vychor

(Text obsahuje, okrem iného, aj motívy a niektoré upravené dialógy z filmov Igmara Bergmana Letný sen, Siedma pečať, Večer kaukliarov.)

Prosil som o svoje detstvo a ono sa mi vrátilo, ale úplne nezmenené, akoby som nežil a zbytočne som zostarol; zavalilo ma rovnakými úzkosťami ako pred mnohými rokmi, keď som zostával v tme sám v posteli, akoby sa na úzkostiach nič nezúžilo, nepremenilo v iné, naopak, vrátili sa oveľa čerstvejšie, odpočinuté, nafúknuté, odolnejšie voči krásnym dušiam, než  vtedy, keď som ich opustil pri poslednom pokynutí oblakom zo zeme, pri prechode zo sveta odvážnych, nerozvážnych snov do reálneho sveta každodenných starostí. Som presvedčený, že je to choroba, aj keď mi to nikto nechce uznať, zvláštna choroba, ktorú nemožno zmerať ani vypočítať podľa laboratórnych ukazovateľov, ale choroba, ktorá nesie znaky svojho nositeľa, ktoré sú skryté na dne žalúdka, odkiaľ sa dostávajú na svetlo v lepšou prípade ako čudáctvo, v horšom ako šialenstvo, pritom je to obyčajný znak človeka. Mám obavy, že sa dostávam už do štádia bláznovstva, hoci včera som dostal vzácnu cenu – sovu s vypichnutým okom sediacu na konári z plastu – cenu akadémie za celoživotný prínos, ktorá má vyjadrovať moju odvahu tvrdiť to, čo sa nedalo dokázať. Hovorili mi, že som nemal tak kričať, že som cenu prevzal dobrovoľne, vraj aj s pýchou a hrdosťou. Ale, že mi rozumejú. Oni rozumejú tomu, čomu ja nerozumiem. Ešte aj dnes cítim ich potľapkávanie na pleci ako škrabot havraních pazúrov. Vraveli mi, že plece mám čisté, nenarušené, ale môžu oni vedieť, čo cítim vo svojom vnútri. Je mojou chybou, že nemajú dostatočne ostrý zrak?

Ležím v posteli a prítiskam si na holé telo perinu, tak silno, ako sa dá dvomi rukami a na dolnom konci nohami, aby mi nespadla na zem. Mám strach, že po dopade sa rozbije na drobné kúsky ako čelné automobilové sklo po zrážke s holubom. Holub ležal na zemi obalený v krvi a sklo bolo rozbité na stovky drobných kúskoch. Vracal som sa s rodičmi odkiaľsi z hôr, Neznášal som tieto výlety, lebo rodičia ma vždy viedli na vychádzkach presným smerom a nikdy som nesmel zabehnúť medzi stromy a hľadať lesné plochy. Aby som sa nestratil. A pretože som sa nikdy v detstve nestratil, zostal mi tento strach skrytý v žalúdku dodnes, lebo nebolo v detstve prečo sa báť. A teraz sa vynára von pre tú chorobu, ktorá sa vnára do tela a vyťahuje zabudnuté spomienky na povrch. A tak sa pokúšam zažiť skutočný strach z toho, že sa stratím a pri hľadaní nájdem Boha, aby som prekonal ten svoj strach chorobný. Žiadny úžitok mi nevyplynul zo starnutia.

Veľmi túžim sa stratiť. Opustil som izbu, aby som preskúmal tajomné zákutia budovy, do ktorej ma zatvorili. Chodba je dlhá a plná detí. Robia strašný krik, kopú do stien detskými čakanmi a hĺbia diery do podlahy skrutkovačmi a kladivami. Bolo zvláštne, že som ich v izbe nepočul. Medzi nimi sa prechádza starší pán, ktorí si deti nevšíma, lebo nie je to dozorca ale hosť, ktorému zverili do opatery dieťa v červeno-zelenom kočíku. Mne nikdy žiadne dieťa nezverili, ani cudzie ani vlastné. Ani mi nikdy žiadne dieťa nepriznali. To ma zamrzelo, ale nezastavilo. Zastavili ma až chodbové dvere vedúce ku schodisku, lebo boli zamknuté.  Nebola to ale žiadna vážna prekážka, stačilo do nich kopnúť a ihneď pribehol starý muž, ktorého som stretol už pri príchode na recepcii, kde rozdával prichodiacim pohár horkého, nezadefinovaného alkoholu na privítanie a na dobrú náladu. Ťažko chodil, čo v jeho veku boli prirodzené, takže predpokladám, že za dverami už stál, akoby by ma očakával. „To, kvôli deťom, aby sa nerozutekali,“ snažil sa nadviazať rozhovor so mnou starec.  Ja som sa ale nechcel zdržiavať rozhovorom, a preto som sa na neho len bezdôvodne usmial a vybehol som hore schodmi do piateho poschodia. Zabočil som hore zo schodiska doprava a snažil som sa nezapamätať si chodby, po ktorých som kráčal a dvere, ktorými som prechádzal jednotlivými chodbami hotela. Na moje potešenie boli niektoré chodby neosvetlené, tmavé až čierne, bez okien, iné zasa boli osvietené len červenou žiarovkou. Po stranách boli dvere do izieb pre hostí, nikde žiadny pohyb, žiaden zvuk, pravdepodobne boli prázdne. Len občas bolo počuť kvapkajúcu vodu, ale je tiež možné, že sa mi to len zdalo. Pokiaľ sa ale dalo pokračovať ďalej, strach som nemal. Na moju smolu všade boli smerové šípky, ktoré by ma v prípade potreby spoľahlivo zaviedli späť. Až som nakoniec vošiel do krátkej chodby bez izieb s jedinými dverami na konci. Otvoril som ich a ocitol som na ulici.

Ulica, akoby som sa ocitol na výstave stavebných skvostov, pochádzajúcich zo začiatku 20. storočia. Domy vo funkcionalistickom štýle, vyzdobené secesnými sochami a nad vchodovými dverami reprodukciami obrazov Klimta a Schieleho. A medzi nimi jeden dom s ľudovými motívmi,  podobajúci sa domu, v ktorom som žil ako dieťa so svojimi rodičmi. Biele okná na domoch boli väčšinou otvorené, v niekoľkých zatvorených sa leskla obloha.  Ulica bola ale úplne vyľudnená, a čo bolo pre dnešnú dobu zvláštne – na ulici nestálo ani jedno auto. Približne v treťom dome vypadla z tretieho poschodia biela mačka, ihneď sa ale zdvihla a vbehla späť do domu. Začul som ako krídlo dverí tresklo do zárubne. A potom krik v cudzom jazyku. Vybral som sa tým smerom na našiel som tu malú kaviareň s tromi hosťami. Rozhodol som sa vstúpiť dnu s nádejou, že nenájdem vchod, z ktorého som na ulicu vošiel.

V kaviarni boli traja ľudia. Žena, podľa oblečenia pravdepodobne servírka, prežívala nejaký záchvat, hádzala sa na zemi a dvaja muži sa ju snažili udržať na zemi a upokojiť ju.

„Karin pokojne, vieš, že ťa milujem, ale musíš sa dať liečiť“, prihováral sa jej muž, ktorý sa skláňal nad jej hlavou a držal ju za ruky. Pokúšal sa ju pobozkať na ústa, ale nedarilo sa mu to, pretože žena mykala prudko hlavou. Niekoľkokrát jej ale oblízal jazykom tvár.

„Helikoptéra, príde o chvíľu, neboj sa, všetko sa v dobré obráti. Boh ťa ochráni a lekári vyliečia“, upokojoval Karin druhý muž, ktorý jej sedel na nohách a ruky jej posúval po stehnách stále vyššie.

Sledoval som túto scénu postojačky a mlčky, akoby som bol na filmovom predstavení, napätý ako tento súboj skončí.

Zrazu sa ozval zvuk helikoptéry, ktorá má odviesť Karin do nemocnice, okenné tabule sa trasú a muži na chvíľu povolia stisk, čo využije Karin, vytrhne sa im a beží ku dverám v zadnej časti kaviarne. Otvorí dvere, nahliadne dnu, otočí sa späť do kaviarne a stojí rozjasnená očakávaním, keď tu zrazu sa jej výraz zmení. Karin zabuchne dvere a z hrdla sa jej vyderie chrapčavý zvuk. Všetkou silou sa vrhne  k jednému z mužov, takmer spadne a pritom jej  z úst vychádzajú zvieracie zvuky. Napije sa vody, ktorú jej prinesie druhý muž a upokojí sa.

„Zrazu som mala taký strach“, prehovorila Karin a opäť sa napila.

„Ten Boh, ktorého som našla za dverami, bol len pavúk. Mal šesť nôh a rýchlo liezol po podlahe,“ ako to hovorí zmocňuje sa jej trasľavá hrôze. Snaží sa ovládnuť a pokračuje:

„ Prišiel ku mne a ja som uvidela jeho tvár – hnusnú a zlú tvár. Vyliezol na mňa a snažil sa do mňa vniknúť. Ale ja som sa bránila; celú tú dobu som videla jeho oči. Boli chladné a pokojné. Keď nemohol do mňa vniknúť preliezol mi po prsiach a tvári a potom po stene na plafón. Videla som Boha“

Jeden muž jej berie pohár s vodou, a druhý chystá injekčnú striekačku. Bez toho, aby si ma niekto všimol som vybehol späť na ulicu a otrasený som sa vracal späť k miestu, na ktorom som vyšiel na ulicu.  Videl som strach, videl som strach z neprítomnosti Boha, ale to nebol môj strach, bol to strach cudzej ženy, nepochybne chorej a nepochybne sa ocitne v dobrých rukách v náručí priateľov a v starostlivosti lekárov. Zážitok z kaviarne ma presvedčil, že strach zo straty duše  existuje, ale nebol to môj strach.

Vchod z ktorého som vyšiel, som našiel ľahko, len ma trochu prekvapilo, že sa som sa ocitol na chodbách na piatom poschodí, kým východ, ktorým som vyšiel na ulicu, bol na prízemí budovy. A preto som sa rozhodol vrátiť sa do hotela cez hlavný vchod, cez recepciu, aby som sa stratil na inom poschodí, na takom, ktoré nevedie von na ulicu. Keď som vošiel do hotela upútal môj zrak vysoký muž s pozdĺžnou tvárou, hustými bielymi vlasmi, vysokými jazdeckými čižmami a oblečený vo svetri ozdobeným križiackym krížom na hrudi. Pripomínal mi skôr prezlečeného herca v odeve starovekého rytiera, než recepčného.

Iný muž, ktorého som si najprv nevšimol, sa zdvihol z kresla a pristúpil náhlivo ku mne. „Prejdite tadeto rýchlo, alebo sa vráťte späť. Zlé znamenia sa včera objavili v meste. Dva svine sa navzájom zožrali a na nebi sa objavili štyri slnká“.  Muž oblečený v chudobnom, deravom odeve, nečakal na moju odpoveď, rýchlo odo mňa odstúpil a vošiel do dverí, za ktorými bolo pánske WC.

Mňa však vysoký muž s bledou tvárou upútal tak, že som nedokázal ihneď odísť, objavil som v ňom, tak som presvedčený, rovnaký strach, aký som zbadal na tvári ženy v kaviarni. Na tvár muža v recepcii, aj na tvár ženy v kaviarni dopadal rovnaký tmavý tiež. Tým ma nevýslovne priťahoval. Nebolo mi možné odísť, napriek znameniam z Apokalypsy, nedalo možné nevyčkať, kým neprehovorí. A ozaj, prehovoril a prihovoril sa. Nie mne, ale zrkadlu, pred ktoré sa postavil a na ktoré hľadel a ktoré napriek tomu neodrážalo jeho tvár.

„Prázdnota je zrkadlo nastavené mojej tvári. Vidím sa v ňom, som plný strachu i odporom k sebe aj zástupom.“ Pristúpil som k nemu od chrbta, takže ma nemohol vidieť. Pokračoval: „Ľahostajnosťou k ľudom som sa z ich kruhu vylúčil a uspokojil som sa so svetom z prízrakov, uväznený vo vlastných snoch a predstavách.“

A hoci som sa nechcel prezradiť, proti mojej vôli sa z môjho vnútra ozval hlas, ktorý som nespoznával: „Preto po smrti musíš túžiť“.

„Áno, chcem umrieť, zomrieť túžim, ale predtým chcem vedieť. Chcem dostať záruky.“

Odstúpil som od muža, ktorý si ma nevšimol, zahľadený do svojho obrazu.

„Záruky. Nazvime to akokoľvek. Je to také nepochopiteľne, chcieť uchopiť Boha zmyslami? Prečo sa musí skrývať v hmlách, za polovičatými sľubmi, neuchopiteľný zrakom? Ako môžem veriť veriacim, keď neverím ani sebe? Čo sa stane s tými, ktorí chcú veriť, ale veriť nedokážu? A čo sa stane s tými, ktorí ani nechcú a ani nedokážu veriť?

V tom sa náhle muž v rytierskom odeve obrátil ku mne s naliehavou žiarou v očiach. “Prečo ale nemôžem zabiť Boha v sebe? Prečo žijem ďalej v trýzni a ponížení, aj keď ho preklínam a chcem ho vytrhnúť zo svojho srdca. Prečo napriek tomu je Boh vo mne skutočnosťou, ktorej sa neviem zbaviť. Počuješ ma?

„Áno počujem“, odpovedám mu, či skôr moja socha, ktorá mi nasadila putá a prikazuje hovoriť.

„Chcem vedieť.  Nechcem veriť, nechcem tušiť, chcem vedieť, chcem, aby mi Boh podal ruku. Volám na neho, ale akoby tam nikto nebol. “

Muž odstúpil odo mňa a sadol si do kresla, tváril sa, akoby som tu nebol.

„A ak tam ozaj nikto nie je, ako môžu ľudia žiť pred tvárou smrti s vedomím, že všetko je ničota? Nie je to len strach, z ktorého si vytvárame jeho obraz, keď hľadíme do temnôt?“

A tu som si uvedomil, že ten muž v tomto hoteli hovorí aj o mne. Keď som sa vybral hľadať strach, ktorého ma v detstve rodičia ušetrili, nevybral som sa ja vlastne hľadať po tmavých chodbách Boha, ktorého báť sa ma nikto neučil? A muž akoby mňa oslovoval, ale súčasne akoby ma nevnímal:

„Dnes ráno ma navštívila smrť, hráme spolu šachy, aby som získal čas pre vybavenie naliehavej záležitosti. Musím sa presvedčiť, či ničota ma zmysel.“

Vtedy som k mužovi pristúpil s úmyslom nájsť zdroj strachu v sebe, a tiež v ňom. Veď môžeme spolu skúsiť v sebe nájsť Boha.

„Pozri sa na mňa, som oveľa starší a onedlho si pre mňa príde smrť, pozri mi do očí a povedz, čo v nich vidíš, Boha alebo len strach. Pozri sa mi do očí.“

A muž ozaj povstal a prišiel ku mne, zahľadel sa mi do očí. Dlho na mňa hľadí. „Tak čo vidíš, povedz“.

„Nevidím nič, máš prázdne oči. Sú nemé, mlčia ako vyhasnutá sopka, ktorá už všetko spálila. Nie je v nich žiadne tajomstvo. Len nemota, nič iného.“

Po týchto slovách som sa bezo slov od neho odvrátil a vypravil sa bezcieľne za svojim cieľom. Za strachom. To, že Boh nie je prítomný, mi neťažilo dušu, veď mám v nej skrytých toľko túžob, že nimi dokážem vyplniť všetky prázdne izby tohto veľkého a poloprázdneho hotela. Pľúca mi dýchajú, srdce bije, len to ma bolí, že ma ľudia nechápu a ponechávajú ma samého na poli, z ktorého vyrastajú dni aj noci, týždne a roky. Netušia, že som chorý, mám chorobu, ktorá vynáša moje jedy na povrch – pochybnosti a otázky, na ktoré mi od rána do nového rána, chýbajú odpovede. A napriek tomu sa nedokážem báť, a kto sa nebojí nedokáže nájsť Boha.  A moje myšlienky sa neustále vracajú do detstva, keď  ako chlapec v náručí matky a otca som sa pýtal sám seba, kde budem, na ktorom mieste zostanem stáť, keď  mi zazvonia zvony. A dodnes som na to nenašiel odpoveď.

A zatiaľ, čo som takto uvažoval, kráčal som nevediac kam po schodoch a chodbách prázdneho hotela a nikoho som nestretal, až som stratil orientáciu. Spočiatku som si to ani nevšimol, lebo som sa cítil ako pokrčený, do kúta zahodený papier a pocit bezvýznamnosti mi zablokoval vedomie.

Zrazu odkiaľsi z neznáma pribehol ku mne chlapec približne desaťročný. Niečo mi šepká cudzou rečou, ktorej nerozumiem, ťahá ma naspäť a snaží sa mi zakryť oči. Ja sa mu ale bránim, lebo nechápem, nechápem čo odo mňa chce, ale hlavne neviem prečo tak činí, a moja nevedomosť bola vždy zdrojom mojich najväčších omylov. Vždy som sa snažil nepodľahnúť ničomu neznámemu, nepoznanému. A preto som sa nakoniec zachoval v rozpore so svojou inak miernou povahou a strčil som do chlapca tak, že spadol na zem a rozplakal sa. Zrýchlil som krok, aby som sa ho zbavil a striasol zo seba obavu o jeho zdravie. Ak sa mu niečo stalo, nemusím o tom vedieť. Predo mnou na pravej strane sa zrazu otvorili jedny dvere a z hotelovej izby vybehla úplne nahá žena,  vbehla do dverí oproti svojim dverám. Dvere, v ktorých zmizla, nechala otvorené a tak som mohol počuť hluk pochádzajúci od väčšej skupiny mužov, ktorý neskrývali svoju radosť a nadšenie. Zarazilo ma to. Nahá žena bola moja Lota. Spoznal som ju nahú a nahá vbehla dnu. Aby som sa presvedčil, že sa nemýlim rozbehol som sa k dverám a vstúpil dnu. Dnu sa nachádzal hotelový  bazén osvetlený silnými žiarivkami umiestnenými na streche plavárne. Okolo bazéna stáli muži, všetci oblečení v historických dôstojníckych uniformách, pravdepodobne z obdobia napoleonovských vojen, hľadeli na moju ženu plávajúcu v bazéne, popíjali nejaký nápoj a fajčili cigarety, dobre sa bavili a jeden z dôstojníkov sediaci na vyvýšenom mieste mal v ústach cigaru a mohutne tlieskal svojimi silnými tlstými dlaňami. Okrem mojej ženy plávali v bazéne husi. Moja Lota sa v bazéne smeje, občas sa skryje pod hladinu, vynorí sa a vyprskne vodu ako vodotrysk, spieva a jej zadok svieti ako biela labuť. O chvílľu sa otáča, líha si na chrbát  a jej veľké prsia sa týčia smerom k plafónu plavárne.

Vbehol som dnu a postavil som sa k bazénu. Cítil som svoju vlastnú belosť v tvári a sucho v ústach. Chvel som sa ako chorý pes, vyzliekol som sa a taktiež nahý som skočil do bazéna za Lotou. Lota, keď ma zbadala, ihneď ku mne priplávala a vášnivo ma pobozkala na ústa, stlačila mi hlavu pod hladinu a ja som sa napil vody. Kašľajúc som sa vynoril, chytil som Lotu za vlasy začal ju ťahať k okraju bazénu.  Lota sa bránila, škrabala a kričala. Niekto mi medzitým schoval šaty.

Keď sa mi nakoniec podarilo dostať Lotu z bazénu, nemal som si čo obliecť. Moje šatstvo zrejme z roztopaše skryl pre zábavu ostatných niektorý s prítomných dôstojníkov. Lota sa rozplakala. Zašepkal som jej, že ju milujem, aby sa upokojila. Upokojila sa. Chytila ma za ruku, a takto držiac sa sme vyšli na chodbu. Lota vstúpila do svojej izby, ale keď som chcel ísť za ňou pred nosom mi zabuchla dvere a zamkla sa. Zostal som stáť nahý pred jej dverami a zahanbil som sa.

Opäť som nenašiel svoj strach. Objavil som hanbu. Rozbehol som sa na koniec chodby a zastal som. Vpravo bolo schodište vľavo ďalšia chodba. Kam ísť Hanba mi prechádzala telom. Hľadal som strach, aby som našiel Boha, a našiel som hanbu.

Odkiaľsi sa tu zjavil havran a sadol si mi na plece. Najprv som si sadol na zem, potom som si ľahol a nakoniec skrčil do klbka. Túžil som zaspať a zobudiť sa na inom mieste. Ale nedalo sa, okolo mňa poskakoval havran a každú chvíľu do mňa ďobol a vytrhol mi kúsok kože z tela. Akoby chcel vyzliecť moje telo z kože a odhaliť tajomstvo, ktoré sa v ňom skrýva. Nemal som odvahu ho odohnať, lebo on bol to jediné, čo mi okrem mojej nahoty zostalo.  Jeho zvedavosť bola mojou zvedavosťou.

Alebo som blázon alebo sa mi to sníva. Posadil som sa, havran odskočil a ja som pred sebou zbadal veľké hodiny s dvierkami, na ktorých bolo zrkadlo. Hodiny začali zrazu hlasno tikať, dvierka sa otvorili a za nimi sa otvorila prázdnota. Pristúpil som k hodinám. Zvnútra hodín sa zrazu vynorila ruka a snažila sa ma chytiť za hrdlo, ale skôr než ma uchopila opäť zmizla. Vtedy som v  zrkadle zbadal svoju tvár, ale oveľa staršiu. zľakol som sa a ustúpil dozadu.  Dvierka so zrkadlom vypadli z hodín a zrkadlo sa rozbilo na tisíc kusov. Opäť sa odkiaľsi vynorila ruka a uchopila ma za hrdlo. Začal som sa dusiť, vnímal som ako strácam zrak a moje telo sa vyprázdňuje od dobra. V tej chvíli som dostal strach. Skutočný, esenciálny, ten pravý a zatúžil som po Bohu, ktorého sa mi nepodarilo spoznať a preto som sa bál. Chrčal som. Sám seba som vnímal ako cudziu bytosť. Ako keď mŕtvola v prvej sekunde svojho nového stavu zaregistruje seba, svoje telo ako ničotu.

Keď som sa už lúčil zo svetom, zmierený s tým, že ma tu nájdu mŕtveho a nahého, vystaveného na smiech hosťom tohto zvláštneho hotela, ozvali sa za mnou kroky.  Objavila sa pri Lota a zakričala: „Nechaj ho.“  Ruka zmizla. Triasol so sa po celom tele, nedokázal som vysloviť žiadne slovo, len som  tam stál a všetky svoje sily som vynakladal na to, aby som nespadol.

„Upokoj sa, to si len pocítil strach pred smrťou. Nič viac a nič menej“, upokojovala ma  Lola a viedla za ruku ku schodisku. Zo zeme zdvihla môj odev, ktorý som si predtým nevšimol, a podala mi ho.

Obliekol som sa, chytil som Lotu za ruku, aby som sa jej poďakoval. Ona ma ale odstrčila: „Len žiadne dôvernosti, každý teraz pôjdeme do svojej izby, lebo v nás nie je ani trochu lásky – ani vzájomnej ani božej – v každom z nás je len kúsok vďačnosti, ktorý ale k životu nestačí.“

Otočila sa a zmizla.

Vyšiel som po schodisku hore do vyššieho poschodia a ocitol som sa na chodbe, na ktorej sa hrali deti a starší muž utešoval dieťa v kočíku. Videl a spoznal som, že som tam, odkiaľ som pred chvíľou vyšiel s cieľom a s otázku a kam sa teraz vraciam. Bez cieľa a bez odpovede.  Ozaj pred chvíľou? Nebol to náhodou celý môj život? Čo ma čaká? Posteľ a čierny závoj? Keď som odchádzal, zabudol som vypnúť rozhlasový prijímač.  Keď som vstúpil, privítal ma Rachmaninov koncert pre klavír č. 2. Vypol som rádio. Ticho.