkým penisom, chudého i tučného, spredu, zozadu, s ochlpením, bez neho. Vymeniť plátno či zatrieť obraz čerstvou farbou je jednoduchý spôsob ako sa zbaviť muža.“

Alexander natiahol ruky, prikročil bližšie ku Karin a pocítil chlad a prázdno; a do prázdna vstúpil Raab. Šťastná Karin, šťastní všetci tí, ktorí na chodníku obzerajú výklady s pestrofarebným tovarom, cestujúci v mestskej doprave, ponáhľajúci sa kamsi, tí, ktorí nemuseli prijímať rozhodnutia so srdcom z kameňa, a nemajú svojho Raaba. Uvedomil si, že má špinavé ruky, a chcelo sa mu plakať. Ruky stiahol späť , odstúpil od Karin. Na schodoch medzi tretí a druhým poschodím niekto rozbil fľašu, poskakujúce črepiny Alexandrovi prerezali pokožku na temene hlavy. Alexander mal pocit, že mu z hlavy vyteká biela tekutina s vôňou materského mlieka. Zatvoril oči, pocítil Karenine ruky a nehlučne zašepkal: – „Kto koná v mene iného, ten nehreší.“ Vnikol do nej, a ona sa rozosmiala.

VII

Je noc, čierna noc krátko pred polnocou.  Alexander opäť kráča tam kam nechce. V tomto čase sa nekonajú popravy. Raab istotne spí po pracovnom dni, má príjemne sny, tak ako aj slobodní ľudia.  Je starý, neschopný vykonávať ťažké práce. Dali mu prácu v kancelárii, veď bez ohľadu na politickú príslušnosť, rasu, náboženstvo všetci sme ľudia.  Na poškrabané, počmárané a namáhané svedomie je pravidelný sex najlepší liek. Dajte mu pokoj pokušitelia, zaúdiť ho, zavesiť do komory a pomaly zjesť ako zaúdeného ostrieža. Tušíte, ľudia, ako dobre chutí zaúdený ostriež? Ako dobrý sex so ženou, ktorá túži byť konzumovaná ako to, čím je.

Na druhej strane ulice dvaja policajti bijú nečistého a zbytočného človeka, ktorého očividne prichytili vonku v čase, keď platí pre Opozičníkov, teda pre nečistých, zákaz pohybovať sa vo verejných priestoroch. Profesor Raab patrí síce k Opozičníkom, no nebol zbytočný. Ale ako hovoril pán dekan, problém vzdelaných nečistých treba posudzovať z politického hľadiska. Nesmie sa pochybovať, nesmie sa do divadla vnášať chaos. Nevnášajú vzdelaní, a naoko užitoční nečistí, skôr zmätok do spoločenského vedomia, neposilňujú tých, ktorí protestujú, neposilňujú štáty, ktoré sa k nám správajú nepriateľsky? To všetko treba položiť na misku váh, a výsledok je potom jednoznačný. Vzdelaní nečistí oveľa viac škodia, ako pomáhajú, nakoniec to nie je nič nové, celé dejiny sú poznačené ich konaním. Sú nebezpeční. Netreba sa trápiť kvôli ľuďom ako je profesor Raab. Nakoniec v našej spoločnosti aj nečistí majú šancu, žijeme, tvoríme a pracujeme v demokratickej spoločnosti. Opäť budú voľby, opäť ľud rozhodne.

Alexandrovi sa  skryl pred hliadkou pod prístrešok s kontajnermi na odpad. Spod jedného z kontajnerov vyčnievali nohy potulného žobráka v bielych teniskách. Pouličné osvetlenie už nesvietilo z úsporných dôvodov.  Ulicu osvetľoval len svetelný prúd vychádzajúci z policajnej baterky

Policajti nechali ležať nečistého na ulici a odišli. Má šťastie, že ho neodviedli do pracovného tábora. Môže sa vrátiť domov k svojej manželke, deťom, tí mu ošetria rany, uložia ho do postele, uvaria mu dobrý čaj. Profesor Raab takéto šťastie nemal. Nežije, nežije …

Nerovnovážne slovo v rovnovážnom svete niekedy udrie hneď, zabije ako guľka ovcu, vinného aj nevinného, uderí a porazí človeka, zrazí ho k zemi, inokedy slovo letí celý život  a zasahuje srdce aj mozog pomaly ako spomalený, nekonečný dej filmu,  a až naostatok, v posledný možný okamih sa slovo roztriešti, a spolu s vylúpnutými kúskami zasiahnutého tela sa rozletí na všetky svetové strany, aj smerom k tomu, kto slovo vyslovil. A stačí, aby hoci len mikroskopická črepina zasiahla svedomie, svet stmavne aj za bieleho dňa. A tu začína boj s temnotou, s vonkajšou aj tou vnútornou. Pre Alexandra bol takýmto slovom súhlas, ktorý vyslovil v kancelárii dekana. A teraz nežije.

Alexander sa obzrel, za jedným oknom na treťom poschodí sa ešte svietilo, je to okno Karininho ateliéru. Mal by sa vrátiť, zaklopať Karin na dvere. Okno ateliéru sa zrazu otvorilo, akoby ho prievan vyvrátil a niečo veľké z neho vypadlo.  Alexander sa rýchlo odvrátil, nechcel vedieť, čo z okna vypadlo.

Niečo ho vo vnútri hryzie, je mu nevoľno, ale nie je to choroba, uvedomuje si, že sú to Raabovi zuby, ktoré mu požierajú vnútornosti, a pritom ho mal  ľudsky rád, toho dobráka, ktorý ho ťahal po schodoch nahor tam, kde sedí na stoličke dnes; ale musí politicky ho musí nenávidieť, alebo ním aspoň opovrhovať.  A tým akoby všetko strácalo zmysel. Na tento druh bolesti, na bolesť z protikladu zakliesneného hlboko v duši, je najlepším liekom žena, ktorá tiež vie ako sa nesie vina. Ale aj táto nádej sa rozpadla ako sklenená váza naplnená vodou po páde na schodisko.  Teraz kráča smerom k železničnej stanici, v tme, v ktorej doznievajú údery čižiem občianskej hliadky, aby našiel svoje konečné riešenie.