vychor

III.   Programové vyhlásenie

V krčme chlapi debatovali stále hlasnejšie jeden cez druhého, prekrikovali sa chlapskými slovami, vhodnými k pivu ako maslo k rožku. Ich slovník pripomínal internetovú diskusiu k článku bulvárneho časopisu o neustráženej bradavke seriálovej herečky.  Žiarovka na strope blikala ako sviečka vo vetre, cez miestnosť sa preháňali tiene dopadajúce na dlážku a na zadnú stenu v rytme do strán sa klátiacich stromov.

„Ty asi nie si celkom kompletný, takúto objebávať, veď má kozy ovisnuté ako ….. koza,“ zachraptil menší podsaditý čistič jarkov, príležitostný hrobár a zametač chodníkov s červenou bradou takmer položenou na doske stola.

Jeho spolustolovník, okrem iného hasič, ochlasta a fotograf miestnych svadieb, recitačných večerov a zasadaní dedinského parlamentu, podstatne vyšší a mocnejší , zdvihol nechápavo zrak od pohára s pivom,  a tak, ako tomu je v tomto kraji zvykom, hodil do seba poldecák, aby povedal čosi zásadného. Ale slovo  sa mu zastavilo na jazyku, nevyšlo z neho nič.

A tak prvý z nich mohol pokračovať:  „Keby jej niekto nasral do hlavy, tak je chytrejšia, a  za pár rokov bude vyzerať ako káčer  Donald krížený s hrochom“, soptil. „Ešte stále budeš po nej rajtovať, načo sú jej také veľké handry?“

Hasič, ochlasta a fotograf stále nevedel nájsť vhodné slová, aby obhájil prsia a česť svojej ženy, ale najmä svoje potreby. Česť! Pri vedľajších stoloch hostia pohostinstva postupne pridávali svojmu hlasu na intenzite.  Či sa hádali o politike, rozprávali vtipy alebo dokončovali zvýšeným hlasom vetu cestou na WC s plným mechúrom, ktorý hrozil prasknúť – každý sa snažil dominovať svojou myšlienkou. Ako v rozladenom orchestri,  v ktorom sú hráči presvedčení, že falošne hrá jeho sused, a preto ho bolo treba prehlušiť.  Bolo krátko pred ôsmou, večer ešte len začínal, do okien bubnoval dážď.  Chlapi dnes prišli kvôli počasiu do krčmy o niečo skôr ako obvykle a tak už mali aj v tomto čase v sebe niekoľko pív a poldecákov. Vonku silný vietor zlomil mladú brezu.

Krčma  -pred vchodom s ošarpanom tabuľou s názvom reštaurácia, hoci  personál pozostávajúci z malého a vychudnutého krčmára Ruda neponúkal nič okrem párkov pochádzajúcich z miestnych potravín,  horčice s chlebom, v niektorých výnimočných dňoch aj s feferónkami – sa ničím podstatným nelíšila od podobných zariadení v tomto kraji. Hneď za vchodovými dverami bol umiestnený výčapný pult, za ktorým, na regáloch, bolo vystavených približne päť druhov lacných cigariet, niekoľko druhov alkoholu, krčmárova nová čiapka a nefungujúce rádio, ktoré by aj tak bolo zbytočné dať opraviť. V miestnosti pripomínajúcej bývalú telocvičňu boli voľne, bez akéhokoľvek poriadku rozmiestnené staré stoly a rozhegané stoličky. Vzadu v kúte bolo odložených niekoľko polámaných kúskov starého nábytku a zrolovaná stará mapa sveta. Steny – pôvodné biele – boli vyzdobené cigaretových dymom a portrétom muža, pravdepodobne politika mimo služby, ktorého si z miestnych nikto nepamätal a klenotom krčmy, bustou Lenina, vďaka ktorému nikto nenazval toto pohostinstvo inak ako „U Lenina“.

Podsaditý čistič jarkov, príležitostný hrobár a zametač chodníkov nevnímal hrozivý pohyb hasiča, pokúšajúceho sa vstať, a pokračoval vo svojom prejave:  „Mali jej pridať silikónu do hlavy“,.

„Kurva je to, opľuť ju, oblvať, tak je tupá, ešte aj predvádza svoje silikóny v telke“ pridal sa k čističovi hlas od vedľajšieho stola, ktorý očividne nevedel, koho sa reč čističa týka, zato mal hlavu plnú  silikónovej celebrity, ktorej víťazné prsia dnes kraľovali na prvých stránkach aj serióznejších novín. Príchod hasiča pripomenul čističovi jeho dnešný stret s jeho manželkou, ktorá mu odmietla požičať fúrik na odvoz lístia a práve sa týmto krčmovým spôsobom sťažoval hasičovi. Dosť nešťastný spôsob debaty.

Rečou zaujatý čistič a pozorne počúvajúci a pomaly chápajúci hasič hluk od ostatných stolov nevnímali, a sústredene sa snažili vypúšťať či uchopiť slová, ktoré čističovi vychádzali z úst a hasičovi vnikali do duše ako ihly do ucha.

„A kedy si nechá operovať ten veľký krivý nos a odsať tuk z brucha, ktorý vojde  dnu o minútu skôr ako hlava“, prilieval olej do ohňa  odvážny čistič  s hlavou položenou takmer na stole tak, že jediné, čo videl, bol plný popolník a preto na svoju smolu nezbadal, že sa hasičovi akosi podarilo zdvihnúť, narovnať telo sa a rozkývať ho  v pravidelnom rytme dopredu a dozadu tak, aby dostal čističa na dosah svojej ruky.

Hasičova ťažká ruka dopadla na hlavu čističa. Čističova hlava definitívne dopadla na dosku stola a znehybnela. Na stole sa objavila malá mláčka krvi z nosa. Od susedného stola vyskočil ako prvý elektrikár, v triezvom stave veľmi solídny a spoľahlivý remeselník, a chytil hasiča za ruku so zle premysleným úmyslom, bitku v zárodku zastaviť. Hasič sa po ňom zahnal, ale netrafil ho. Za dverami pohostinstva kvílil vietor a vzduchom preletel pivný pohár. Po ňom strieborná tabatierka. Väčšina chlapov opustila svoje stoličky a uviedla sa do pohybu v súlade so svojimi  schopnosťami. Krčmár, malý a nenápadný, so zrednutým chumáčom dlhých, dávno nestrihaných vlasov, odtrhol zrak od vystavených cigariet. Skrčil sa a pri tomto pohybe vyplašil muchu, ktorá mu už dlhšie sedela pokojne na nose. Dážď sa premenil medzičasom  na jesennú snehovú búrku. Miestny maliar, vysoký a tenký dlháň s belasými očami, v obleku a s kravatou, začal vypúšťať z úst sliny priamo do svojho krígľa s pivom, aby týmto dal najavo, že sa nepodvolí nízkym pudom a mieni zachovať pokoj a neutralitu. Prísediaci priateľ miestneho maliara pomaly vstal zo stoličky s prstom v uchu. Postarší pán so zvyškami vlasov na hlave zdvihol palicu z bukového dreva a s pootvorenými ústami hľadal vhodnú obeť, ale skôr než ju našiel stratil rovnováhu,  preklopil sa na stôl, prevalil ho, aby nakoniec skončil na zemi spolu s rozliatym nedopitým pivom.  Vo dverách, vedúcich k WC sa objavil vedúci predajne s potravinami a jediný jej zamestnanec so spustenými nohavicami. Krátkymi krokmi s bielou košeľou zastrčenou z polovice do zelených trenírok sa neúspešne ponáhľal k svojmu stolu.

Ale ešte skôr než hustnúci nepokoj dospel k bodu zvratu, po ktorom sa namiesto ziskov počítajú v krčmách straty,  zavŕzgali vstupné dvere. Vo dverách sa zjavila vysoká postava muža v dlhom čiernom plášti a s širokým dvojfarebným klobúkom na hlave.  Z komína nad nefunkčným krbom sa štverali na strechu posledné neskoro jesenné mravce v ústrety snehovej búrke.

„Príjemný večer, príjemný všetkým“,  prehovoril votrelec jasným, otvoreným hlasom a sňal si klobúk.  Všetci  v miestnosti otočili hlavy k vchodu, až na čističa, ktorého hlava zostala prilepená na stole.

„Príjemný večer, máte to tu veselo“, ešte raz, teraz už do ticha, zaznel mužov hlas. Na tvári sa mu objavil úsmev a svojimi očami rozsvietil celú miestnosť.

„Glob“, vydýchol zhlboka maliar. Jediný dokázal vyloviť v hrdle akýsi zvuk. Napriek tomu, že už pred rokmi sa stiahol Glob do úzadia, predsa len ho mali mnohí zarytého hlboko v pamäti zo seriálov, v ktorých hral, a ktorých reprízy bohato vypĺňali čas vysielania komerčných televíznych staníc. Chlapi na chvíľu zmeraveli a ich tvár odrážala zmes pocitov z potešenia, nečakaného prekvapenia a hanby pre situáciu, v ktorej strede sa ocitla jedna z najvýznamnejších osobností sveta umenia a kultúry. Na zemi rozbitá stolička a nedosušené pľuvance, vzduch plný pivnej vône a cigaretového dymu. Chlapi, s výnimkou tých, ktorý už driemali,  pomaly uvoľňovali zovreté päste pripravené do hromadnej bitky. Glob akoby preťal čas a urobil za poslednou minútou hrubú čiaru. Niektorí dokonca urýchlene zhasili svoju cigaretu, pretože bolo známe, že Glob cigaretový dym neznáša. Vymizlo všetko minulé spolu s náladami nasatými litrami piva,  a okolo Globa sa začalo sústreďovať a hustnúť to, čo patrilo okamžitej prítomnosti, zážitku, stretnutiu skupiny ľudí nachádzajúcich sa v jednom okamžiku v jednom priestore spolu s Globom.  Do krčmy vstúpila osobnosť.

Aby sme pochopili to prekvapenie, a úžas  spoločnosti zhromaždenej v jednom časovo momente v jednom priestore,  v krčme,  v malej obci K., je potrebné vysvetliť, odkiaľ a ako mohli títo krčmárovi hostia – ak nie všetci, tak určite väčšina-  poznať túto postavu, ktorá im na chvíľu zatarasila rozhranie medzi teplom v miestnosti a rozvíreným studeným vzduchom na ulici. Nie všetko musí byť tak, ako sa to dostalo do verejného povedomia, ale tak či onak, pravda  platí tak ako zľudovela.

Glob sa vraj narodil na malom ostrove v Karibskom mori, ktorý miestni ľudia pomenovali Nova, kuchárke z priemernej reštaurácie a miestnemu filozofovi, ktorý si kedysi zbežne prečítal Fausta a vďaka tomu si získal  vo svojich kruhoch povesť zbytočne najmúdrejšieho človeka na ostrove. Na Nove sa nachádzali tri staršie, ale zachovalé hotely, hlavný zdroj práce a príjmov miestnych obyvateľov, jedny verejné toalety, vychádzali tu dvoje noviny, raz do mesiaca tu usporiadali závody chrtov a najväčšou pýchou ostrova bola miestna televízna stanica, ktorá mala približne 50 koncesionárov.  Glob zdedil nadanie od otca a usilovnosť a krásu od matky.  Čítať sa naučil, keď mal štyri roky, v šiestich rokoch  ovládal päť cudzích jazykov, rád sa vystatoval svojou schopnosťou komickými vystúpeniami baviť nielen svojich susedov, ale aj občasných dovolenkárov, ktorí na ostrov prichádzali zdanlivo za pokojným odpočinkom v tichom ústraní, ale v skutočnosti kvôli povesti, ktorú ostrov mal. Za prekrásnymi ženami, ktorých hriešnosť tu nerušil žiadny kostol a žiadny kňaz.  Glob prekrásne spieval, recitoval úryvky z Fausta a pri tanci uplatňoval aj prvky akrobacie. Tak to aspoň o ňom písala miestna a onedlho aj svetová tlač.

Nečudo teda, že ho už v mladom veku oslovil majiteľ miestnej televíznej stanice s nádejou, že sa mu podarí získať  nových koncesionárov a viac inzercie.

Glob začal skromne, krátkymi vystúpeniami, v ktorých predvádzal svoje schopnosti, a pretože pôsobil milo, ako každé šesťročne dieťa, ktoré sa predvádza ako dospelec, a jeho schopnosti skutočne boli nadpriemerné, zaujal a mal úspech. Po dvoch mesiacoch to ale Globovi nestačilo, a tak začal potajme písať scenár viacdielneho seriálu podľa vzoru zahraničných televízii. A keď po ďalších dvoch mesiacoch vyšiel na svetlo božie s hotovým dielom na dvesto stranách, vyrazil všetkým, ktorí v televízii pracovali – dych. Odmietol pokračovať vo svojich krátkych desaťminútovkách a vydupal si, doslova, natočenie prvých dvoch dielov jeho prvého seriálu, samozrejme s ním v hlavnej úlohe. Čo je z toho pravda a čo nie, ťažko povedať, povesť niekedy dokáže zo skutočnosti uvariť rôzne polievky. Scenár to bol výborný, plný humoru a napätia, scény a udalosti sa v ňom striedali v rýchlom slede a herecký talent malého Globa prekonával všetko očakávanie. Možno to bola náhoda, možno osud, možno zákonitá kauzalita.

Približne rok po Globových televíznych začiatkoch odpočíval na Nove dnes už nebohý generálny riaditeľ svetoznámeho mediálneho koncernu RSW, ktorý už vtedy ovládal vyše 50% svetového televízneho trhu.  Po intenzívnom odpočinku v spoločnosti manažérky hotela, v ktorom sa ubytoval, sa mu nepodarilo kvôli roztraseným rukám presne naladiť svetové spravodajstvo jednej zo staníc RSW, a na obrazovke sa objavil Glob v repríze jeho dovtedy jediného muzikálu, v ktorom hral, tancoval a spieval a dokonca sa jeho meno objavilo medzi autormi scenáru. Užasol nad týmto dieťaťom, radosť mu roztancovala srdce, lebo pochopil, že práve objavil zlatú baňu.

Za rok pripravil a odvysielal vo svojej päťdesiat percentnej sieti tri sitkomy, ktorých výlučným autorom a hereckou hviezdou bolo dieťa, čiže Glob. Keď mal Glob osem rokov poznal ho celý svet. Keď mal desať rokov, mal už vo vitríne všetky možné národné, kontinentálne a samozrejme aj svetové ceny za scenár, za hlavnú i vedľajšiu úlohu, za hudbu ako aj za spev.

Stal sa celosvetovou populárnou osobnosťou. Bol známejší ako americký prezident.  Zbohatol, stal sa najbohatším človekom sveta, kráľom  svetového šoubiznisu, a aj finančníctva – pretože úspešne  investoval na burze, aj do priemyslu. Ale keď mal dvadsaťdva rokov jednoducho zmizol. Jednoducho sa nedostavil k  vopred ohlásenému, a novinármi ostro sledovanému pravidelnému sexuálnemu zážitku s jednou samozrejme mladou a bezvýznamnou herečkou, čo bolo veľmi neobvyklé, pretože Glob žil dôsledne podľa svojho plánu, ktorého postupnosť nepodliehala už niekoľko rokov žiadnym zmenám, vďaka čomu ho novinári vždy ľahko našli, aby mohli verejnosť pravdivo a podrobne informovať o všetkom, čo sa okolo Globa deje.  Jeho zmiznutie bolo väčšou udalosťou ako náboženské vojny, krach burzy a ropná kríza. Ešte dva roky kraľovalo jeho zmiznutie na svetovej mediálnej scéne  ako najväčšia záhada svojej doby. Hľadala ho polícia, aj tajné služby, americký prezident vydal rozkaz národnej garde, aby vykonala všetko čo je v jej silách, aby ho našli. Všetko vynaložené úsilie bolo márne. A tak sa začali objavovať špekulácie aj najabsurdnejšieho druhu. Niektorí tvrdili, že ho uniesol diabol, alebo že Glob sám ním bol a len odišiel pripraviť sa na posledný boj – čo tvrdili najmä Jehovisti. iní zasa ho vraj videli v Arizone letieť do neba na koči v sprievode anjelov, podobne ako pred tisícročiami proroka Eliáša.

A práve tento, pre svet stratený  Glob sa zjavil vo dverách krčmy v K. a priateľsky pozdravil jej hostí.  Vonku hučal rozvodnený potok a mravce v náhlom jesennom mraze primŕzali na škridlách strechy.

„Priatelia rád Vás vidím, teším sa z vašich prekvapených, trochu prestrašených a predsa milých pohľadov. Som jednoducho šťastný, že míľnik pre nový svet postavím práve tu“, pomaly prešiel Glob očami celú miestnosť tak, že každý jeden z tých, ktorí sa tu zhromaždili, nadobudol dojem, že práve jemu je určený Globov úsmev, mierne naznačený zdvihnutými kútikmi úst.

„Hops, hops, hops“, poznamenal neúctivo čistič od svojho stola – už so zdvihnutom hlavou nad úroveň pohára s pivom. Jediný ho nespoznal, kvôli alkoholu, ale aj preto, že neholdoval verejnej zábave dlhých večerov pred televíznou obrazovkou.  Dával prednosť vyrezávaniu figúr z polien pripravených na kúrenie. Vďaka tomuto odstupu si zachoval teoretické predpoklady pre objektivitu, čím sa aj neskôr stal vhodným kandidátom na funkciu hlavného oponenta. Glob si to všimol a zapísal do  pamäti.

Glob na chvíľu zmĺkol, a čakal kým zmĺkne aj auditórium a v pokoji sa usadí na svojich stoličkách. Usmial sa. Zdvihol dva prsty nad hlavu a niekoľkokrát s nimi zamával a s dôstojným dôrazom, akým sa ohlasuje voľba nového kráľa, vyhlásil: „„Mám Vás rád.“

Čistič sa celý napriamil a na hlave mu zasvietila krvavá škvrna.  Oči mu preťal tieň vrhnutý konárom spoza obloka vďaka mesiacu, ktorý sa náhle vynoril z čiernych búrkových mrakov.

„Priatelia, priatelia“, Globove oči navlhli, „som rád, že vás vidím. Spoločne a nerozdielne, ako priateľov. Priateľov sebe navzájom a zástup svojich tieňov navzájom k sebe spravodlivých, žiaľ aj ako nositeľov vzájomných krívd. Všetkých, vysokých, dlhých, malých, modrookých, zdravých, zranených, vlasatých, krivých, rôznych. Vidím Vás, vidím vaše spory, ktoré máte vo svoje rozmanitosti, lebo vás odchovali rôzni neusmernení a nevedomí rodičia,  každý podľa svojich vlastných predstáv. Ale oči máte zdravé, tušil som to, vedel, že v tomto kraji medzi lánmi kukurice a pšenice nájdem svojich anjelov, ktorí ma budú sprevádzať na ceste.  Myši v kútoch žiadne a polievky bez švábov. Mám vás rád, tak majte sa aj vy radi. Neničte a chráňte  svoje duše, ako chránite ovocie na strome pre bohatú úrodu. Aj vaše ženy vrastené do kresiel s ušami čakajú znásilňované a nepochopené na príchod nového sveta, kde zažijú to, po čom túžia – dávajúc a prijímajúc podľa ustáleného vzorca.  Dnes nedokážete rozlíšiť dobro od zla.  Zajtra rozlišovať nebudete, pretože zlo prestane existovať.“

Hostia počúvali Globa so zatajených dychom, tušili kritiku súčasného spôsobu života prikrytú perinou nádeje pre nový deň, aj keď  mnohému nerozumeli. Súčasne sa ich zmocnil pocit, že sa v ich živote niečo radikálne zmení.

„Zbavte sa túžby, zbytočných a nezmyselných ambícii a zjednoťte potreby“, dôrazne a slávnostným tónom pokračoval Glob. „Tí, ktorí to dokážete, vybudujete cestu. Tí, čo sa tomu budú brániť, vysejú vedľa ciest kvety, lebo aj tí sa stanú našimi priateľmi, pretože z dobra nebude úniku. Spoločne vytvoríme siete a zjednotíme ich, a s nimi v nich aj vás v nádhernom projekte vytvorenom z neviditeľného softvéru, ktorý cez siete prijmete ako požehnanie takmer od Boha . A každému z Vás bude takto udelené právo a radostná povinnosť sa na nich podieľať. Ako tvorcovia alebo prijímatelia. Nikoho nevynecháme. Na každom bude záležať, aby sa ani jeden článok nenarušil a nepoškodil celú sieť.“

Miestnosť ticho zašumela, na stoloch stáli prázdne poháre, nikto sa nechystal domov a nikto sa neodvážil vstať a objednať pre svoje telo ďalšiu dávku alkoholu.

„Tak priatelia moji,“  Glob urobil krátku prestávku a na každého z prítomných pozrel ostrým pohľadom.  „Počúvajte ma prosím. Sústreďme sa. Nechajme bokom  rôzne spory  a prosím Vás o podporu. Som presvedčený, že svet potrebuje veľké zmeny. Boh stvoril dokonalý svet, ale človek sa mu celkom nevydaril, je plný komických a zbytočných protirečení, pre ktoré je na svete toľko bolestí, strádania, zranených tiel a prázdnych sŕdc. Som presvedčený, že toto všetko zmizne a vo veľkom svetovom finále, na konci týchto časov, nebudú anjeli pomsty musieť hubiť nespravodlivých, odložia meče a namiesto na divoké kone si sadnú za svetové harmónium, aby zahrali veľkú ódu na radosť na oslavu víťazstva nad diablom a jeho nenasýtenou a prázdnou dušou.“

Globa necitlivo prerušil zbytočne hlasným prejavom miestny maliar –  budúci apologét – najvyšší chlap v dedine s takmer deväťdesiatimi centimetrami: „Daj si pivo, platíme, lebo ťa máme radi, ty si dobrý človek, si Boh!“

„Opitému každý dobrý, ak tiež pije“, ozval sa z kúta náhodný hosť, ktorého si zatiaľ nikto nevšimol, možno aj preto, že sedel sám ticho pri najzadnejšom stole.

„Držte hubu“, prehovoril napriek hrubému obsahu pokojným hlasom obecný kurič, ktorého hlavnou úlohou bolo starať sa o teplo v škole. Kurič pochopil, že Glob sa chystá povedať niečo vážne, seriózne a dôležité, že má plán a tento plán kuriča zaujal. Do kotolní dávali úradníci z obecného úradu v ostatnej dobe hlavne inteligentnejších ľudí v naivnej viere, že pri kotle z nudy rýchlejšie ohlúpnu. „Mlčte a počúvajte, huby vymaľované“, pokračoval pokojným hlasom rozčúlený ale pokojný kurič.

„Kto ti je huba vymaľovaná, ty lopata čierna od kotla“, nedal sa maliar a zdvihol sa zo stoličky.

„Ty, lebo trepeš, a keď už musíš bľabotať, hovor za seba a zaplať mu to pivo z lásky, ak na to máš“, pridal sa ku kuričovi hasič.  Hasič nebol skúpy, kvôli pár centom by neodmietol pekné gesto, jednoducho ho nahnevalo, že maliar hovorí za všetkých, aj keď ho tým nikto nepoveril. Pripomenulo mu to staré časy, v ktorých politici hovorili za ľud, za národ, a posielali ľudí v mene prázdnych slov premieňať iných ľudí na mŕtvoly. Boli zo práve slová o mieri, jednote a skončení svárov, ktoré ho upútali. Ostatnému až tak nerozumel, vystačil si s predstavou seba a svojej Eriky v zosúladenej túžbe po sexe a preto chcel o tom počuť viac a okríkol maliara s vierou vo svoje široké ramená a autoritu veliteľa požiarneho zboru. Ale maliara neumlčal:

„A čo, zakážete povedať, že niekoho mám rád, keď ho mám rád?“

„ …….a keď ho milujem“, pokúsil sa imitovať maliara čistič, ktorý sa týmto snažil získať späť hasičovu priazeň.“

„Mať rád a milovať nie je to isté. Mať rád ma svoj protipól v hneve, láska ale v nenávisti, keď miluješ zabiješ aj sekerou“, zafilozofoval kurič, pretože zacítil príležitosť povedať niečo, čo považoval za múdre. Teraz bol vďačný maliarovi za myšlienku. „Tuto Rudo, má rád svoje deti, ale mláti ich ako žito, za každú krádež, ktorá sa im nevydarí.“

„Nuž čo, zmlátim ich, keď si zaslúžia“, zahundral potichu krčmár a radšej prepočul poznámku o krádeži, lebo si vážil každého zákazníka, každý cent, ktorý od nich dostane aj pre svoje deti.“

A kurič pokračoval: „A pozrite na čističovú krv, ktorá sa mu rinie z nosa, tomu tiež hasič z lásky uvalil, lebo ho ma rád. A svoju starú sekerou ovalí, keď mu nabudúce zasa dobrovoľne nedá.“ Dva, či traja vnímavejší z hostí  sa zasmiali. Hasič medzi nimi nebol.

Glob s presvedčením, že práve takéto spory raz pre všetky časy zo systému vecí odstráni sa, nedal vyrušiť a pokojným hlasom reagoval: „Nie je dôvod viesť hádky. Mohol by som byť farárom, možno aj pápežom, mohol som byť politikom, inštalatérom, maliarom, hercom som bol, ale príliš som vyčnieval, a dnes som len Globom, a to stačí, netreba byť viac, a vám tiež nič viac netreba len byť tým čím ste, nemusíte sa vystatovať ani silou, ani vtipným slovom, ktoré sa niektorého dotkne rovnako ako fyzický útok. Lebo keď budete tým, čím ste, budete ten istý ako  on  alebo ona. Čo vás sa dotkne, dotkne sa aj ich, čo vás poteší, poteší aj ostatných. Taký bude svet – plný radosti a svetla. Raj za života, tu a teraz.“

„Ďakujem Vám za záujem“, obrátil Glob črtajúcu sa hádku pozitívnym smerom. „Počúvajte, najprv počúvajte a potom choďte v pokoji domov a šírte môj odkaz ďalej,  v rodine, medzi priateľmi, tu pri pive, pri ceste autobusom, na pracovisku. Ale vyhnime sa pritom negatívnym prejavom, ozdobme už dnes naše slová láskou a pochopením, lebo takýto čas je veľmi blízko.

Cítim, že máte v srdci nedôveru, lebo hovorím dlho, a podľa niektorých z vás zbytočne a márne budem chcieť od vás nemožné, transformáciu. To určité nie, stále len prosím láskavo o vašu múdru pozornosť, schopnej vnímania a hľadania pochopenia.“

Miestnosť zašumela nepokojom, aký sa vyskytuje na hranici medzi nepochopením a prijatím. Zašumíme v dave, keď prijímame nepochopené, keď sa stotožňujeme so zvestovanou ale nepoznanou pravdou, keď súdime podľa počutého.  Tí, čo tu sedeli a načúvali boli navyknutý presadzovať svoju vôľu, skôr rukami, silou hlasu, expresívnym slovami, než apelovaním na lásku a pochopenie. Teraz sa ale ocitli na tejto hranici, a tak prijali Globom zvestovaný súd nad týmto svetom, aby onedlho prijali nový svet.

„Ja viem, rozumiem Vám, v duchu sa pýtate, ako porozumieť bratovi, otcovi, keď nie ste On, a vaše potreby pohŕdajú jeho potrebami, a keď opačne to platí rovnako.  Ako porozumieť druhovi, ktorý síce používa rovnaké slová – ale keď sa Vám zdôverí, že ho bolí duša, ako môžete vedieť, že je to rovnaká bolesť, ako keď vás bolí duša?  Pochybujete. A za pochybnosťou kráča strach, a za strachom agresivita. Čo by som vám teda, priatelia, poradil. Poradil by som Vám zamyslieť sa nad slovami Nestvoreného, ktoré nám sprostredkoval jeho sluha Pavol: A tak Vás napomínam bratia, menom nášho pána, aby ste všetci rovnako hovorili a aby neboli roztržky medzi Vami, ale aby ste jednako mysleli a zmýšľali.

Ale ako myslieť, zmýšľať rovnako, keď sme zostavení z rôznych kostí a odlišných hmôt, a hlavne z rôznych potrieb?          

A keď sme v spore, najprv narazia do seba naše potreby, až potom naše kosti. A preto musíme, uviesť do súladu predovšetkým naše potreby. Sami to nedokážete, ľudská podstata Vám to nedovolí, prahnutie po slobode nielen ekonomickej vám to nedovolí, rozhodovanie v rozpore so záujmom a potrebou iných vám to nedovolí. A práve z tejto najhlbšej podstaty nedokonalosti sa zrodila nová úloha pre moje talenty, preto som tu.  Aby som stvoril duchovný priestor, ktorý vás najprv objíme a potom zjednotí. Aby sa každý pozrel doprava, ak sa jeden pozrie doprava. Aby sa každý obzrel doľava, ak sa jeden obzrie doľava.  K tomu sa musíme pospájať, ja a vy na druhej strane, a zničiť rozdiely spôsobené odlišnosťami v  našich génoch, pretože ich zneužíva diabol, aby ľudstvo deliť na stále menšie skupinky vzájomných nepriateľov. Vidím vaše úprimné oči, vidím vašu oddanú dušu a silu uniesť moje myšlienky, silu, ktorá nepochádza z pochopenia, ale z vôle byť za života spasený. Moja viera vo vás je neotrasiteľná a pevná. Ak teraz existuje na zemi hriech, zlo medzi ľuďmi a národmi, nespravodlivosť a pokušenie, vzhliadnite teraz na mňa,  spoznáte, predsa len existuje človek, ktorý pozná nástroj proti zlu a je nad všetku mieru ochotný ho použiť; uverte, že u mňa je pravda, a pravda bude aj na zemi tak ako je sľúbené.“

Glob udrel päsťou na pult. Na pulte poskočil pohár naplnený po okraj pivom. „A ja vám  za to sľubujem Raj na tejto zemi, ešte za života, bez svárov, vojen a hádok. Porozumenie a lásku v sieti utkanej z káblov, s obrazom Človeka raz navždy  spútanom jednotou kľúča v mojich rukách. Vo všeobjímajúcej sieti. Záchytnej, záchrannej, láskavej, zákonnej. Podrobnosti sa dozviete neskôr, postupne a cez zákon.“  Glob opäť udrel päsťou na pult, aby dal svojim slovám potrebnú váhu a  zmĺkol.  Z pultu zletel na zem pohár piva a miestnosťou preletel roj múch.  V závoji cigaretového dymu sa šírilo ticho. Prešla minúta.

„Je mi ľúto, že som vás obral o čas“, pokračoval Glob stíšeným hlasom.   „A krčmára asi o časť zisku, lebo ste zabudli piť, a o chvíľu sa rozídete. Zostaňte v pokoji, mier s vami, a modlite sa za mňa, tak ako za seba a svojich blízkych“.

Glob si pozapínal gombíky na svojom čiernom plášti, z hlbokého vrecka vytiahol dvojfarebný klobúk. Nasadil si ho na hlavu a  náhlivo vyšiel z miestnosti. Čas pokročil, bolo sa treba poponáhľať. Hostia z krčmy „U Lenina“ sa rozišli  potichu do svojich domovov. Každý so svojimi vlastnými myšlienkami. Hasič doma opatrne obišiel spiacu Eriku a naučil sa potláčať svoje túžby. Stajl medzitým zaspal a na tvár mu sadol spokojný úsmev.

(Celý román: www.ziegler.sk/raji1_8.pdf)