Založ si blog

Ortieľ

„Medzi reálnym svetom a produktom fantázie už nevedie jasná hranica. Na nebi sú teraz dva mesiace. A tie sa sem dostali zo sveta fikcie.“

Haruki Murakami

I.

Zobudil som sa, a hneď som vedel, čo mám robiť, lebo ma zobudilo svedomie mojich priateľov. Usadilo sa mi v hrudi ako nevyslovené slovo a prosí o oslobodenie. Dnes to ale s priateľmi vyriešime. Rozsudok oslobodzuje. Raz a navždy. Tak.

Kúpili sme si ráno lístok, najprv sme však vyvetrali izbu a ustlali posteľ, a o päť minút sme nastúpili do vlaku. Vlak bol plný, mnoho ľudí cestuje v tomto čase do práce. Jeden z cestujúcich nám uvoľnil miesto na sedenie. Sadli sme si. Aj keď vonku panoval ešte ranný chlad,  červené koženkové sedadlo bolo príjemné, zohriate zadkom milého pána.

Okrem ľudí cestovala vo vlaku aj mucha. Sedela na lampe. Občas sa vyplašila, odletela na najbližšiu lampu. Je leto. Nakoniec sa stratila z dohľadu.

My cestujeme na konečnú stanicu. Nejdeme pracovať, ale máme pred sebou dôležité stretnutie, na ktoré sa treba sústrediť. Strata muchy z dohľadu nám v sústredení nijako nepomáha, naopak. Znervózňuje nás. Podobne ako deti, keď sa stratia a usnú v sene. Aj my štyria sme kedysi bývali na vidieku. Deti sa tam strácajú v sne častejšie. Ich spánok v sene tam patrí k bežným rodinným katastrofám.  Dávajú ich hľadať psami, cez deň aj sliepkami a inou hydinou.  My sme to ale osobne nikdy takto nezažili. Vlastné deti nemáme, okrem Rainera. Splodil dcéru, zabudol však na na ňu. To nie je podstatné; strata pamäti prebúdza fantáziu. Už prebehlo veľké more času, je najvyšší čas, aby sme si vypočuli rozsudok.

Po  vystúpení z vlaku na konečnej stanici, pridelenej veľkému mestu s množstvom obchodných centier, predajní tabaku, potulujúcich sa mačiek a ľudí v bielych plášťoch a teplákoch, sme si urobili malú prestávku na vydýchnutie. Pred sudcu a lekára je vhodné predstupovať v primerane dokonalom stave. Zastali sme pred východom zo stanice. Napokon, aj táto malá prestávka  bola zohľadnená v  časovom harmonograme.  Vedeli sme, že hotel nemôže byť ďaleko. Ak by bol ďaleko, dali by nám lístok na autobus. Lístok nám nedali, len pokyn, aby sme sa ubytovali v hoteli, pretože návšteva môže trvať dlhšie, a ani prvý pokus nemusí viesť k úspechu.

Teraz si uvedomujem, že som ešte neprestavil svojich priateľov. Pre zachovanie anonymity, ide o verejne známe osobnosti, prezradím len krstné mená: Rainer, Fridrich a Lou. Tušíte? Nie? To je dobré. Ubezpečujem vás, sú to významné osobnosti.

Od železničnej stanice vedie smerom do pažeráka mesta len jedna široká cesta, takže sme sa rýchlo dohodli, kade budeme kráčať. Hotel sme našli rýchlo. Požiadali sme o štvorlôžkovú izbu. Mali sme šťastie, jednu mali voľnú. Trochu sme sa báli, či budú ochotní ubytovať nás všetkých spolu, keď jedným z nás bola atraktívna žena a my sme v žiadnom prípade nemohli pripustiť, aby ju od nás oddelili. Hrozil by nám zánik. Naša existencia má zmysel len v tejto zostave.  Ale dobre to dopadlo.

Friedricha rozbolela hlava, často ho trápi migréna, a preto, na jeho prosbu, sme sa rozhodli neisť hneď do izby, odpočívať po ceste, ale sadli sme si na terasu a objednali kávu. Nech nám vietor, skôr vánok, prečeše vlasy.

– Štyri kávy, prosím, so smotanou a bez cukru.

Čašník plieskajúc mokrou handrou utrel náš stôl, hodil po mne nevraživý, podozrievavý pohľad a odišiel do vnútra hotela vybaviť objednávku. Možno tušil, že nakoniec budem musieť vypiť všetky štyri kávy sám. Často sa mi stáva, že musím konzumovať aj za svojich priateľov. Neviem, či ma považujú aj oni za svojho priateľa, možno len za sprievodcu, ktorý ich sprevádza. Príbuzní, ktorí v mojom živote od dovŕšenia veku dospelosti nezohrávajú žiadnu úlohu, mi vyčítajú, že sa správam chybne, ak objednávam aj pre priateľov bez toho, aby som sa ich spýtal na názor. Cítim to ale tak a v dôsledku ich atraktívnej blízkosti som si s nimi stotožnil svoje vlastné moje potreby, chute, ktoré som považoval rovnako za moje, ako aj za ich. Neodradzujeme ma, že je to samozrejme hlúposť, stačí sa len pozrieť na to, ako sa obliekajú. Oni elegantne a v čiernom, vrátane Lou. Muži v saku aj v lete, ja vo farebnej košeli. Mám ich rád – to je podstatné – a zabúdam na rozdiely.

Na terase hotela sme neboli sami, boli tu aj iné ľudské bytosti, medzi nimi aj bucľatá a široká dáma s buldogom a vyhladovaným manželom. Tak som to vyčítal z jeho prosiacich očí. Dáma sa medzitým bozkávala so svojim psom, ktorý mal zákaz vstupu do hotela, čo som však pochopil neskôr, keď odišla s manželom odpočinúť si na lôžko v hoteli, kým buldoga odviedol zriadenec za budovu, kde ho priviazal k drevenému kolu. Buldog niesol toto poníženie hrdinsky a nikomu nič nezazlieval.

Ale späť na terasu, k stolu so železnými nohami a bielo-červenou drevenou odkladacou plochou.

Friedrichove starosti s migrénou nadobudli intenzitu, pri ktorej už nevládal dlhšie čakať na obsluhu. Zdvihol sa a odišiel bez rozlúčenia do hotela zaľahnúť do postele. Lou ho ustarostene o minútu nasledovala kvôli putu, ktoré ich spájalo z minulosti, aj keď roztrhané vzájomnou nenávisťou. Friedrich ponižoval Lou pri každej vhodnej príležitosti, Lou si Friedricha akoby nevšímala a vracala mu urážky nadväzovaním stále nových sexom nabitých vzťahov. Tento kruh nemal východisko, a bol tiež jednou z príčin plánovanej návštevy sudcu. Neustále bolesti a nevoľnosti, ktoré prenasledovali Friedricha, trápili Lou kvôli pocitu zodpovednosti a obdivu k tomuto mužovi. A tak ani ja ani Rainer sme sa nečudovali, že sa Lou vybrala za Friedrichom, aby na neho dávala pozor. Bála sa, že by mohol spáchať samovraždu, ak ostane sám a bez kontroly. Doma na neho dávali pozor sestra a matka, mimo domu to bolo úlohou Lou, aby ho strážila.  Tri ženy vo Friedrichovom živote – tri ženy, ktoré nenávidel a ktoré sa nenávideli medzi sebou. Rainer sa pred nedávnom vrátil z cesty po Rusku, ktoré navštívil spolu s Lou, hoci Lou v súčasnosti žije s iným mužom. Aj keď Rainer a Lou žijú v tomto čase každý s iným partnerom, ich vzťah je dlhé desaťročia, aj po rozchode, veľmi pevný, a tak sa nemožno ani čudovať, že prítomnosť všetkýc h troch na jednom mieste mohla zhoršiť zdravotný stav žiarlivého Friedricha. Nechcel som Rainera brať so sebou, ale sudca, ktorého ideme navštíviť, si jeho prítomnosť výslovne vyžiadal, dokonca jeho prítomnosťou podmienil ochotu nás prijať a vyhlásiť rozsudok. Bez neho to vraj nemá význam. Vzhľadom na zhoršený zdravotný  stav Friedricha sme však museli návštevu odložiť na druhý deň.

Keď prišiel čašník so štyrmi šálkami kávy, už som sedel za stolom sám. Nakoniec ma opustil aj Rainer, ktorý sa bál, aby nedošlo v hotelovej izbe medzi Lou a Friedrichom k prudkej hádke. Nestalo sa mi to prvý raz, ale už som bol vyzbrojený trpezlivosťou a knihami. Zmieril som sa s tým, že som ich dostal na starosť. Prečo práve ja? Pomaly som pil kávu, a začítal som sa do mojich obľúbených Duinských elégií. Duinské elégie, Zarathustra aj životopisy Rilkeho a Nietzscheho tvorili trvalý obsah môjho batohu, či som už išiel k lekárovi alebo na výlet.  Zdvihol som hlavu

Kaviarenská terasa pred hotelom, tak ako foyer vo vnútri hotela, bola preplnená ľuďmi v kostýmoch. Bolo ich niekoľko desiatok. Pravdepodobne sa tu zhromaždila nejaká divadelná spoločnosť.  Ženy boli poobliekané v dlhých, čiastočne čipkovaných šatách podľa módy z rozhrania 19. a 20 storočia, ktorá prikazovala ženám skrývať pred slnkom svoje členky, zato ale zdôrazňovať tvary rafinovane zakrytého ženského tela, ktoré veľa sľubovalo, ale nič neposkytovalo.  Ich postavy tvorili zaujímavý kontrapunkt k dnešným dievčatám, ktoré odhaľujú nielen členky, ale aj  časť stehien, chrbta, ramená a dokonca aj obliny ňadier. Muži zhromaždení v krúžkoch, niektorí s cigarami v ústach, boli odetí do čiernych oblekov, rovnakých, aké nosili moji priatelia, a zdvorilo sa ukláňali ženám, ktoré okolo nich prechádzali cestou do hotela a z hotela.

Sledoval som tento zvláštny dav, akoby z Bergmannových filmov,  pripomínajúci mravenisko, v ktorom jednotlivci strácajú identitu. Rád som mraveniská pozoroval ešte ako nezrelé, dojmy cicajúce dieťa, aj neskôr na upokojenie ako neukojený tínedžer.  A pritom som si uvedomil, že v pohybe masy strácajú jedinci svoje meno a tvar ako zrnká múky v ceste, či mravce v omelete. Pochopil som, že nezáleží na jedincovi, pokiaľ sa nevyznačuje niečím osobitým, ak napríklad neťahá na vrchol mraveniska veľký kus ihličia; vždy ale záleží na výsledku – na veľkosti mraveniska. Moji doktori mi tajili, že existuje masa, aby ma do nej vlákali. Nepochyboval som pritom, že som iný; som pozorovateľ, nie súčasť pohybu mravčieho davu. Preto ma lekári nemajú radi a považujú ma za nevyliečiteľného.

O to isté som sa snažím aj teraz. Nespadnúť hlavou do davu. Členovia divadelnej spoločnosti by ma považovali za niekoho, kto k nim nepatrí, ale napriek tomu sa usiluje získať neprimerané výhody. Napríklad lístok na predstavenie alebo rozhovor s niektorým z účinkujúcich, prípadne by ma mohli podozrievať, že sa usilujem o dôverný vzťah s podstatne mladšou herečkou. To by bolo trapné, hodné výsmechu z ľubovoľnej strany. Počkám, kým sa neubytujú, alebo neodídu.

Všetky stoly a stoličky na terase, pokiaľ som na nich videl,  boli obsadené, len ja som sedel po odchode priateľov pri stole sám. Preto som nemal dôvod pochybovať, že žena v leopardom kožuchu a s jazdeckým bičíkom v ruke sa prediera davom hercov k môjmu stolu. Jej tvár vyžarovala čosi démonické; vlhké úzke ústa, väčší grécky nos, stiahnuté očné viečka nad modrými šošovkami a mohutné ňadrá obtiahnuté jazdeckou blúzkou priťahovali pozornosť a súčasne nútili odvrátiť zrak z obavy, že bude pôsobiť nemravne. Rozpustené, dlhé čierne vlasy zasa mali v sebe niečo dievčenské. Rysy jej tváre pôsobili strnulo, akoby nepoznali úsmev. Bola podstatne mladšia ako ja, možno aj o dve generácie.

„Môžem si k tebe prisadnúť“, spýtala sa. Nečakala na odpoveď a sadla si.
„Fíha, štyri kávy, pre jedného. Ja kávu nepijem. Ja si dám radšej dve deci bieleho,“ snažila sa o konverzáciu.
Znelo to ako výzva, aby som ju pozval.
Ja som ale nemal v úmysle reagovať na jej pokus o zoznámenie. Aj tak, o chvíľu musím odísť do hotela, zajtra ma čaká náročný deň zavŕšený rozsudkom, po ktorom ma zatknú a odvedú do bieleho domu. Nesmiem ich podceniť, nepoznajú žiadne hranice, určite ma budú čakať.

Dievčina to ale nevzdávala. „Volám sa Venuša, rozsudky nemajú na moju predstavivosť žiadny vplyv“, predstavila sa s poznámkou, ktorej som nerozumel.

„Ja som Štefan, priatelia ma volajú Števo“.

Podala mi ruku, ktorú mala studenú napriek teplému večeru. „Teda pre mňa Štefan, nie sme priatelia“, reagovala Venuša a odvrátila odo mňa tvár a zahľadela sa na vchod do hotela.

Prítomnosť ženy mi bola nepríjemná. Ak by ma s ňou zbadala nevhodná osoba, a k nim patria aj moji priatelia, mohla by zmeniť názor na môj neutrálny vzťah k inému pohlaviu, a to by mi mohlo uškodiť, hlavne pokiaľ sa týka mojej nezaujatosti v súdnom konaní.

Priznávam, bál som sa jej, pôsobila nadmerne energicky a autoritatívne.  Chcel som odísť. Venuša ma ale chytila pevne za ruku: „Prosím, ešte chvíľu poseď, hľadám svojho priateľa, tvojho priateľa, môj je svojským spôsobom. Som síce zdrojom jeho nenávisti, ale nie som si istá, či si to Friedrich uvedomuje, keď viní iné ženy.Uznaj, treba ho vyviesť z omylu.“

Venuša vytiahla z vrecka kožucha starú zožltnutú fotografiu, kde Fridrich s priateľom ťahajú voz, na ktorom sedí žena s bičom v čiernych šatách siahajúcich jej až pod bradu. Muži ako osly, ona pohonič.

„Tá žena, pozri, to som ja“, Venuša pichla ukazovákom do obrazu a fotografiu rýchlo ponorila tam, odkiaľ ju vytiahla.

Snaží sa ma oklamať, ozvalo sa mi varovanie v hlave. Venuša skryla fotografiu vo svojom vrecku tak rýchlo, že som ju nedokázal na nej identifikovať. Úmyselne sa snaží ma uviesť do pochybností, alebo sama je tak vzrušená nedočkavosťou, že si neuvedomuje, ako rýchlo koná, rýchlo pohybuje ústami aj rukami.

„Nech už máte akýkoľvek dôvod, teraz spí v hoteli. Je neskoro, má migrénu. Odkiaľ ho poznáte?“

„On poznal mňa, zatúžil kľačať pri mne, zavyl – ako pes túžiaci po bolesti, avšak rýchlo zabudol, bedár. Ja som tá, nie Lou, ktorá v ňom zobudila prírodu.“

Podvolil som sa a sadol som si späť na stoličku. Venuša pokračovala:

„Trpí, pretože spoznal vášeň, ktorá v ňom zostala a zmietala sa v prázdne. Ja by som ho naučila byť otrokom; nenudil by sa, mal by čo robiť. Otroka nespaľuje oheň, ak sa podvolí žene. Stačilo, aby ma pustil do svojich nohavíc a zbavila by som ho bolesti aj talentu. Ignoroval svoje potreby, uprednostnil talent a vystavil sa bolesti.“

„Tak to pochybujem, to ani nedovolím,“ vykríkol som, „nemožné, aby si ho podriadila žena. jeho, ktorého víziou je nový človek, muž so silou lva, nadčlovek. Žena je pre neho len neplodné zviera. V minulosti asi viac, čo vy už o tom viete!“

„Hlupák“, aj Venuša zvýšila hlas, „čo nevidíš, kto som? Som  žena v kožuchu, Fanny Pistor, vďaka ktorej mohol  poznal, ak by bol rozumnejší, aké sú si blízke rozkoš a krutosť. Jeho túžba a jeho bolesť, aké nízke, nehodné takého človeka. Ak by prijal môj bič, nemal by dôvod bičovať svoj bájny svet. Žiadna láska, žiadna nenávisť, len úder bičom a zomiedrajúca báseň poeta. Zomierajúca v čase …“. Na chvíľu sa odmlčala. Svoj prst položila na moje pery.

„Keď skúmal ženu nevidel umelkyňu tvarov, lásky a nežnosti, ale pedantnú, malichernú, suchopárnu vychovávateľku detí,“ pokračovala Venuša.

„Ten tvoj druhý priateľ to pochopil, podriadil sa magickej sile ženy, tej sile, ktorá unáša nevoľníka do náručia anjelov, a práve tým sa stáva jej majstrom. A ako majster aj šťastne na týchto krídlach odletel, aby spieval zástupom, vynášal svetlo z nebies na zem a ponorom do oblín príťažlivosti a mäkkých perín objavoval svoju pravdu v mori metafor. Muž sa najlepšie zohreje v teple ženských ňadier.“

Herci sa už vytratili. Na terase okrem mňa a Venuši sedí za stolom len starý pár vo veku, ktorému by o polnoci skôr svedčala posteľ než posedenie v studenom  vzduchu kaviarenskej terasy. On ju jednou rukou objíma okolo ramien, druhou ju hladí po dlani Niečo jej šepká asi niečo veselé, možno roztopašné, pretože ona sa občas zachichoce. Ako puberťáčka v rozpakoch na prvom rande.

Venuša ma kopla pod stolom do nohy; asi mala pocit, že jej nevenujem dostatočnú pozornosť. obiedzala svojou rečou,  akoby mi liezla do hlavy, a z nej mi ťahala chirurgickými kliešťami informácie. Odkiaľ ich mala?

– „Vedieš priateľov pred sudcu. Budeš ich obhajovať? Určite. Vo veci, ktorej nerozumieš. Žiadny obhajca nedokáže obhajovať vinníka, ktorého previnenie sa týka priamo obhajcu. Zlyháš, radšej zostaň doma, lebo inak ťa budú súdiť obvinení.“

Hľadel som na Venušu v kožuchu; nemal som pre ňu odpoveď.Pochopil som len, že ma chce odhovoriť od zajtrajšej návštevy. Aká je moja spojitosť s vinníkmi? To by platilo, ak by som si ich prispôsobil na svoj obraz. Nie je tomu tak, to len lekári toto tvrdia, lebo vidia len môj nos, nie mňa ako celého človeka.

„Zlyhanie nakoniec nie je tvoja vina, ak sa týka minulosti, ak sa ale dotkne budúcnosti, hoc len ľahkým dotykom, ponesieš si zlyhanie ako svoju vinu, nezbavíš sa jej, pokiaľ nepominie budúcnosť. Vždy je ľahšie byť sudcom ako obhajcom.“

Mlčal som, čo Venušu podráždilo. Zdvihla sa zo stoličky, naklonila sa ku mne a zlostne ma udrela tvrdým koncom biča. Nič som však necítil. Natiahol som pred seba ruky na obranu a zavrel som oči, aby som sa jej zbavil. Tento trik mi občas pomáhal zbaviť sa nepríjemnej pasce, do ktorej som padal, keď sa moja fantázia nedokázala vysporiadať s realitou. Pritom sa musím trikrát zhlboka nadýchnuť so zatvorenými očami, a prelud zmizne. A skutočne, pomohlo to, Venuša odišla. Pochopila, že jej nepodľahnem a neprezradím číslo našej izby,

Dvojica starých milencov sa zdvihla, aby sa rozlúčila. On ju pohladil na vráskavej tvári, ona sa usmiala, na svoj vek sa svižne zdvihla zo stoličky otočila a rýchlym krokom odkráčala do hotela. Neotočila sa, aby nevidel ako ju jej svižnosť vyčerpala. On počkal, kým mu nezmizne z dohľadu, zložil si z hlavy parochňu a vložil ju do ošarpanej aktovky, ktorú si niesol pod pazuchou. Muž a žena sa navzájom klamú, aby sa milovali. Ak by poznali pravdu, nenávideli by sa.

Odvrátil som od nich svoje oči a zbadal som, či sa mi to len zazdalo, že sa Venuša mihla za sklenenými dverami na recepcii hotela. Urazila sa, preblesklo mi hlavou a súčasne som si uvedomil, že som na ňu nereagoval, neprehovoril som, aby som sa bránil,  ani som sa nepokúsil zistiť, odkiaľ vie všetko to, čo mi hovorila. Akoby mi vylupovala moje vlastné myšlienky z hlavy. Znepokojilo ma to. Čo ak ide do našej izby, moji priatelia istotne už spia, zobudí ich. Môže sa pokúsiť odlúčiť ich odo mňa. Friedrich je labilný, u neho by sa jej to mohlo podariť. Venuši s bičom určite nedokáže odolať.  Lou pôjde za Friedrichom pre svoje zlé svedomie, a Rainer, ten Lou neopustí, pokiaľ nepíše, netvorí, a ak sa aj zdrží, neskôr dobehne, čo mu ušlo. Hlavne ženu. Dve slová: milovať a tvoriť, to je Rainer, jeho príbeh. Dve slová, ktoré prežívajú aj v chorobe. Ich vôňa prežíva, i keď sa stratí pamäť, odíde rozum, dokonca aj keď sa rozsype človek na prach. Dve slová, ktoré, ak sa rozlúčia, vtedy hynú, strácajú vekom zmysel, strácajú farbu a menia sa na trápnu spomienku – nebolia, nevzrušujú. Vtedy niet záchrany, tragédia vidiny sveta sa napĺňa.

Sedím na lavičke v neďalekej záhrade. Na stromy, kry a kvety sadá tma. Do tmy sa ponára aj neďaleký hotel. Je najvyšší čas vrátiť sa do hotela. Mesiac sa skryl za komín. Hotelový zriadenec v bielom plášti mi pomáha nájsť správny vchod. Zamyká vchod do hotela. Zamestnanci kladú dôraz na bezpečnosť hostí.

Stlačil som kľučku na dverách s číslom 22. Zasvietil som. Izba je vzorne uprataná, nedotknutá. Chvalabohu.  Vyzliekol som sa donaha a ľahol pod perinu. Chlad bavlnenej obličky pôsobí príjemne na moju pokožku. Tak to mám rád, mám rád to pomalé ohrievanie tela a zaspávanie v nemocničnom tichu.

Keď som sa zobudil, moji priatelia už boli pripravení na cestu.

II.

Kúpili sme si ráno lístok a o päť minút sme nastúpili do vlaku. Vlak bol plný, v tomto čase mnoho ľudí cestuje do práce. Potešilo nás, keď nám jeden z cestujúcich uvoľnil miesto na sedenie. Sadli sme si. Predtým sme sa poďakovali. Okrem ľudí cestovala vo vlaku aj jedna mucha. Sedela na lampe. Občas sa vyplašila, a odletela na susednú lampu. Potom sa nám stratila. Predpokladali sme, že vystúpila ešte pred konečnou stanicou. My cestujeme na konečnú stanicu. Nejdeme pracovať, ale máme pred sebou dôležité stretnutie, na ktoré sa treba sústrediť. Strata muchy z dohľadu nám v sústredení nijako nepomáha, naopak. Znervózňuje nás. Podobne ako deti, keď sa stratia a usnú v sene.

Už nie je dôvod návštevu odkladať. Naopak, ak ju neabsolvujeme dnes, už ju nevykonáme nikdy. Nesmieme sklamať Sigmunda, ktorý si pre nás rezervoval svoj vzácny dobiehajúci čas.  Viem koho nasledovať: štíhleho muža v modrom plášti, ktorý nežul, ale priam hltal cestu. Zrak mu bežal dopredu ako rys, vďaka čomu sme prišli k cieľu  včas.

Sigmund nás mlčky privítal v župane, aby vytvoril príjemnú domácu atmosféru v izbe oddelenej od slnečného svetla ťažkými závesmi na okne. Ruky, v ľavej držal zubnú kefku,  sa mu starecky triasli.  Jeho oči sa trblietali ako tetiva luku v lúčoch zapadajúceho slnka. Mňa usadil rozkazovačným pohľadom oddelene od mojich priateľov do starého, vysedeného koženého kresla. Moji priatelia si sadli na gauč,  ktorý sa už stal v tomto čase Sigmundovou poznávacou značkou a bol potiahnutý zodratým červeným poťahom. Na pravom kraji sedela Lou, k  nej si prisadol Rainer, tak aby sa nedotýkal lemov jej čiernych šiat. Friedrich sa snažil vtlačiť medzi nich, sledoval svoj vlastný zámer. Sigmund mu to ale nedovolil. Starý pán sa zdvihol zo svojho pracovného kresla na kolieskach, potiahol Friedricha za ruku  a vtlačil ho na ľavý okraj gauča.

Steny miestnosti sú obložené knižnými policami naplnenými od stropu až po podlahu knihami. Sigmundov stôl stojí v strede miestnosti a je pokrytý zbierkou starovekých sošiek a figurín. Sme v Londýne, v jeho severnej časti, na úpätí Hamstead  Hill,na mieste, kam sa uchýlil Sigmund, keď ho vyhnali ako žida z Viedne.

Pocítil som zvláštne nutkanie, zo žalúdka mi stúpala do krku spomienka v podobe žalúdočnej kyseliny. Nedokázal som si spomenúť odkiaľ pochádza; nerozumiem deju, ktorý kalí zrak, ale spomenul som si, že som niekomu blízkemu sľúbil preskočiť múr do záhrady myšlienok, ktoré na rozhraní storočí modelovali modernú poéziu. Ale prečo? Zo stropu padol na mňa kus omietky, ktorá sa mení na posteľné páperie. Viem, súvisí to s potrebou prekonať nejaký múr vynárajúci sa občas z podvedomia, za ktorým je dokonale upravená záhrada sanatória. Je nádherná. Múr, ktorý ju obklopuje siaha až do bielych oblakov s veľkým množstvom nádherných abstraktných tvarov. Trávniky, ale aj kríky sú zastrihnuté podľa pravítka, a ovocné stromy sú obsypané plodmi. Taká krása! Všetko v súlade s pravidlami novej poézie a novej spoločnosti. Tu chcem žiť, na tomto mieste, kde dochádza k preskupovaniu časov  a priestorov a stretnutiam blízkych priateľov.

Zo zamyslenia  ma prebral Sigmundov ostrý pohľad. Bol som späť. Odvrátil teda odo mňa pohľad, skĺzol ním po starom perzskom koberci, cez sošku Budhu na malom servírovacom  stolíku, až ho zastavil na mojich priateľoch. Prehovoril. Uvedomil som si, že prvý raz, doteraz s nami hovoril len mlčaním a gestami.

„Prišli ste si vypočuť ortieľ? Nečakajte naň, pretože ste ho už dávno sami vyniesli nad sebou v knihách. Leží v pôde. Zmrazený. Neznie v ozvenách interpretov.  Pozrite,“ Sigmund ukázal na mňa.  „Prisvojil si vás a zneužil, nedokáže si to priznať. Chcel byť advokátom, obhajcom, aby sa vyhol súdu, rozsudku o spôsobe svojej vlastnej popravy, prostredníctvom vás, ktorí ste už dávno boli odsúdení. Chce týmto zmierniť svoj strach, ktorý do seba vsal s materinským mliekom a láskou k ženám, lebo obidvoje končí a vedie k utrpeniu, Tento trik mu však nepomôže. Neručím preto, že vás troch rozsudkom ovlažím. Sedí sa vám pohodlne? Mimochodom, viete o tom, že Lou bola moja žiačka?“

Rád by som sa premiestnil , ale už to nie je možné. Prečo nemajú čakať na ortieľ? Prihovára sa im a hovorí o mne. Čo sa zmenilo, ako sa zmenilo, lebo na mojej vôli a mojich predstavách sa predsa nezmenilo nič. Čosi sa pokazilo v hoteli.

Moji priatelia sedeli na gauči disciplinovane, čoby ľahostajne. Sigmund ich pozoroval s miernym úškrnom na tvári. Lou si obzerala nechty, Rainer pokojne hľadel s úsmevom na tvári do prázdna, akoby sa jeho myseľ zatúlala do jaskyne nepoškvrnených žien, len Friedrich si najprv dvakrát povzdychol, nakoniec sa postavil, prerušil nakopené ticho a pokojne prehlásil:

„My to vieme. Neboli by sme tu, ak by nás on neuväznil do  podzemného sveta svojich predstáv. Mohli by sme sa vyviazať z jeho moci, ale načo, veď neexistuje potreba pravdy! Ja žiaden rozsudok neočakávam, neželám si ho ani, a vy ani nie ste hoden ho vysloviť; nikto okrem mňa nemá právo súdiť moje dielo. Máte rešpekt mnohých ľudí, to áno, ale mnohí sa vám aj smejú. Pre mňa ste bezvýznamný, ste len mužom na úteku, ktorého sa priatelia štítia a hľadajú ho len nepriatelia, alebo chorí. Je mi ľúto, že ste nútený žiť posledné roky v cudzom meste, ja s tým ale nemám nič spoločné, hoci sa niektorí veľmi snažili podsunúť mi voči židovskému  národu nepriateľské city. Niet pravdy tam, kde pravda je skrytá v pozemných zásobách čierneho uhlia.“ Friedrich si sadol späť na svoje miesto. Pružiny v gauči zakvičali ako hladné prasa.

„Ale no, sadni si,“ vyzval Rainer Fridricha, hoci už sedel. „čas filozofov uplynul.“

„Aj čas básnikov,“ kontroval Friedrich. „Kraľujú psychopati moci. Čo tam po pravde. Láska a smrť, ich protipóly nenávisť a život, len o tieto ide. A to znamená, že vládne vojna, politika a sex.“

Rainer pokračoval a kývnutím hlavy ukázal na mňa, ignorujúc poznámku Friedricha: „Celý život bol zbabelec, skrýval sa v tieni ako hladný vlk, však bez zubov, túžil sa stať dieťaťom, čo sa ale nestalo. Už nejde o život, len o obyčajný rozsudok. nie sme tu kvôli našim vinám, tie sme si spočítali v našich dielach, ale kvôli tamtomu, nespočítanému.“

Zrazu všetci hľadeli na mňa, akoby som bol hviezdou združenia vinných a bol som povinný preniesť nejakú uvítaciu či úvodnú reč.

Ja som však mlčal, nech je jasné, kvôli komu tu sme.  Nie kvôli mne, moji priatelia potrebujú rozhodnutie, lebo ich sebaúcta zamrzla bez boha vo vesmírnom prázdne, na druhej strane ich však spaľujú vyslovené lži a neodhalené pravdy za závojom temnoty, ktorá bráni objektívnemu poznávaniu, len tvaruje predstavy. Vo svete vôle a predstavy nedokážu odkryť pevné body vo vesmíre, plazia sa za mnou ako môj tieň, v noci občas aj plačú a budia ma zo spánku, čo ich zoslabuje a s nimi aj mňa. Ráno miznú z môjho príbytku, ale počas dňa postupne priliezajú. Takmer denne. Jedine, ak ma navštívi žena, vtedy dokážu prejaviť pochopenie a odídu, aby nerušili.

Byť hlavnou postavou gréckej tragédie, to odmietam. Iniciátor udalostí nemusí byť nevyhnutne hlavný hrdina.

Avšak aj Sigmund hľadí na mňa. Mal by prehovoriť, usmerniť prítomné tiene.  Ticho trvá   dlho. Hodiny? Zastal čas, hodiny sa premenili na večnosť.

Už som sa chystal niečo povedať, keď tu zrazu zaznel za mojim chrbtom zvon. Obzrel som sa. Za chrbtom odpočítavali čas krásne  starožitné kyvadlové hodiny. Vtedy som si uvedomil, že nie na mňa pozerajú, ale na hodiny, že sledujú čas. Ja som si čas nevšímal.

„Meškáte, mali ste prísť skôr“, prehovoril konečne Sigmund príjemným zastretým hlasom. „Mali ste prísť skôr, dnes už nemôžem prevziať za rozsudok akúkoľvek záruku. Zmysluplnosť rozsudku je obmedzená; bolo by nezmyslom viesť týmto smerom nejaké úvahy. Taktiež nepočítajte s rozsudkom smrti, čo súvisí s mojimi obmedzenými kompetenciami. Cítim, že si ho želáte,

Vinu nestvoril Boh, tú stvorili ľudia, a tiež práve ľudia k vine priradili trest. Týmto boh a psychiatri stratili značný diel svojich kompetencii súdiť.  Sudcovia a lekári dokážu ohodnotiť vinu, trestať i liečiť  – ale len pokiaľ sú vina, udalosť či čin určitým spôsobom aktuálne, živé. Nemusím mám to vysvetľovať, že ak klamstvo zomrie, stáva sa pravdou, a v takom prípade rozsudok už nemôže byť spravodlivý, prestane mať liečivý účinok, je neužitočný. Preto šancu na rozsudok smrti má len jeden z vás.“

Koho sa má týkať rozsudok smrti? V tejto chvíli nedokážem rozpoznať u mojich priateľov ten znak viny, ktorý by mal viesť k hrdelnému rozsudku. Žeby opäť raz znovu za všetkým stála žena?

Za mnou opäť zaznel zvon, obzrel som sa, hodinové ručičky ukazovali stále ten istý čas.. Zmocnil sa ma nepokoj, aký prežíva vinník v súdnej sieni na lavici obžalovaných v úlohe advokáta. Advokáta svojho náhradníka, ktorý sa dopustil trestného činu, ktorý nemá meno, ale existuje v nevedomí, z ktorého sa vynára, aby sa nadýchol, ale na príliš krátky čas, aby sa dal opísať. Nie, túto myšlienku musím zamietnuť.

Moje úvahy prerušil Friedrich. Opäť zaútočil na Siegmunda: „Pane, vy chcete súdiť? Nepreceňujete sa? Ak by ste bol majster hodný našej spoločnosti, prvá vec, ktorú ste mal vysloviť, možno ešte skôr, než ste sa pohodlne usadili do svojho kresla, mali ste nás varovať pred sebou opisom svojich hraníc, ako každý, kto má svoje hranice. A to ste pozabudol vykonať. Tak čo vás, pane , oprávňuje prideľovať rozsudky a osvedčovať zmysel života?“

„Varovať pred mojou profesiou môžem iba ak svojich žiakov. Lou bola moja žiačkou, tá to môže dosvedčiť. Ale pokiaľ ide o nás dvoch, milý Friedrich, zmysel vášho diela som preto oprávnený osvedčiť, lebo som ho preniesol do budúcnosti. Vy toho nie ste schopný, pretože ho pozorujete len z minulosti a minulosť nie je nič viac než čas rozpadnutý na prach, a prítomnosť je rovnako pre posúdenie diela bezvýznamná, lebo tá samotná prezentuje proces tohto rozpadu, a preto len budúcnosť je oprávnená hodnotiť zmysel vašej existencie, fantázie a myšlienok. A ja som vaša budúcnosť.“

Lou prikývla, Friedrich sa tváril bojovne , kým Rainer, objímajúci Lou okolo ramien, sa zdal byť najspokojnejší. Alebo len ľahostajný? Zdanlivo, veď túži byť labuťou v jej lone, ktorá stená. Rainer je však gentleman, ktorý túžbu zaklína do kamennej tváre šľachtica zo starého pokolenia.

Friedrich sa uškrnul, aby dal najavo svoju prevahu, ktorú sa snažil dokázať intenzitou svojej reči:  „Váš rozsudok je mi ľahostajný,  popravte ma, čo tam po zmysle, keď už som aj tak mŕtvola, choroba ma kvári. Ak si to zaslúžim, navštívim peklo, preverím Danteho fantázie a pravdy, či existujú;  aj v Hádesovej ríši, bližší je mi Homér, a či je v ňom viac zúfalstva ako na tejto zemi. popravte ma a so mnou aj moje dielo. Namiesto neho, ak odsúdeným má byť on,“ Fridrich natiahol ruku smerom ku mne bez toho, aby sa mňa pozrel: „Viem, že je ním on. Ach,  Rhode. Zradil, rovnako Richard, viete, iste,  Richard Wagner, božská hudba a podlý charakter.“
Freud sa zasmial: „To nepôjde, nie som kat, poprava nie je v mojich rukách. Moja sekera nedokáže amputovať čas. Nakoniec, času by bolo škoda, bez pamäti by nebolo histórie, a tá je občas človeku na prospech. Pamäť je krkom činov ktoré menia svet.“

Friedrich prikývol: „Žiaľ, pamäť je zdrojom aj nádorom, takmer ma ňou zadusili v Bazileji, páni vo frakoch kráčali v tieni minulosti. Platí to dodnes, a stále vo väčšej miere, že sa človek ohýba pod rastúcim bremenom minulosti, ktoré ho krivý, spomaľuje jeho krok. Odďaľuje nové časy. Kvôli minulosti musí človek namáhavo stúpať na vrchol horských štítov, aby našiel v srdci mladosť a obnovil svoj božský charakter. Vyliezol som v Alpách na mnohé, kvôli výhľadom a čistému vzduchu.“

Rainer stiahol ruku Louiného stehna, akoby ožil:  „Aj moje básne sú pre súčasnosť stále väčším bremenom?“ spýtal sa Rainer.

Fridrich sa obzrel dozadu a pozrel na Rainera akoby ho náhle prekvapila jeho prítomnosť, aj to, že si niekto dovolil ho prerušiť. Prehltol naprázdno, zamyslel sa, ako ten, kto musí nečakane  prehodiť výhybku na trase svojich myšlienok.

„ To je iná otázka, vlastne otázka od veci, bežný nedostatok básnikov, robotníkov slov. Umenie nie je archeologická vykopávka, nesúvisí s životnými cyklami a fyzikálnymi zákonitosťami. Často ale so sladkokyslými uhorkami. Netvárte sa urazene, nie všetky vaše básne sú dnes v učebniciach. Skutočné umenie je nadčasové, umenie, ktoré je umením nového času v každej epoche. Pre deda i pre vnuka.  Nie však ten nezmyselný romantizmus, ktorý zaplavuje mestá a kazí vkus. Pamätáte sa? Pravé umenie klope na obloky v každom čase. Múdreho človeka umenie prenáša dejinami, od minulosti, prítomnosť nevynechá, smeruje do budúcnosti. Od momentu svojho zrodu, až do momentu zrodu môjho nadčloveka. Či grécka tragédia, alebo Bachova hudba. Či tvoje básne sú umením aspoň pre dve generácie? Neviem. Keď sa zrodili, pripomínali vôňu čerstvého laku na lodi na brehu alpského jazera. Neviem, či sa nestanú bremenom, ktoré zadusí nových básnikov, alebo sa stanú pre nich studňou, to neviem.  Dejiny zastali, doba skúšok sa nachádza za vysokými horami. Pamäť zasahuje do súčasnosti ako prízrak, desivá hra. Jediné, čo ochráni súčasnosť pred pamäťou je pravé umenie.“

Rainer sa postavil, možno chcel niečo povedať, kývol však len pravou rukou. Sadol si späť, položil ruku na Louinej koleno, a poznamenal: „Je mi to jedno, nech si nad tým lámu hlavu dediči.“
Lou sa zachmúrila, odtlačila Rainerovu ruku zo svojho kolena a  pozrela vyzývavo na Sigmunda, akoby ho pobádala: Tak povedz niečo.

Sigmund jej pohľad opätoval, usmial sa, ale len tak pre seba ticho poznamenal: „A preto je toľko šialencov a migrén medzi umelcami.“ V prvom okamihu možno aj chcel vysvetliť, že lekár to vidí inak, že pre neho je návrat pamäte, jeho vyvolávanie z podvedomia terapiou, lebo pamäť nezaniká, a práve keď ju nevidieť, pripomína sa všetkými  možnými spôsobmi a spôsobuje storaké bolesti, neurózy, napríklad cez potlačené sexuálne túžby. Teraz však nemá liečiť, teraz má vysloviť ortieľ. A to by musel ako vinníka označiť Lou.  Preto sa zdržal reči, len zhlboka vydýchol zadržané slová.

Využil som Sigmundov hlboký nádych, aby som sa pripomenul a dotkol sa svojho problému zrkadla. „Seba vidím iba v zrkadle, priateľov naopak, v zrkadle vôbec nevidím, iba ich tiene, keď prechádzajú okolo zrkadla. Priamo sa vôbec nedokážem pozorovať. Neviem, či som príťažlivý pre ženy, neviem akú farba majú moje oči, či takú ako moja matka, belasú, či vo mne vôbec je nejaká stopa minulosti. Môže to znamenať,  často tak rozmýšľam, že moje bytie nemôžem poznávať priamo a má pre mňa metafyzický charakter. Tak ako sa javí byť v zrkadle, nie je možné spoznávať bezprostredne. A to potom musí platiť pre všetkých ľudí na svete, okrem posvätených Bohom, ak takí vôbec existujú. Pre nich môžu potom mať zrkadlá hlbší význam.  Je to tak, pán profesor?  A naopak, moji priatelia, prečo v zrkadle vidím len ich tiene? Ako by som ich stvoril ja, ich stvoriteľ, pamäťou cez oči? Môže byť moja pamäť zdrojom pravdy? Možno. Je pamäť zdrojom pravdivého poznávania minulosti?“ Možno.

Nikto nereagoval na moje slová. Dotklo sa ma to, aj keď chápem. Pohŕdajú mnou. Akoby som tu nebol. Nemusím tu byť. Ak by som sa nebál, že ma moji priatelia budú považovať za malého, bezvýznamného urazeného meštiaka,  tak by som sa zdvihol a nechal ich tu samých. Predsa mi len záležalo na tom, ako ma moji priatelia vidia. Našťastie situáciu vyriešil Sigmund:
„Nie. Dnes som už unavený, nedokážem dlho hovoriť, onedlho umriem. Dnes končíme, uvidíme sa zajtra.“

Vyšiel som von z ordinácie a ocitol som sa v záhrade. Moji priatelia vyšli do záhrady predo mnou, stratili sa mi z dohľadu. Neosamel som však.

Park je bol obsypaný kráčajúcimi obyvateľmi hotela. Niektorí z nich boli odetí v smokingu, iní zasa v pyžame. Kultúra stolovania hostí sa líši podľa krajiny pôvodu a sociálneho postavenia. Niektoré postavy boli občas prinútené zastať, aby počkali na tváre, ktoré nestíhal tempu tiel. Niektoré svoje tváre stratili, a museli sa vrátiť späť, aby ich našli. Často zbytočne, pretože pre nepozornosť vedúcich, ich nasledovníci pošliapali tak, že nebolo možné tváre identifikovať. Mladým to nevadí, pretože majú náhradné. Tí, v preddôchodkovom veku, však už nemajú žiadnu novú šancu. Dokážu s však s tým vyrovnať; zdá sa, že nemajú pocit dôležitej straty. Ja to ale nechápem, bez tváre nedokážem žiť. Preto som tu, preto ma liečia.

Aj mne sa tak zdarilo stúpiť na dve tváre, ktoré len zafučali ako prepichnutá futbalová lopta. Nebolo mi príjemné zbavovať neznámych ľudí ich identity. Radšej som zastal a sadol som si na červenú lavičku na ktorej som zaspal.

III.

Prespal som v parku celú noc. Ráno ma opäť zobudili moji priatelia, ktorí, predpokladám, spali v hoteli. Lou zakvačila svoju ruku do mojej a priznala sa mi, že dnes v noci prišla o panenstvo. Fridrich ju znovu požiadal o ruku, a aby sa ho zbavila, tak sa podvolila Rainerovi. Tento spôsob sprítomňovania minulosti ma naprekvapuje, očakával som túto perforáciu niekedy vo veku štyridsiatich rokov, len som predpokladal, že funkcionárom  bude niekto starší. Rainer, naopak, bol od nej o štrnásť rokov mladší.

Siegmund náš už čakal so zvyškami svojich raňajok na pracovnom stole. Prvý som vstúpil ja spolu s Lou. Hneď za nami Rainer. Friedrich sa chvíľu zdržal. Stretol ženu, s ktorou si vymenili niekoľko slov. Žena sa mu snažili do ruky vtlačiť bič, on ho však odmietol. Vraj je to jeho sestra, pošepkala mi Lou. Často sa pri Friedrichovi objavovala, hlavne keď sa nachádzala v jeho blízkosti Lou. Mala pocit, že ho musí chrániť pred tohto ženou.

„Sadnite si, každý na svoje miesto,“ skríkol na nás Sigmund.
Sadli sme si, až na Friedricha.  Protestoval: „Ženy tu nemajú čo robiť, pošlite ju Sigmund preč, ženy kazia mužov, nie sú schopné priateľstva, keď milujú, roznášajú súčasne nenávisť. Muž, keď sa neovládne, sa plazí za ženou. Má silu, ktorá môže znehodnotiť rozsudok.“

Rainer chytil Fridricha za plece a snažil sa ho nasilu vtlačiť na gauč. „Obklopujú ťa ženy väzniteľky, ženy však nepoznáš, tak mlč. Žena, ktorú miluješ, prináša bolesť, ale aj lieči, prebúdza. Ty to ale nevidíš, teba len matka kŕmi kuracou polievkou, a sestra odháňa iné ženy pichľavým pohľadom a vymetacou metlou“.

Friedrich sa vytrhol Rainerovi, zostal stáť a očervenel od hnevu. „Nie, daj pokoj, nebudem s Lou spolu v jednej miestnosti. Otrávený je vzduch zo slov vzdelanej ženy, pretože vie, čo hovorí, nevie ale, čo spôsobuje.“ Lou nezúčastnene mlčala. Najvyšší čas, aby zasiahol Friedrich.

„Mlčte! Čím by ste sa stali, ak by jej nebolo, ak by nebolo ženských tvarov, a vašej túžby ulahodiť žene nielen pudom, ale aj rozumom? Dostali ste talent, siločiaru bez ukotvenia,  kto ho vo vás prebudil a zahnal do prístavu? Hlupáci, nepochopili ste, kto prebúdza sopku, ktorá spí ako bahno v mraze!“ Sigmund sa hneval. Možno hnev len predstieral.

„Čo by sa z vás stalo, ak by jej nebolo?“ hromžil ďalej Sigmund. „Bola  moja žiačka, ešte stále je moja žiačka, aj priateľka, poznám ju. Poznám ju a vidím ju lepšie ako vy, lebo som sa zbavil túžby po cudzom tele v mojom prístave.“

„Je zlá, neláskavá, zahalená v čiernom má zvodné oči, svojho muža v posteli neprijala, zato toho áno, a mňa …“, bránil svoj odpor Friedrich a mávol rukou, ako dravý vták krídlom, ktorému unikla korisť.

„… odmietla,“ doplnil výsmešne Friedricha Sigmund a opäť skríkol chrapľavých stareckým hlasom: „To preto, lebo si ju chcel zbaviť slobody. Slobodná, nespútaná žena prináša bolesť ako dar, niekedy ako zločin. To závisí od príjemcu. Pre vás to bol dar, na rozdiel od osudu Herodesa.  Sadnite si.“

Vydýchol som si. Nevyženie nás. Spomenul som si na Venušu v kožuchu, a jej tvrdenie, že mohla zbaviť Fridricha tak talentu ako aj bolesti, ak by bol otvorenejší k svojim potrebám. Tie však potlačil, márnivo rozvinul talent spolu s bolesťou. Ale čo s tým má spoločné Herodes?

„Prečo Herodes“, spýtal som sa Sigmunda. Sigmund nereagoval.
„Takže máme byť šťastní, lebo poznáme bolesť?“ spýtal sa  Rainer.

„Nie sme ovce, Rainer,  to nám chce povedať Sigmund. Neviem, či to stačí pre šťastie, či to skôr nie je naopak. Nepoznám nešťastnú ovcu, len splašenú pri návšteve vlka,“ odpovedal Friedrich namiesto Sigmunda.

„Ty“, obrátil sa Sigmund k Rainerovi, „bez nej by si ďalej písal svoje skladkokyslé básne, za ktoré by ťa tvoje obecenstvo v Berlíne, vo Viedni, v Paríži a v Prahe odmeňovalo vlažným potleskom. Bez nej, kým by si bol bez nej? Vďaka nej si uvoľnil svoje cnosti, bol si produktívny a uskutočnil si v maximálnej miere to, čo bolo v tvojich možnostiach. Nie každý dokáže uplatniť svoje cnosti. “

„A Friedrich“, neoslovil ho priamo, stále sa na neho hneval, „čím by sa stal, ak by nemal hlad a nezvierala by bolesť jeho vnútornosti? Bolesť spôsobila, že sa v ňom rozvinula základná cnosť každého človeka, produktivita, ktorá rozvíja schopnosti človeka. Nie je  väčšieho šťastia pre jedinca, než keď ho okolnosti prinútia uplatniť všetky svoje schopnosti a zhmotniť ich.

Pozrite na Lou, na ženu, nereaguje, lebo pozná to, čo vy, páni, nepoznáte. Radosť  nespútanej slobodnej ženy. Sloboda ženy však  muža teší len krátku dobu, kým s ním podvádza manžela, potom sa snaží držať ženu v náručí a zahrnúť ju povinnosťami s odkazom na svoju lásku.“  Sigmund sa odmlčal, Lou sa tvárila nezúčastnene. A Rainer len kývol rukou.

Friedrich reagoval na Sigmunda depresívne: „Nie som si istý, či by som nedal prednosť nebu pred peklom, čistému vzduchu pred zatuchnutou izbou v pojazdnom hostinci, prekúreniu pohlavného systému pred tvorivou plodnosťou. Aký to má význam nahradiť plodenie detí plodením slov, ktoré aj tak prepadajú pomaly sitom času do ničoty. Nemá zmysel sa obzerať dozadu. Aký to má význam?“

„Aký význam? Pre mňa veľký,“ zareagoval Rainer, „žijem už len z mojich slov. Lou ako plodnica by ťa nikdy nestretla ako modrá ľalia, len by ťa podvádzala, vymieňal by si deťom plienky, počúval ich plač a Zarathustra by pomaly zhnil v tvojej duši. Z katedry by si možno práve len hromžil na Kanta a na Hegla a stal by si sa terčom posmechu bez budúcnosti po smrti. Písal by si básne zrodené z moču svojich detí.“

„Netáraj, vieš dobre, že by sa to nikdy nestalo. Lou ako náš osud? Ako posol boží či pohon poháňaný cukrom, bielou energiou? Neverím, to je vysvetlenie pre slabochov,“ odpovedal Friedrich a pretože Rainer už nemienil reagovať, pokračoval.. „Musel by som sa hanbiť pred sebou; takto podľahnúť. Hľadáš chybu u druhého, aby si ju nemusel hľadať u seba. To je všetko. Neospravedlníš tým svoj život preplnený útekmi.“ Rainer neočakával tento útok, očervenel v tvári, povolil svojmu hnevu, aby mu vnikol do slov a vypustil na Friedricha vulgárne slová, o ktorých dúfal, že gentlemana, na ktorého sa Fridrich hral, vyvedú z miery.

„Prestaň tárať, kde si sa to takto naučil, vyhováraš sa. Namiesto toho, aby si vliezol do ženy, ženy ti vliezli do mozgu. Taká je pravda. Lou na jednej strane, tvoja sestra a matka na druhej strane sa mlátili v tvojej hlave ako božské grécke princípy  z tvojho Zrodenia tragédie. A ako to skončilo? Zbláznil si sa, spermie ti vnikli do hlavy, aby ťa varovali. Ty si ich ale nepočúval.“ Friedrich odtiahol ruky od tela a vykríkol: „ Mlč Rainer, to nie je téma tohto zbytočného sedenia!“

Nastalo ticho. Sigmund sledoval rozhovor so zaujatím, ale nemiešal sa do neho. Lou naopak, akoby sa jej nič nedotýkalo, zvedavo si obzerala sošku Budhu, ktorú si zobrala do ruky z vitríny.

Mňa si nikto nevšímal, sám som nevidel dôvod, aby som zasahoval do rozhovoru, ktorý sa týkal intímnych záležitosti mojich priateľov. Uvedomil som si, že okrem toho, že ma budili, už dva dni. možno aj dlhšie, nikto z nich so mnou nehovoril, ale aj tak,  to, čo bolo pred dvomi dňami zostala za vysokým múrom z huspeniny, zahalené v tmavosivej hmle, a bolo akoby nebolo. Neviem si spomenúť, kde a kedy som sa zoznámil s mojimi priateľmi. Ako sme sa všetci spojili, ako sme sa spolu dohodli? Neviem si spomenúť, všade hmla, aká je len hustá táto šedobiela hmla.

Avšak to, čo som si v tejto chvíli uvedomil, bola osobitná úloha ženy. ak ide o  smrť a s ňou súvisiacou tvorbou. Veď čo iné je tvorba ako boj proti konečnosti, a za večnosť?  A žena nám túto smrť pripomína strachom z jej straty, ak sme si na ňu zvykli, ak sme si zvykli na to, čo poskytuje. Keď žena odchádza, prichádza vedomie smrti, ktoré buď otvorí bránu tvorby alebo rozďaví priepasť beznádeje. Ohlasuje: Už nikdy viac táto žena, už nikdy viac tento život. A pritom je tu koniec od počiatku. Svoj si nosím so sebou už z lona matky, ktorá sa so mnou podelila o svoju smrť.

Takmer som zabudol na domáceho pána. Sigmund sa zamrvil  za svojim pracovnom stolom a prehovoril: „Muž hľadá krásu, aby sa jej zmocnil, preto túži po žene. Žena hľadá  silu, ktorá sa jej zmocní, aby vyhovela pudu zachovania ľudského rodu. K čomu je krása, ktorá nedráždi?  Tam, kde tieto základné, hlboko v človeku zakorenené potreby- veď áno, rôznej intenzity – nenachádzajú uspokojenie, je dôsledkom tvorba ako riešenie. To platí pre vás páni. Tvorba ako náhradný spôsob hľadania nesmrteľnosti.  Vytvorené dielo však nie je stálica. Hustne a redne v čase.  Nie ste tí, ktorými sa zdáte byť a za koho sa vydávate. Ty Friedrich si sa celý život bránil tomu, po čom si túžil a prijímal si to, čo nenávidíš. Čo si napísal Rohdemu, svojmu priateľovi? Pripomeniem ti:  Zostáva temná potreba; nechať sa biť výčitkami a mučiť plameňmi vášne. V tom predsa musí byť akási rozkoš vyššieho rádu.  Žena je pre muža personifikácia prírody, je chybou, ak ňou žena nie je. Vzdal si sa toho a svojej sestre si dovolil, aby ti žehlila košele.“

Sigmund sa obrátil k Lou:  „To je ona.  Ako panna odvrhla zrelého muža, teba Friedrich, hoci ho mohla zachrániť, ale vytvorila veľkého chorého, osamelého filozofa. Po strate panenstva, ako zrelá žena, zviedla mladíka, aby z neho vymodelovala veľkého básnika bez domova, z teba Rainer. Užil si si lásky, ako iní pramenistej vody, ale len jedna ťa vyhodila do výšky, darovala ti slobodu, aby si mohol lietať po svete ako šialenec.  Tvoje dielo je dielom žien, tých, čo mali šťastie dotknúť sa tvojho talentu. Pre vás obidvoch platí, ak  by nebolo ženy, vaše dielo by upadlo do hrobu zabudnutia spolu s vašimi telesnými schránkami. Toto je môj úsudok v tejto veci. Môžete ho nazvať ortieľom.“

„Nezaujíma ma váš úsudok pane, ste jeden z nás, okrem toho žid vyhnaný zo svojej domoviny, nemôžete byť objektívny, precenil ste úlohu sexuality, dnes to už vieme, lámanie tabu viac škodí ako pomáha, venujte sa radšej tomu pánovi v kresle,“ Friedrich ukázal na mňa. „Kto je to vlastne?“

„Požral nás, zmocnil sa nás, mňa vyzliekol donaha a skryl ma do svojej knižnice“, prehovorila Lou a nikto z prítomných neprotestoval. „Odstránil všetky zrkadlá, aby sa nevidel a nami nahradil všetky svoje myšlienky.“

„Jeho meno nie je dôležité, je to autor tejto poviedky“, poznamenal Sigmund  a zapálil si cigaru. Ponúkol aj mňa, ja som ale odmietol. Už mesiac nefajčím.

„Takže bez nás je nič? Len s nami je niečo. Vlastne mu musíme byť vďační, že existujeme. Že sme tu, že nám umožňuje pobývať na svete a opäť byť v spoločnosti Lou, ktorá …“, Friedrich už nedokončil vetu. Sigmund ho prerušil.

„Zbytočné reči, neexistujete. To len on, autor, hľadal vo vás odpovede na príčinyvlastných zlyhaní vo vzťahoch s ženami. A vôbec, ide o zlyhanie, alebo o zdroj tvorby? Stretol Venušu v kožuchu pod iným menom, ktorá ho naučila, ako súvisia rozkoš a krutosť, stretol svoju Lou, lktorá v ňom prebudila dušu básnika a nakoniec ho nechala samého s jeho poéziou, a s ženami, medzi ktorými si našiel matku svojej dcéry, o ktorú neprejavil žiadny záujem a ešte ju nevidel.  Nakoniec sa ubytoval v malej manzardke pod kuratelou svojej matky a sestry, s ktorými žil ako s jedinými ženami, až kým sa nezbláznil. Chápete, prečo práve vy ste sa stali jeho priateľmi?“

„Je užitočné, ak každý v sebe skúma históriu vývoja svojich myšlienok, ich pôvod a zmeny, ku ktorým dochádza pod vplyvom vonkajších okolností, do ktorých bol človek vrhnutý. Prto môj ortieľ znie: Vplyv žien na život a dielo je nesporný, a tento ortieľ môže vyliečiť aj jeho, ak ho aj On pochopí. Lebo len tak bude On autentický ON. Skončil som!“

Som to ja, ten On? Pre Sigmunda som On, ani raz ma neoslovil menom. Pochopil som. Ach áno, sexualita a ženy, ich vplyv je obrovský.

Unavený Sigmund a kýval na trojicu na gauči, akoby im chcel naznačiť, aby odišli. A oni skutočne odchádzajú. Som im ľahostajný. Nevidím ich, pozerám sa von oknom na vetvy čerešne, z ktorej odlietajú biele lupene. Toto má byť rozsudok? Pred priateľmi sa cítim byť vinný pre chorobu, ktorou trpím. Sudca odchádza. Je 22. september 1939. Zatvoril som oči, aby sa vrátili. Drevená podlaha v londýnskom byte skutočne zavŕzgala, počujem kroky, vracajú sa, nezabudli. V ušiach mi znie  koncert ichkrokov už sa ma môžu dotknúť. Ten pocit ich blízkosti ma prinútil otvoriť oči a pozrieť sa doľava, smerom k nim, a tým poznávam, jasne vidím – nie sú tu. Akoby vliezli do mňa. Vliezli do mňa, neexistuje iná možnosť, ktorú by dokázal akceptovať rozum.

Sedím v kresle so svojim prázdnym telom a predsa v sebe nesiem tých troch z gauča. Ja som miestom ich pobytu, vecou ktorá im zaručuje existenciu, aj keď nie život. Sú tu, lebo boli. Budem aj ja, lebo som? Každá vec, a teda aj človek, má svoj tieň, rovnako ako má  garantovanú smrť. Človek končí, no tieň je nesmrteľný.

Túžba poraziť život tieňom, priznávam sa, ma zviedla k falošným predstavám. Teraz mi hrozí, že zomriem skôr ako sa priznám k svojmu klamstvu. Nemôžem sa priznať, že som Herodes. Smrť mi zaručí definitívnosť falošnej identity. Kto zomrie v klamstve, tomu sa klamstvo pripne na jeho tieň ako zrak na oko. Absolútna vražda jedinej pravdy. Napríklad tej, že neexistujú, že  moji priatelia sú len predstavy. Tak je to dobré.
Ja teraz sedím v záhrade na lavici natretej červenou farbou, dookola sa pohybuje množstvo ľudí v bielych plášťoch siahajúcich im až po zem a je mi zima. V strede záhrady stojí vysoká veža, ktorej vyhliadková plošina siaha vysoko do neba a tvarom mi pripomína roztiahnuté pysky ohanbia, z ktorých vyskakujú nahí muži a nahé ženy. Skáču na zem, letia ako zranení vtáci a dopadajú do veľkej bielej plachty, zahalení v do bielych plášťoch, rovnakých, v akých sú odetí ľudia kráčajúci v záhrade. Aj ja mám na sebe iely plášť.

Pochopil som svoj rozsudok. Môj život na zemi začal vyvrhnutím. Nikto sa ma nepýtal kde a ako, s akým poznaním a s akou vierou chcem žiť; v momente  vyvrhnutia ani čas nezohrával žiadnu úlohu. Prečo? Je zbytočne hľadať skryté odpovede. Ale to, čo platí je, že nesieme v sebe celú minulosť, všetku pokoru a silu predkov, všetky revolúcie, vzniky a zániky, cudzie životy a úmrtia a dokonca už aj vlastnú smrť. Nie sme tu náhodou. Pobývame na zemi so šťavou minulosti a pre potoky budúcich výnosov.  Sme článkom nekonečnej reťaze, čohosi nesmrteľného a tragického súčasne. Má táto reťaz nejaký zmysel? Má, odkazuje Sigmund vo svojom rozsudku. Ide o autenticitu. Autenticita pretvára tragédiu na šťastie z poznania zmyslu existencie, poráža slepú vôľu.

Z okna sa vyklonil Sigmund a zakričal: „Večera je hotová.“ Posledná večera, zajtra ma prepúšťajú.

Muchov popolník (poviedka ocenená v súťaži Poviedka 2020)

12.05.2024

Je piatok ktoréhokoľvek ročného obdobia. Ktoréhokoľvek, pretože strom pred domov, v ktorom žije Mucha, vyschol, a nemení sa podľa ročných období. Možno nie je ani piatok, lebo na dni v týždni nezáleží, pretože od zajtrajšieho ráno bude môcť ležať v posteli bez ohľadu na kalendár. Nielen zajtra. Nie je nakoniec ľahostajné, ktorý z vetrov zlomí suchý strom? [...]

Sex a svedomie

10.03.2024

(Milostný príbeh, ktorý sa už stal alebo sa ešte len stane – úryvok) Alexander kráča smerom k železničnej stanici, v tme, v ktorej doznievajú údery čižiem občianskej hliadky, aby našiel svoje konečné riešenie. Kráča sám so svojim svedomím. Ovieva po pocit smutnej samoty – ktorá mu bola pred nedávnom potechou. Nič na nej nemenilo, že sa pohyboval [...]

Literárne myšlienky o vojne v mieri (H. Hesse)

02.02.2024

„Niekoľkokrát som vyjadril svoju mienku, že každý národ musí začať od seba, ba aj každý jednotlivec, a nie sa dať ukolísať falošnými politickými otázkami viny, musí skúmať nakoľko on sám so svojimi chybami, nevšímavosťou, zlozvykmi nesie vinu na vojne a všetkých biedach sveta, to je jediná cesta, ako sa možno vyhneme budúcej vojne. Neodpustia mi to, lebo sami sú, [...]

Vladimir Putin

Putin dorazil do KĽDR, stretne sa s Kimom. Ruského prezidenta v Kórei sprevádza aj šéf Roskosmosu

18.06.2024 20:40

Šéfa Kremľa strávi v KĽDR dva dni, potom navštívi Vietnam.

Hadždž

Počas púte hadždž zomrelo viac ako 300 Egypťanov, väčšina z horúčav. Teploty v Mekke dosiahli takmer 52 °C

18.06.2024 20:19, aktualizované: 21:02

Na tohtoročnej púti sa zúčastňuje 1,8 milióna ľudí.

Richard Sulík, Peter Pčolinský, Milan Krajniak

Borisa Kollára po Krajniakovi opustil ďalší člen. Zo Sme rodina odišiel Peter Pčolinský

18.06.2024 19:43, aktualizované: 20:56

Peter Pčolinský bol v minulosti podpredsedom hnutia.

Handlová, atentátnik, streľba, Fico

Lex atentát prerokuje parlament v skrátenom legislatívnom konaní

18.06.2024 19:33, aktualizované: 19:52

Balík zákonov má riešiť niektoré opatrenia na zlepšenie bezpečnostnej situácie na Slovensku.

Štefan Ziegler

Manipuláciou k jednotným potrebám a mieru

Štatistiky blogu

Počet článkov: 37
Celková čítanosť: 64568x
Priemerná čítanosť článkov: 1745x

Autor blogu

Kategórie