vychor

Zo života dedinského hasiča

Miestny hasič, príležitostný dedinský fotograf, muž stredného veku, na tvári poznačený častou návštevou dedinskej krčmy a jej nezdravým prostredím, so zvyškami vlasov na hlave a strniskom na tvári, sedí doma za veľkým kuchynským stolom a rozmýšľa ako zahnať nudu a prinútiť manželku, aby konečne prestala rozprávať, vstala a prešla okolo neho a poskytla mu príležitosť zovrieť jej zadok svojimi rukami. Ak si niečo na svojej žene váži, tak to je táto časť jej tela. Vďaka zmyslu pre estetiku ju uprednostňuje pred veľkými, neforemnými a ovisnutými prsami, dnes odetými do fialovej blúzky s veľkým mastným fľakom na ľavom prsníku. Na počiatku to bolo naopak. Videnie sveta sa mení, s ním aj ľudské chúťky.

Erika ale už dávno stratila schopnosť vnímať nálady a chute svojho manžela, a manžel zasa schopnosť dávať tieto otvorene najavo, jednak preto, že sa hanbí za svoje prejavy telesných prianí, a tiež preto, že ako veliteľ miestneho požiarneho zboru – v dedine boli dvaja hasiči –  a teda ako miestna autorita, neznáša odmietnutie, ktoré vníma ako neposlušnosť, ak vychádza od ľudí, ktorí ho poznajú a mali by preto vedieť, že veliteľovi hasičov sa neodporuje. Tam, kde je hasič, ide o veľa a nie o guličky. Erika si ale hasiča príliš nevšímala, stačilo jej vedomie, že je niekto nablízku, kto ju môže počuť. Hasič, zamyslený nad tým, ako prinútiť Eriku nepriamo k tomu, na čo mal chuť, prepúšťal cez ucho do hlavy len útržky dlhých viet bez bodiek. Jednotlivé slová sa niekde v tele spájali do nezrozumiteľných súvislostí:

„S tou novou bábikou, veď vieš, a keď som ho zazrela  v tých kríkoch, zľakla som sa toho vtáka s modrinou pod okom, bez pochýb,  pretože bol hladný, a skuvíňal, keď mu nedala žrať, chudákovi s červeným krkom,  a čo má robiť vrabec, keď mu nedá …?“,  prenikali do hasičovej hlavy náhodne vyselektované Erikine slová, ktoré takto zliate dohromady nadobúdali v jeho hlave erotický podtón..

„Videl si to?“, zaskočila Erika hasiča otázkou.

„Videl“, odpovedal hasič zamyslene.

„Kde?“, pokračovala Erika.

Hasič nemal v úmysle dať sa zatiahnuť hlbšie do tohto rozhovoru.  „Poď pozrieť, Erika, nemám niečo na krku? Niečo ma tu dráždi,“ … zahováral hasič Erikine otázky v snahe prilákať k sebe manželku.

„Teda kde?“, opakovala Erika svoju otázku

„V sekretári“, odpovedal hasič s nádejou, že sa trafil. Väčšina drobných vecí, ktoré zvykli hľadať, boli aspoň dočasne v sekretári“.

„Čo, farára?“

„Jaj, tvoja hlava na mojom krku, chcel som povedať v sakristii“.

„A to ako? Veď žije v Ríme, ty si bol niekedy v Ríme? “, výsmešne reagovala Erika, ktorá spoznala, o čo tu ide a pokračovala: – „… vydráždil ma do nepríčetnosti a ešte chcel odo mňa fúrik, idiot“,  nedala sa rušiť hasičovou nepozornosťou.

Teraz bol s otázkou na rade hasič: „Kto, farár?“

„Blázon, určite farár“, ironizovala Erika a vzdala svoju snahu zaujať svojim rozprávaním hasiča, ktorý sa v myšlienkach opäť vrátil k Erikinmu zadku, pričom s prekvapením zistil, že napriek desaťročnému manželstvu mu tvrdne v nohaviciach penis.

„Dones mi, prosím, z linky  čaj“, po druhý raz sa hasič pokúsil prilákať k sebe Eriku.

Erika ho prepočula, ťažko odhadnúť či úmyselne. Erika prežívala svoj manželský podvečer po svojom: „… to je predsa jedno, keď tam pozvali toľko ľudí, ach bože, … s dáždnikom, ležal na šijacom stole, ho mlátila ako posadnutá, tá tehotná krava  z kondenzovaného mlieka…“.

Hasič, ktorý  nerozumel tejto reči, a ani nepociťoval potrebu jej rozumieť,  sa nevzdával: „Mohla by si mi priniesť pivo z chladničky“, vykonal hasič tretí pokus, zdanlivo zmierlivo, vo vnútri ale so zvyšujúcim sa napätím a trochu nižšie už s riadne stvrdnutým penisom.  

Erika zatiaľ pokračovala: „… mohla ho vyzliecť, ale nevedela ako. To pódium bolo obrovské a drevo na kúrenie, čo ho včera doviezol ten fešák s bradou, vieš, ten čo ležal pod ňou, nevystačilo, pretože zhorelo a on sa teraz váľa po zemi uspokojený a pokojný.“

Hasičova túžba už narástla do takej naliehavosti, že nevydržal sedieť a postavil sa, pričom dúfal, že sa mu Erika pozrie na citlivé miesto jeho nohavíc a vhodne zareaguje. V rozpakoch si ale o chvíľu opäť sadol.

„… tak poď sem prosím ťa“, pokračoval vo svojom úsilí hasič potom ako si presadol od stola do kresla a vzal do rúk noviny, akoby chcel čítať.

„… poprosil ma, aby som mu dala, a ja že nie, určite nie dnes,“ náhle sa rozosmiala, nadvihla sa na stoličke, poškrabala na zadku a pokračovala. Robil si nádeje, asi preto, lebo vedel, že mi chýba červená kabelka k zelenému kostýmu, ale mňa to nemrzí, že tam nebudem. Aj keď bude pršať, úroda už nebude taká, s akou počítal.“

Hasič bol stále nervóznejší, snažil sa to ale nedať najavo. Ale už mu to nešlo. Ak by bola Erika vnímavejšia, zbadala by, ako sa hasičovi trasie brada a že si trie navzájom prsty na pravej ruke.

„Zdvihni zadok a pod sem,“ hasič už nevládal ďalej schovávať zlú náladu, ktorá vzniká z potlačovanej túžby po niečom čo mu patrí, ale nemá to v moci.  Jeho túžba po Erikinom zadku sa začínala meniť za zlosť.

„Veď som tu“, začudovane reagovala Erika a po prvý raz počas svojho monológu sa pozrela na hasiča tak, že ho aj videla.

„Nie si tu, poď sem, tu vedľa mňa si tu“, koktal hasič. „Neustále ťa volám“.

„Nepočula som. Čo chceš ….?“

Hasič jednoducho nedokázal priamo vysloviť, čo chce. Bránila mu v tom hanba za zdurený penis. Možno aj tradícia, miestny, pravdepodobne nie len miestny zvyk robiť sex, ale nehovoriť o ňom: „Jednoducho poď sem, tu, sedím tu“, zakričal.

Erika sa trochu preľakla najmä pre farbu v jeho tvári a trasúcu sa bradu. Opatrne obišla stôl, ale nepodišla celkom k nemu, čosi v jeho hlase ju varovalo. Opatrne nadviazala na poslednú vetu monológu: „… a počula som, že sa pobili, do krvi. Keď človek takto sedí sám doma a nemá čo robiť, masturbuje, tak len zlé z toho vznikne…..“

„A vybuchne“, dokončil vetu hasič a pristúpil k Erike, zvalil ju, treba priznať, že opatrne, na dlážku, bez slov odstránil prekážky a za vzájomného ticha ju znásilnil. Erika sa nebránila, neprehovorila, dokonca bez odporu si nechala roztiahnuť nohy, len ruky odťahovala čo najďalej od hasiča, aby sa ho nimi nedotkla. Hasič ihneď pochopil, že to, čo robí, nie je vítané a nie je dobré, je neprávom , je zlom. Ale aj zlo musí občas vystúpiť na povrch – na ceste do blaženého neba. Aby odpadlo z pokožky a zhorelo v žiari pekla. Keď jeden túži, a ďalší – slepí – jeho cestu nevidia.

Veliteľ mužstva musí presadzovať svoju vôľu – pre všeobecné ohrozenie alebo na ochranu osobnej autority –  napriek rozdielnemu názoru podriadených bežcov – byť tvrdý a dôsledný, nehľadieť na výkriky, diery v zemi, vrany prilepené na slnko, ale na cieľ. Vyrojenie semena do nového prostredia. Tak uvažoval hasič a  nemal pre svoj čin zlé svedomie.

Keď bolo po všetkom, zhaslo nebo, zotmelo sa v kuchyni a hasičov penis sklapol. Hasič pristúpil k peci, kde sa mu sušil kabát, obliekol si ho, bez slova otvoril dvere, vyšiel do dažďa, prešiel cez ulicu a vstúpil do hurhaja spolku zhromaždeného v krčme. Nie všetko, čo je nespravodlivé, je neprávom, nie všetko hlučné je počuteľné.

Stajl si v tejto chvíli líhal do postele a na zastávke vystúpila z autobusu vysoká postava muža v čiernom plášti.