vychor

Človek nestojí nad prírodou. Sme jej súčasťou, sme od nej závislý a zraniteľný. To nám ukazuje pandémia ako aj klimatická kríza. Obraz, ktorý sme si o sebe vytvorili a náš hospodársky systém, zbankrotovali. Potrebujeme nový model života pre budúcnosť.
Ľudia sa nedokážu poučiť z o svojich dejín, ale reagujú na traumy, píše nemecký historik a filozof Phillip Blom. Takouto traumou bola druhá svetová vojna. Európa na ňu reagovala spájaním sa, posilňovaním demokratických štruktúr, spravodlivejším rozdeľovaním bohatstva sveta. Dnes už táto trauma doznieva. Nová generácia pochybuje o prínose demokracie k spoločenskej spravodlivosti. Nemá priamy kontakt s traumou druhej svetovej vojny. Pýta sa, nebol by silný muž lepším riešením ako neustále hádky? Spravodlivejšie rozdeľovanie zdrojov súvisí s čerpaním zdrojov a zásahmi do prírody. Symbióza ekonomicky silných štátov a menej rozvinutými, vytvára  semená pre nové konflikty.  ktovie ako dopadne boj o vakcíny. nestane sa rozdeľovanie vakcín novým spôsobom boja medzi národmi? Bude novou  traumou pandémia? Alebo klimatická kríza?
Podľa Bloma sa nachádzame na konci 3000 ročných dejín kultúry. Na začiatku stál boží príkaz: Podrobte si zem! Osvietenectvo, industrializácia a kolonializmus sa riadili touto vierou.
S tým je teraz koniec: vyčerpávanie zdrojov, rast a preceňovanie človeka doslúžili. Ľudstvo potrebuje nového majstra, novú víziu budúcnosti. Potrebuje aj nový hodnotový systém.  Nie zavrhnutím starého, ale jeho doplnením. Taký, ktorý človeka vráti do prírody ako biologický druh. Kde sa človek stane súčasťou prírody. Potrebujeme nové spoločensko-politické štruktúry, chápanie kultúry a kultúrnosti. Potrebujeme aj nový obraz Boha.

Dúfajme, že na túto pandémiu budeme ako ľudia reagovať múdro. To znamená, nie  ako na ojedinelý fenomén, ale na udalosť, ktorá je dôsledkom stále hlbšieho zasahovania človeka do prírody, snáh o zmenu prírodných systémov,  fenomén, ktorý je súčasťou reťazca udalostí prebiehajúcich v reagujúcej prírode. Prenikáme hlboko do prírodných systémov, meníme systémy a systémy reagujú, okrem iného tým, že stretávame vírusy, ktoré sme predtým  nestretali. Ak budeme reagovať múdro – možno sa nebudeme sa snažiť znovu rozbehnúť hospodársky systém starým spôsobom, ktorý istotne priniesol aj veľa dobrého, ale na druhej strane potrebujeme taký nový politický, ekonomický, sociálny a kultúrny  systém, ktorý bude inteligentnejší a smerovať viac do budúcnosti.  A keď hovorím o budúcnosti hovorím o stáročiach, nie o období medzi dvomi volebnými rokmi, alebo niekoľkých desaťročiach. A to preto, aby sme sa prispôsobili rytmu, ktorým reaguje príroda. A príroda nám pripomenula cez pandémiu jednu dôležitú vec: že sme jej súčasťou, keď nás drobný vírus núti  konať tak – v podstate racionálne – ako by sme nikdy nereagovali dobrovoľne, na základe rozumu. Prinútila nás spomaliť životné tempo, pripomenula nám niektoré priority, na ktoré sme zabudli. Prfiblížila nás k človeku ako partnerovi, ako k samostatnému subjektu, ktorý vyrástol z prírody a je jej súčasťou.