vychor

Záznamy pomalého bežca 1

Recenzie, anotácie a komentáre

Obsah:
L.-F. Céline: Cesta do hlbín noci.
Vlado Javorský: Noah.
Peter Jaroš: Pasca.
Slabiny rozumu.

Kniha, ktorá má najviac zaujala minulý rok:

Louis-Ferdinand Céline: Cesta do hlbín noci

Autor knihu napísal začiatkom tridsiatich rokov minulého storočia, v čase vlády avantgárd na literárnom nebi. Keď autor – skutočným menom  Destouches, povolaním lekár – predložil v roku 1932 anonymne knihu svojmu vydavateľovi, lektori vydavateľstva sa nedokázali dohodnúť, či dielo stojí zato, aby sa na neho míňala tlačiarenská čerň. Majiteľ vydavateľstva sa však nakoniec rozhodol knihu vydať. Dobre urobil. Kniha vyvolala množstvo škandálov, čo podporuje predaj. Román si získal obdivovateľov aj odporcov naprieč politickým spektrom, pričom niektorí chválili jeho anarchistické, antikoloniálne a antimilitaristické témy, zatiaľ čo iný kritik ho odsúdil ako „cynickú, posmešnú spoveď človeka bez odvahy a šľachetnosti“. Kritik časopisu Les Nouvelles littéraires chválil autorovo používanie hovorovej francúzštiny ako „mimoriadneho jazyka, vrcholu prirodzenosti a umenia“, zatiaľ čo kritik časopisu Le Populaire de Paris ho odsúdil ako obyčajnú vulgárnosť a obscénnosť. Román bol favoritom na Goncourtovu cenu v roku 1932. Keď túto cenu získal Mazelinov román Les Loups, následný škandál zvýšil publicitu Célinovho románu, z ktorého sa v nasledujúcich dvoch mesiacoch predalo 50 000 výtlačkov.

Cesta do hlbín noci vyznačuje sa hrubozrnným negativizmom a zvláštnym pouličným jazykom, narušujúcim to, čo vyžadujú „akademici“.  Céline, respektíve hlavný hrdina románu napísaného v prvej osobe,  dehonestuje všetko, čo mu spadlo pod pero. Céline vniesol do literatúry hovorený jazyk (a súčasne aj nespisovný), ktorý uplatnil nielen v dialógoch, ale aj mimo nich  – čo bolo dovtedy neprípustné. V tejto rovine funguje jazyk diela ako provokácia, podobne ako celé jeho dielo.

V súlade s vtedajším trendom, aj Céline sa zaraďuje k autorom, ktorí sprostredkovávajú tragický obraz človeka, ktorý nenachádza a ani nemôže nájsť východisko z inštinktívne pociťovanej beznádeje. Nedokáže zlepšiť či zmeniť svoj život, lebo mu nerozumie a nedokáže zmysluplne konať. Preto sa Céline vysmieva všetkému ľudskému – od trávenia a vylučovania, cez pohlavný akt až po zomieranie a smrť. Všetko ľudské zobrazuje ako karikatúru – vrátane vzťahov a sociálnych pomerov. Akoby na ničom nezáležalo. Svet a život dospieva do absurdnosti a k odcudzeniu.

Moderný človek pociťuje hlbokú nespokojnosť so svojim údelom, ktorý končí smrťou, smrť je pre neho neznesiteľná, a preto sa zmieta neustále v nekontrolovateľných telesných reakciách. Obrazy smrti sú v tomto románe veľmi časté. Napriek takejto charakteristike považujem román za humánny, tak ako aj považujeme za humánne protivojnové karikatúry, deformujúce podoby vojnových zločincov.

Céline sa inšpiruje vlastným životom, tak ako aj v ďalších svojich dielach, vojenskými a vojnovými rokmi, pobytov v Afrike, New Yorku a Detroite, Paríži a v Toulouse. Rozvíja traumu človeka z vojny, kolonizácie, sociálnej biedy, chorôb a vzájomnej odcudzenosti ľudí bez skutočnej lásky a priateľstva. A tým, v mojich očiach, túži po pravom opaku toho, čo opisuje. A rovnaký pocit vyvolal aj u mňa ako u čitateľa. Hlavne vďaka tomu, že popri hrubosti, obscénnosti a negativizmu vytvára estetický kontrast lyrickými pasážami, vyjadrujúcimi smútok a nostalgiu.

Napriek vyššie uvedenej charakteristike – kniha neobsahuje vulgarizmy, ani žiadne naturalistické opisy milostných scén, ktorými dnes bojujú o priazeň čitateľov a poslucháčov, niektorí súčasní autori literárnych textov i piesní. Nepotrebuje ich.

Čítanie tejto knihy je vzrušujúcim dobrodružstvom. Len sa nesmie preháňať. *Odporúčam ju čítať v malých dávkach, tak ako sa má aj piť kvalitná whisky. Keď som mal pocit, že ma prevalcuje – urobil som si dlhšiu prestávku. A vrátil som sa k nej až po vytriezvený, a keď ma znovu premohla zvedavosť.

Aj keď  mi je francúzština, žiaľ, vzdialená, dokážem si predstaviť, že vzhľadom na zvolené výrazové prostriedky a ich bohatosť musel byť preklad tohto diela mimoriadne náročným orieškom. Mám pocit, že prekladateľka tohto diela, Katarína Bednárová, splnila svoju úlohu viac než len priemerne.

Citácie z diela:

Vravím vám to, ľudkovia moji,  celoživotní hlupáci, ubití, vydieraní, večná hrdlač, upozorňujem vás, že keď vás veľkí tohto sveta začnú mať radi, tak len preto, že s vás chcú narobiť vojenské klobásy.

Mal neduh intelektuálov. Bol zbytočný.

A vlastne prečo by nemohlo byť v škaredosti toľko umenia ako v kráse?

Keby už nebolo klamstiev, nebolo by o čom, alebo by takmer nebolo o čom rozprávať a svet by bolo treba zavrieť na dve či tri generácie.

Vždy bol nešťastný, stále rovnako, aj teraz musel narýchlo nájsť nejaký nový dôvod, aby bol nešťastný. Nestačí si povedať: Som nešťastný. Treba to aj dokázať sebe samému, neodvolateľne sa o tom presvedčiť.

Treba sa ponáhľať, človek nesmie zmeškať vlastnú smrť. … Poviete si, nikdy nebudeme mať dostatok času! A to ani nehovorím o vojne, ktorá je vždy pripravená v zločineckej ľudskej nude vyjsť z pivnice. Kam sa zatvárajú chudobní. Zabíja sa dosť chudobných?

Byť sám znamená, trénovať sa na smrť.

Aj tie  naše pokusy o šťastie sú také nechutné, aj to človeka zloží.  Také sú nepodarené, a ešte dávno predtým, ako toho definitívne umriete.

Nad životom sa rozprestiera obrovský závoj hlúpych rečí, sivý a otupný, ako hrozne skľučujúca fatamorgána.

Vlado Javorský: Noah

Vlado Javorský, humorista, scenárista a režisér, v ostatnej dobe aj poeta, glosátora a autor niekoľko tisíc exemplárov kresleného humoru, asi kadekoho prekvapil svojou románovou prvotinou Noah – ktorá čerpá z úplne iného súdka, než na aký sme u tohto autora zvyknutý. Na prvý pohľad je to typický ženský román s príbehom odohrávajúcim sa na v atraktívnom prostredí letného Jadrana, odohrávajúcim sa prevažne medzi prenajatou vilou a rázovitou rybárskou kolóniou. Dej je v zásade jednoduchý. Štyri ženy, vekovo aj sociálne veľmi odlišné, bojujú o srdce jedného muža. A to je aj jediné, čo prezradím z jeho obsahu. Týmto sa nijak nelíši od románov, v ktorých ide v prvom rade o srdcové problémy. Čo však treba spomenúť sú špecifiká, ktoré robia román zvláštnym a myslím si, že aj zaujímavým pre čitateľa, ktorý je presýtený literatúrou tohto typu. Jednak je bez akýkoľvek dialógov. To autora núti, neuspokojiť sa výlučne s bežnými opismi deja, prostredia a podobne, ale ak má mať text aj nejaké korenie, prenikať hlbšie do psychológie postáv – jedného muža, Noaha, a štyroch žien – Mariely, Ewien, Zorany a Danily. Štyri rozdielne typy – štyri rôzne hĺbkové sondy – je dosť pravdepodobné, že čitateľka sa v jednej z nich – aspoň čiastočne – nájde. Kniha vyšla vo vydavateľstve Pars Artem, ktoré je súčasťou združenia internetových autorov rovnakého mena. Má 246 strán a formát vhodný do každej dámskej kabelky.

Peter Jaroš: Pasca

Knižka, ktorá vyšla – ako sa možno oprávnene domnievať – k osemdesiatinám spisovateľa, je ako povyťahovaná zo šuplíkov pisacieho stola.  Prináša veľmi pestrú zmes „príspevkov“ spomienkového, baladického a intelektuálneho charakteru. Fotografie spisovateľa, ktoré ilustrujú knihu, predstavujú defilé starnutia a dozrievania autora, akoby chceli naznačiť cestu, ktorom autor prešiel. Poviedky pripomínajú nostalgické kino, stretnutia a rozchody, rôzne životné obdobia a zážitky „ktoré nemôže nikto ukradnúť“. Ak by som si mal vybrať tri texty, ktoré ma najviac zaujali.boli by to nasledujúce v poradí, ako za sebou nasledujú v knihe: Werfel, človek extázy – spomienka na prednášku profesora Goldstückera (významný predstaviteľ Pražskej jari, literárny historik) venovanú spisovateľovi Franzovi Werfelovi; Zem, naveky Amen, baladický príbeh, konfrontujúci vzťahy najprv priateľov – spolubojovníkov v čase SNP a neskôr súperov v čase kolektivizácie, pričom súperov z nich nerobí ani tak rôzna ideológia, ale – žena. A nakoniec  Abakus s podtitulom (dráma jednej synopsy). Táto poviedka na jednej strane pôsobí ako satira, v ktorej sa Jaroš akoby mstil anonymnému režisérovi, ktorý ho nútil stále znovu prepracovávať literárny podklad pre uvažované filmové dielo, aby ho nakoniec odmietol, ale kto chce môže si tu nájsť – hlavne menej skúsený autor – aj užitočné tvorivé rady. Hlavne ako škrtať. Preto, hoci by som ešte chcel niečo dodať, radšej do vymažem. Stačilo.

Slabiny rozumu

Predstavte si dvoch praľudí. Prvý z nich je zvedavý. Snaží sa chápať šelesty pralesa ako diferencovaný jav, snaží sa poznávať, rozpoznávať a rozlišovať. Po čase zistil, že niekedy tento zvuk spôsobí vietor, inokedy nejaký vtáci, raz lev a niekedy nezistí žiadnu príčinu.
Druhý pračlovek, je paranoidný, nemá žiadny sklon k diferencovanému poznávaniu, a tak vždy za šelestom v pralese predpokladá leva a dá sa na útek.
A tak je dosť zákonité, že raz sa prvému pračloveku nepodarí včas utiecť, lev ho zožerie. Jeho priateľ, ktorý najprv uteká a až potom sa obzrie, kto to šelestí, prežije.

To znamená, že pre evolúciu človeka nie je prvoradá pravda, ale jeho prežitie. Prežitie – pud života – je silnejší ako potreba poznávania pravdy. Na individuálnej rovine to nemusí vždy platiť, ale na úrovni zovšeobecňovania je tento princíp rozpoznateľný. Je užitočné na to nezabúdať.

A ešte jedna dichotómia dvojica vlastností rozumu ovplyvňuje jeho vývoj a stav. Je to vzájomný pomer dvoch protiľahlých orientácií rozumu – egoizmu a spolupatričnosti. Niekto hodnotí svojim rozumom určitý jav skôr s ohľadom na vlastné potreby, niekto iný z hľadiska potrieb spoločnosti. Tieto dve pohľady môžu byť aj totožné, ale častejšie sa rozchádzajú. Obidve tieto rozumové postoje sú človeku imanentné, žije s nimi  a to, do akej miery a v ktorom smere je poznávanie (pravda) týmto deformované závisí od vzájomného pomeru tejto dvojice vlastností v konkrétnom jednotlivcovi. Je to aj jedna z príčin, prečo je jeden a ten istý jav vnímaný rôznymi subjektmi odlišným spôsobom.

Rozum spracováva každý jav, fakt, v troch etapách. Najprv ho zaregistruje, potom spracuje a v poslednej fáze zovšeobecní, začlení do svojho obrazu sveta. Ani pri konečnom zovšeobecňovaní  nejde v prvom rade o pravdu, ale vo veľkej väčšine prípadov len o potvrdenie alebo nepotvrdenie subjektívnej predstavy o svete.

Že je tomu tak dokazujú napríklad postoje rôznych ľudí k vystúpeniu politika v závislosti od politických preferencií. To isté platí aj pre umenie, šport, hodnotenie rôznych bežných javov každodenného života. Tu všade ide o pravdu až v druhom rade. Prioritný je súlad s našimi predstavami, ktorých prapôvod je treba hľadať ešte v prednatálnej fáze vývoja a ktoré sa formovali výraznejšie ešte v predškolskom veku a neskôr sa menili v oveľa menšej miere, a to v závislosti od intenzity osobnej skúsenosti. Tento súlad je pre prežitie – vrátane spôsobu prežitia –  opäť dôležitejší ako samotná pravda.

Z tohto dôvodu je pravda subjektívna kategória, závislá od hodnotového a vedomostného systému jednotlivca. Je užitočné si to uvedomiť, pretože to vedie k rešpektu voči iným názorom a inému videniu sveta.

© Štefan Ziegler