Ľudstvo zahynie resp. zdegeneruje, ak nedôjde k revolučnému výbuchu, vdýchnutiu novej vôle k jeho záchrane.
Musíme sa zbaviť ilúzie, že nové komunikačné možnosti povedú k demokratizácii spoločnosti. Naopak stali sa mohutným nástrojom manipulácie, zneužívania emócií a presadzovania subjektívnych mocenských cieľov.
Len tak si možno vysvetliť odlišné vnímanie jednej a tej reality akou je vojna na Ukrajine, a to v závislosti od toho, pod vplyvom ktorého „mocipána“ sa ten či onen jedinec nachádza. V dôsledku tejto manipulácie je na jednej strane pocit nezávislosti jednotlivca a jeho zdanlivo objektívnych názorov a na druhej strane implementácia vôle toho, kto má moc, do vedomia indivíduí s cieľom získať čo najširší súhlas verejnosti s jeho konaním . A to mám na mysli pod slovom degeneruje.
Tento proces degenerácie pokračuje na celom svete, nie všade však rovnakým tempom. Inak v diktatúrach, inak v tzv. demokraciách. Rozdielne v kresťanských a moslimských štátoch.
Ale aj medzi demokratickými štátmi existujú rozdiely, a to často výrazné.
Slovensko patrí k štátom najviac ohrozených degeneráciou svojho obyvateľstva. Prejavuje sa to na sociálnych sieťach a v politickom živote. Nikde inde neexistujú také priepastné, až nenávistné, rozdiely medzi opozíciou a vládnou mocou ako v našej krajine. Táto degenerácia sa prejavuje napríklad aj v tom, že vo vedomí voliča je kriminalizácia súpera vnímaná ako bežná súčasť politického súboja. Pritom kriminálne prvky v politickom boji rozkladajú spoločnosť, vedú k pohŕdaniu politikou bežnou populáciou a znemožňujú v konečnom dôsledku racionálne riešenie problémov spojených s vládnutím, ktoré sa stáva iracionálnym.
Kto si uvedomuje, že iracionalita v politike, negativita v sociálnych sieťach a manipulácia populáciou ľudí, degraduje dokonca aj Ústavu?
Čo s tým? To, čo treba naprávať, je mnohovrstvové. Dotknem sa len jedného ústavného princípu, ktorý taktiež zdegeneroval, viditeľne, priamo na očiach a nikto tento problém nenastolí, lebo zástupcom moci táto degenerácia plne vyhovuje a zdola môže dôjsť k zmene len cestou revolučného nadýchnutia.
Ide o princíp nezávislosti zákonodarnej a výkonnej moci. Táto vzájomná nezávislosť je zmazané tým, že vedúci predstavitelia (lepšie vedúci predstaviteľ) sú jednak členovia vlády a súčasne ovládajú cestou straníckej disciplíny zástupcov svojej strany v parlamente. Zákonodarná a výkonná moc nie sú nezávislé, pretože sú prepojené vedúcimi predstaviteľmi strán, ktoré sú pri moci. Tento fakt, ktorý je rovnako zreteľný ako aj prehliadaný – umocňuje aj skutočnosť, že síce hovoríme o volených predsedov strán, ale v skutočnosti sú to majitelia strán, u ktorých sa sústreďuje celá moc. Máme dokonca šikovného politika, ktorému stačí pozbierať pár ľudí z ulice, aby sa stal predsedom vlády. Ten, kto je ešte schopný sa nad týmto zamyslieť, musí dospieť k záveru o absurdnom charaktere moci, vlády a možno aj sveta.
Preto by bolo veľmi dôležité zabezpečiť reálnu nezávislosť zákonodarnej a výkonnej moci napríklad tým, že zápis kandidáta do volebnej listiny by ho automaticky vyradil z možnosti mať podiel na výkonnej moci (navždy resp. na dobu prekračujúcu jedno volebné obdobie). Na druhej strane, ten, kto sa podieľa na výkone vlády, nesmie byť aktívnym členom (funkcionárom) vládnej strany, teda napríklad jej predsedom, členom predsedníctva a podobne.
Je však nereálne, aby súčasní vlastníci strán prijali takéto riešenie. U nás, či kdekoľvek v tzv. demokratickom svete. Naďalej sa budeme tváriť, že zákonná a výkonná moc sú navzájom nezávislé. Zatvoríme oči a nebudeme vidieť ako sú tieto dve formy moci prepojené konkrétnymi osobami, Preto hovorím o potrebe revolučnej zmeny. Ak k nej nedôjde budeme ďalej pod vplyvom pôsobenia médií a sociálnych sietí degenerovať a podliehať vplyvom mocných tohto sveta, aj keď tento proces prebieha bez toho, aby sme si to uvedomovali.