vychor

Rodinné záležitosti

Richard Pagáč otvoril chladničku, vytiahol z nej plechovku piva a sadol si v súlade s tradíciou na pohovku oproti televíznemu prijímaču k svojej manželke Anne. Pagáč položil svoju hlavu do manželkinho lona a manželka si zobrala na starosť ovládač, zatiaľ čo sa z kuchyne začal šíriť nepríjemný pach zo spálených zemiakov. „Možno by sme sa mohli ísť navečerať, miláčik, ako predpisuje tradícia“, opatrne poznamenal pán domáci.

Stajl spokojne zaspával aj vďaka tomu, že k nemu doliehali hlasy, ktoré patrili Daliele a deťom.  Usudzoval, že je všetko v poriadku a za dverami spálne vládne  obvyklý hlučný pohyb rodinného života, ktorý patril k večerným hodinám pracovného dňa aj bez toho, aby sa na ňom podieľal. Opak by bol prekvapením, a pokiaľ sa týka jeho prítomnosti v kuchyni, ako aj v iných priestoroch mimo manželskej spálne, nepočíta sa s ňou. Zvuk prúdu vody dopadajúceho na taniere a hrnce sa miešal s urazeným hlasom najmladšej členky rodiny, desaťročnej, večne nespokojnej Strunky a s vysokým, intenzívnym sopránom manželky Dalieli.  Na chodbe o rok starší znudený Klik kopal do stoličky na protest proti trestu matky, zákazu prístupu k obľúbenému počítaču ako prísnej odvety za hrubé slovo, ktorým počastoval svoju veľkú sestru Denoru za to, že si natiahla na svoje dospievajúce telo jeho obľúbené tričko s nápisom Fuck love.

Keď za dverami stále viac dominovať Dalielin hlas, napomínajúci striedavo a bez dlhšej prestávky  všetky tri deti, ako sa to stalo tradíciou po namáhavom dni a pred večernou prácou v kuchyni, Stajl si schoval hlavu pod vankúš najmä preto, že k večernej pohode a osviežujúcemu spánku nepatrilo nič, čo by mu ju pripomínalo. Sám nevedel prečo. Niežeby ju nemal rád, niekedy ju dokonca miloval, väčšinu ale len platonicky – programovo aj z nutnosti – čo bol aj dôvod, pre ktorý mu išla často jej prítomnosť tesne za dverami spálne na nervy, spočiatku možno preto, že ju nemal vedľa seba nahú v posteli, neskôr sa ale táto možnosť presunula do výlučne teoretickej roviny.  Tým zanikol dôvod nepokoja, ale nie nervozita. S určitosťou nemal rád jej nespokojný výraz tváre, z ktorého kedykoľvek mohli vyliezť nepríjemné slová ako ploštice z kúta izby, ktoré mu okresávali zvyšky jeho sebavedomia a dokonca aj radosť z práce. V ostatnom čase nemal veľa príležitosti ju vidieť, ale jej obraz sa mu často vracal v sne pri jazde na bielom koni, alebo aj vo fantázii v bdelom stave pri pokusoch o rozmnoženie testosterónu vo svojom tele.

„Denora, do riti, tomu ty hovoríš umytý riad? Jeden zalezie pod posteľ, jeden do postele a ty sa sem postavíš k drezu ako na odpočívadlo. Na riad nestačí pustiť prúd vody, riad treba aj umývať. Umývať“, zdôrazňovala s  decibelmi oslobodzujúcimi od vnútorného napätia a súčasne výchovnými Daliela.

Dalielin zvýšený, nepríjemný hlas, schopný vnikať pod kožu v podobe ostrého hrotu ihly, považoval Stajl za objektívne chorobný a za genetické dedičstvo, ktoré si priniesla do manželstva z rodičovského domu, čo ju v jeho myslení ospravedlňovalo. Podľa Dalieli ale nebolo čo ospravedlňovať, pretože svoj hlas považovala za logické zavŕšenie celodenného vypätia v práci, kde bola mimoriadne cenená, kým vo výchove detí  sa sama o sebe vnímala ako osoba svojim okolím nedocenená a svoje každodenné výchovné neúspechy zdôvodňovala zásahom prírodných síl, ktoré mali obdariť  jej deti dávkami neúcty a odporu, za ktoré nenesie žiadnu zodpovednosť. Svoju nervozitu považovala za prirodzené právo ženy, ktorá nesie ťarchu rodinného života vo všeobecnosti a osobitne ťarchu mlynského kolesa manželského spolunažívania, do ktorého ktosi prihadzuje každý deň minimálne jedno zrnko prachu navyše.

„Struna, musí sa mi ten pes motať pod nohami? Nikto ho neučeše, púšťa chlpy“, obrátila Daliela pozornosť na svoju mladšiu dcéru. Klik znovu kopol do stoličky a  zazvonil telefón. „Mama, zvoní ti  telefón“, zakričala Strunka potešená z možnosti zmeniť tému hroziaceho rozhovoru na tému povinnosti a pes. Stajl vedel, že teraz hlas Daliely stíchne, skryje sa niekam do samoty – zriedkavo telefonuje doma pred svedkami –  a on by tú chvíľu mohol využiť na definitívne opustenie bdelého stavu. Na druhej strane Dalielu podozrieval, že dôvodom jej stíchnutia je zatajovaný milenec, o ktorom má nejasné tušenie. Tušenie odvodené od presvedčenia, že žena v jej veku nemôže byť bez sexu. Ale vedieť nevedel o intímnom živote Dalieli nič, a to možno aj preto, že sa nikdy na jej telefonáty a náhle odchody z domu nespýtal pre obavu, že by sa niečo dozvedel, na čo by mal reagovať a prijať nejaké rozhodnutie, idúce za pomerne nízko postavené hranice toho, o čom je ešte rozhodovať ochotný.  Rozhodovať bol schopný, len ak následky rozhodnutia netrvali dlhšie ako jeden deň. V každom prípade ho úvahy na túto tému zbytočne okrádali o hodiny spokojného spánku.

Tieň konára jablone pred oblokom domu zaľahol na Stajlovu perinu a rozdelil ju napoly. Dalielin hlas sa vytratil. O to viac silneli hádky detí využívajúcich chvíľkovú neprítomnosť matky na rýchlu výmenu názorov. „Bože …. “, povzdychol si Stajl, obrátil sa na druhý bok a jeho nepokojné a nervózne vedomie začalo pomerne rýchlo, vďaka mimoriadnej únave, unikať hlasom z prízemia a vkrádať sa do sveta farebných bleskov, lietajúcich balónov, hlbokých priepastí a výšok, sladkej zmrzliny skrytej v perine a surealistických obrazov vytvorených zo zabudnutých predmetov, kusov nábytku a farebných dáždnikov. Na operačnom stole, pod mnohofarebným dáždnikom leží Daliela s jednou nohou, akoby po amputácii. Pravdou ale je, že jej vyberali nosné mandle z nosa, a jednu nohu mala odjakživa, iba si to nikto nevšimol. Šatník plný kníh. Pán v čiernom plášti so zeleným klobúkom sľubuje odvoz nepríjemných snových zážitkov  vlakom z Bratislavy do Košíc. Dvere spálne sa prudko otvárajú a cez spálňu bežia všetky tri deti rozmnožené trojrozmernou technológiou na počet dvadsaťštyri osôb. Zmršťovanie, rozťahovanie, triafanie guľou do oblakov, vyzliekanie, smrkanie. Daliele praskla podprsenka ako opotrebovaný špagát na praku. Veľké prsia jej vybehli z blúzky do priestoru a zatienili jesenné, do poľa sa ponárajúce slnko. V miestnosti sa náhle zotmelo a Stajl pocítil ako sa mu proti jeho vôli zväčšuje úd. Náhle sa ocitol v kúpeľni, v ktorej našiel Dalielinu bradavku v pohári s vodou, ktorý Stajl používa pri občasnom umývaní zubov. Zmena scény. Šatník je prelezený mravcami, červami a slimákmi. Maturitný a svadobný oblek plný dier. Pod posteľou zakvákala žaba a zo šatníka vyskočil ohnivý jazyk požiaru. Stajl nedobrovoľne vyskakuje z postele a horúčava ho núti otvoriť okno a postaviť sa na podobločnicu. Plamene hlcú všetko čo im stojí v ceste, nič nie je ušetrené, všetko mizne, ani popol neostáva, len veľká čierna a tmavá diera, čo je  dosť zvláštne pri požiari. Staj stále stojí na podobločnici a nevie sa rozhodnúť opustiť izbu, ktorá mu mala poskytnúť odpočinok. Plamene sa už dotýkajú chodidiel, stehien, po ktorých mu zostávajú len holé biele kosti, pričom si Stajl uvedomuje, že necíti žiadnu horúčavu a žiadnu bolesť. O to väčší ho zmáha strach. Uvedomuje si, že premeškal vhodnú chvíľu ku skoku, ak teraz skočí, obhorené kosti dopad nevydržia, zlomia sa ako zápalky, čím stratí všetky možnosti pohybu a slobody. Plamene sa zatiaľ šplhajú po jeho tele stále vyššie, už sa bojí pozrieť sa svoje telo, alebo na to, čo z neho zostalo, na vybielenú, ale inak neporušenú kostru. Na chvíľu sa mu zazdalo, že za ohňom vidí telefonovať Dalielu. Možno volá o pomoc alebo milencovi, že už je voľná. Začínajú ho strašne páliť oči, chce si ich pretrieť rukami, púšťa sa okna, ktorého sa doteraz držal a padá priamo do ohňa, cez ktorý letí dlho, akoby nemal dno, až kým na svoje prekvapenie nedopadne do neporušenej postele.

Stajl  po dopade chvíľu nehybne ležal v posteli a až po chvíli nepatrne pohol pravou rukou, aby si napravil vankúš a lepšie videl škody spôsobené požiarom. Pohybom rozmazal obraz izby a jednotlivé predmety, to čo z nich zostalo, stratili svoj tvar a premenili sa na farebné fľaky, ktoré sa pomaly transformovali späť do neporušenej podoby. Za dverami počul šepkať Dalielu, ako niečo niekomu naliehavo vysvetľuje. A vtedy začul kroky. Priamo v izbe.

Stajl s nevôľou otvoril oči, uvedomil si, že sen dospel ku koncu, a pretože prítmie v izbe ešte stále neprešlo do štádia tmy, vedel, že spal len veľmi krátko.

Celý román www.ziegler.sk/raj1_8.pdf