vychor

Daliela a vták – úryvok

(odkaz na celú kapitolu a román nájdete TU)

Z vodovodného kohútika začala tiecť nečakane voda a pri vchodových dverách domu zazvonil zvonček. Klik sa prudko odvrátil od okna, okamžite zabudol na havrana a rozbehol sa ku dverám. „Stoj“, skríkla Daliela a chytila ho zozadu za košeľu a mierne pritom nadvihla, čo malo za následok, že ho vpredu na krku košeľou priškrtila, Klik zachrčal a Daliela ho s úľakom pustila, Klik dopadol najprv  na nohy a potom sa zvalil  na zem, začal kopať nohami do prázdna a hlasno sa rozplakal. Dalielu niečo vo vnútri zaštípalo, zrýchlila krok smerom ku vchodovým dverám, rozkopla pritom, nechtiac, črepiny zo šálky, ktoré ešte nikto nestihol odpratať a ponáhľala sa ku dverám, za ktorými niekto stál, a hoci Daliela netušila kto, ponáhľala sa k nim s vážnou tvárou a s gestom, ktoré malo zadržať deti na ich miestach a súčasne ich umlčať, akoby chcela dať najavo, že ide o závažnú, očakávanú návštevu, určenú len pre ňu, jedine pre ňu, možno posol s dôležitou správou. V skutočnosti Daliela netušila, kto sa teraz v podvečerných hodinách dobíja do ich domu, ale v podvedomí jej čosi šepkalo, že musí  ospravedlniť svoj predsa len nerozvážny a zbytočný zákrok voči Klikovi, nariekajúcemu s plačom na zemi, s pravou rukou na krku, a nič lepšie ju pritom nenapadlo, iba takmer behom sa rozbehnúť  ku dverám a tak všetkým dať najavo, že ide o dôležitú vec.

Daliela rýchlo prebehla chodbou k vchodovým dverám, stisla kľučku a hlasno, skôr než dvere naplno roztvorila, vítala nečakaného návštevníka akoby na neho už dlho netrpezlivo čakala: „Noo, že ste dokvitli, už … „ . Ďalšie slová jej uviazli v krku. Čakala niekoho koho pozná, neznámi mladí muži nezvykli chodiť v tomto čase so žiadnymi ponukami. Ale predsa, pred dverami stál mladý muž, dvadsaťpäť až tridsaťročný, štíhly športový typ, v úzkych čiernych nohaviciach a bielej košeli. Hnedé husté a dlhé vlasy, úsmev na perách, hladko oholená tvár korešpondovala s oholenou hruďou, ktorá zdobila jeho košeľu s rozopnutými dvomi hornými gombíkmi.  Jeho ľahké, takmer jarné oblečenie protirečilo chladnému, veternému a daždivému počasiu.  A pretože  nikde v blízkosti nebolo vidieť žiadne auto, ktoré by ho priviezlo až pred dom,  zarazilo ju, že nebolo na ňom vidno žiadne stopy dažďa. Ešte viac ju ale prekvapilo to, čo držal v ruke – klietka s pestrofarebným exotickým vtákom. Vták, keď zbadal Dalielu, hlasno zaškriekal, zatrepotal krídlami a ustrnul na bidle bez pohybu, akoby sa predstavil a premenil na sochu.

„Naša spoločnosť plní želania,“  prehovoril s reklamným úsmevom mladý muž, a pretože  nemohol prehliadnuť, že Daliela je viac ako zarazená a prekvapená, s dôrazom dodal : „…. a realizuje objednávky, moja pani.“

A pretože  Daliela stále nereagovala a podľa  výrazu jej tváre bolo možné očakávať, že zabuchne bez pozdravu dvere, mladý muž sa postavil do dverí, čím sa prisunul k Daliele tak, že pocítila teplo jeho dychu a hlavne už nemohla len tak, bez slova, bez toho, aby ho požiadala, nech odstúpi, zabuchnúť dvere. Mladý muž, posol, reagoval ale rýchlejšie.

„Krásna pani, ja som posol  a nemám žiadnu právomoc, len doručovateľskú, a niekto objednal tohto vtáka, ak nie vy,  potom možno pozorný priateľ alebo je to dar od firmy, či od dobrých známych, ktorým ste sa s takouto túžbou zdôverili. Máme zaznamenané v našej evidencii, že je vašim veľkým snom mať kvalitného a veľkého vtáka. A takého, za to vám ručím vlastným telom, milá pani, takého vtáka ste určite ešte nikdy nemali.“ To telo by stálo za hriech.

Medzitým pribehli za mamou na chodbu aj všetky tri deti. Nikto z nich nenariekal, nekričal, nekopal do nábytku, spôsobne stáli za svojou mamou a škemrali tichými prosebnými hlasmi, sľubujúc vzornú starostlivosť a spôsobné správanie, len aby pán postavil klietku s vtákom do chodby a sám rýchlo odišiel. Pán sa usmial na deti, obrátil sa k Daliele, ktorá ešte stále neprehovorila a teraz už s vážnou tvárou poctivého obchodníka, prívetivým tónom, ktorému sa ľahko neodporuje, jej oznámil: „Vtáka, iste dovolíte, Vám odnesiem do vašej izby, nie je určený deťom, to by nebolo morálne a voči vtákovi aj urážlivé, odporuje to predpisom našej mladej spoločnosti, ide o vzácny exemplár, ktorý vyžaduje aj určitým spôsobom odbornú starostlivosť, preto je súčasťou dodávky aj inštruktáž, pre ktorú mi prosím venujte potrebný čas, polhodina postačí. Zájdeme do vašej izby, ak takú nemáte, alebo aj máte, ale nie je vhodná, postačí aj iná, hoci malá miestnosť, vhodná pre pobyt dvoch ľudí s poriadnym vtákom. Deti, prosím, pošlite preč, inštruktáž je určená výlučne Vám, tak znie objednávka, je takpovediac mládeži neprístupná, milá pani. Ide o vysoko intímnu záležitosť, nemyslíte?“

Mladý muž nečakal na povolenie a vstúpil do chodby a rozhliadal sa, kam vstúpiť, kadiaľ pokračovať v chôdzi . Debora mu pokynom hlavy ukázala, kde je v dome nevyužívaná a prázdna komora, zobrala Klika a Strunku za ruky a vyviedla ich z chodby do kuchyne. Daliela nasledovala kuriéra s dokonalým vtákom do komory.